Popri manželstve existuje aj forma zasväteného života, ktorá má tiež svoju veľkú hodnotu. Boh si niektorých ľudí povoláva, aby ho nasledovali v úplnom zasvätení sa mu, až po zrieknutie sa vlastnej rodiny. Môžeme sa pýtať, či keď sú slobodní, sú aj v nejakom vzťahu alebo sú odkázaní na celoživotnú samotu. Tu by asi väčšine ľudí napadla tá druhá možnosť. V skutočnosti je však opak pravdou. Aj zasvätený život je vzťahom; je to v prvom rade intenzívny vzťah ja-Boh. Tak ako sa manželka dáva bezvýhradne manželovi a naopak, tak sa zasvätený človek dáva bezvýhradne Bohu. Tak ako manželka má radosť z manžela, tak má zasvätený človek radosť z Boha.
Zasvätení nie sú menej ľuďmi, ak nežijú manželstvo, veď každý z nich vychádza z ľudskej rodiny, na základe ktorej rozumie základnému a všeobecnému fungovaniu rodín, a teda nie je namieste myslieť si ani to, že sú títo ľudia odtrhnutí od reálneho života a nechápu bežné rodinné problémy.
Boh aj v dvadsiatom prvom storočí pozýva niektorých ľudí k tomu, aby sa mu darovali celí, pozýva ich do intímneho vzťahu s ním. Chce z nich mať svetlá na svietnikoch, ľudí, ktorí zasvätia svoj život ohlasovaniu Božieho kráľovstva, ktorí sa budú za druhých prihovárať svojimi intenzívnymi modlitbami a obetami.
Boh aj v dvadsiatom prvom storočí pozýva niektorých ľudí k tomu, aby sa mu darovali celí, pozýva ich do intímneho vzťahu s ním. Chce z nich mať svetlá na svietnikoch, ľudí, ktorí zasvätia svoj život ohlasovaniu Božieho kráľovstva, ktorí sa budú za druhých prihovárať svojimi intenzívnymi modlitbami a obetami.
Keď Ježiš povolával svojich učeníkov, povolával ich, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3,14). Z tohto poradia vyplýva, že predovšetkým ich povolal preto, aby boli s ním, a až potom, aby šli a kázali alebo vyháňali zlých duchov. V tejto intimite s Bohom tkvie celé tajomstvo zasväteného života – byť s ním.
Napriek tomu si netreba myslieť, že keď niekoho Boh nepovoláva do zasväteného života, že by nemohol mať hlboký vzťah s Bohom alebo dokonca že by sa nemohol stať svätým. Boh ponúka svätosť každému životnému stavu. Zasvätený život je konkrétnym darom od Boha, kedy človek vníma, že jeho srdce skutočne patrí Bohu a že nedokáže bez neho žiť.
Ak človek rozlišuje, či má alebo nemá duchovné povolanie, nech premýšľa nad motívom vstupu do takéhoto spôsobu života: je to iba túžba pomáhať ľuďom (ktorá skôr či neskôr vyprchá alebo ochabne), alebo je to pocit, že moje srdce tiahne k sebe ten, ktorý ho stvoril, takou intenzitou, že mu nedokážem odolať?
Áno, tak ako v manželstve, aj v zasvätenom živote popri nádhernom spoločnom prežívaní vedia prísť aj problémy. Nevieme všetko odrazu a musíme sa učiť v danej forme života žiť každý jeden deň. Človek sa niekedy zastaví a, niekedy aj dotlačený ťažkou krízou, skúma, či sa dobre rozhodol. Problémom číslo jeden môže byť v zasvätenom živote pocit osamelosti, ktorý môže prísť ako pokušenie, napriek tomu, že človek je vo veľmi osobnom vzťahu s Bohom, má krásne ľudské priateľstvá a je stále medzi ľuďmi. Isto by sa dali menovať rozličné veci, ale nič nie je takým veľkým problémom, aby to dokázalo ubrať na kráse a dôležitosti takejto formy odovzdaného života. Človek, ktorý miluje, je schopný prekonať každú prekážku, a to platí aj v zasvätenom živote. No a potom netreba zabúdať, že je tu aj tá druhá polovica vzťahu – Boh, ktorému rovnako záleží na tom, aby jeho „druhá polovička“ mala všetko, čo potrebuje. Ak Boh vidí, že mu niekto dáva celý svoj život, ako by voči tomu mohol zostať chladný? Tak ako manžel sa snaží potešiť manželku a niečím ju prekvapiť, tak aj Boh. Ponáhľa sa so svojimi darmi, ochranou a nespočetnými milosťami pre svojho milovaného/milovanú.
Človek, ktorý miluje, je schopný prekonať každú prekážku, a to platí aj v zasvätenom živote.
Zasvätení nie sú teda ľuďmi, ktorí zostali „na ocot“ alebo ktorí nie sú schopní zdravých medziľudských vzťahov. Zasvätiť sa Bohu znamená vstúpiť do vzťahu – vzťahu, ktorý je možno trochu netradičný, ale napĺňajúci srdce človeka. Človek má životného partnera, ktorého síce nevidí, ale ktorého lásku cíti a vníma všade okolo seba a ktorý je vždy verný. Chyba je bohužiaľ vždy len na strane človeka, pretože Boh zostáva dokonalou láskou. Ale toto rozhodnutie patriť Bohu po celý život je niečo nádherné. Sú to zásnuby s Bohom, kedy človek tak, ako by to urobil v manželstve, dáva svoje srdce bez výhrad Bohu a chce s ním zostať v dobrom i zlom, v šťastí aj nešťastí, v zdraví i chorobe, a túži sa k nemu vinúť po všetky dni svojho života.
