Skôr, než sa dostaneme k zmene, ktorá sa udiala v tvojom živote, skús opísať, kým si bola predtým?
Bola som ako Holden z románu Kto chytá v žite. Všetko mi prišlo hodné pohŕdania. Všetci ľudia, všetko, čo som videla, aj všetko, čo som robila, mi prišlo nehodné nadšenia. Neustále som hundrala, všetko mi prišlo trápne. Bola som veľmi negatívne a skepticky naladená voči všetkému a všetkým. Hlavne voči ľuďom. Liezli mi na nervy, nepotrebovala som s nimi byť. Bola som až mizantropom. Akoby som nerozumela, ako sa ľudia môžu tešiť zo života, ktorý som vnímala tak bezfarebne. Mala som pocit, že sú šťastní iba preto, lebo nad životom nepremýšľajú.
Ako si sa dostala k takémuto, ako to ty nazývaš, holdenovskému prístupu k životu?
Myslím, že holdenovský prístup k životu patrí k mojej osobnosti. Od vždy si ho pamätám. Na strednej aj na základnej škole som mala veľa aktivít. Keď som mala nejaké voľno, vždy mi napadla myšlienka, že aktivitou len zakrývam nezmyselnosť života a všetko, čo robím, je pre mňa rozptýlením od týchto úvah.
Trochu som sa bála, či takto nevnímam aj klub Akadémie veľkých diel, do ktorého som sa na začiatku roka prihlásila, aby sme so spolužiakmi diskutovali o umeleckých dielach. Bála som sa, či to opäť nie je iba činnosť, ktorou sa rozptýlim od rozmýšľania. Bola však zábleskom zmysluplnosti, ktorý som nasledovala. Uvedomila som si, že buď budem žiť život naplno alebo budem len tak prežívať.
Ako hodnotíš spätne skúsenosť toho, že takmer rok ste boli zavretí doma a nemohli ste kvôli pandémii chodiť do školy a žiť obyčajnú každodennosť?
Priznám sa, že na začiatku mi to dosť vyhovovalo, keďže som do školy nechodila celkom rada. Bola som vyčerpaná z toho, že som toho mala tak veľa. Chodila som na klavír, angličtinu, tanečnú, mala som nejaké dobrovoľnícke činnosti. Nemala som čas ani rozmýšľať a keď som mala trochu voľného času, išla som spať, jesť alebo robiť niečo iné potrebné pre to, aby som vôbec prežila. Spávala som iba šesť hodín denne. Takže som sa tešila, že konečne budem mať čas na seba a budem môcť robiť všetky tie veci, ktoré som vždy chcela. Lenže to sa nestalo.
Prečo?
Nebolo to také jednoduché. Vždy som chcela mať prázdny to-do list, nič nerobiť a oddýchnuť si. Našla som v tom však veľkú prázdnotu. Bola som sama. Čo z toho, že mám čas a nič nemusím? Chýbal tomu ďalší zmysel. Bolo to úplne márne.
Čo ti pomohlo dostať sa z tejto apatie a prázdnoty?
Vďaka Akadémii som zistila, že veci sa dajú robiť aj preto, že majú zmysel a sú hodné robenia. Spätne som pochopila, prečo boli pre mňa dôležité aj tie činnosti, ktoré som robila predtým.
Na seminároch sme v diskusii hľadali, čo chcel autor povedať, aký zmysel má dané dielo pre nás, alebo čo môže ponúknuť druhým. Rozhodla som sa, že v každej veci budem hľadať zmysel. Celé to bolo vzácnou príležitosťou, lebo som dostala veľa času na sebarozvoj - tak ako celá moja generácia. Neskôr som si začala vážiť, že sa môžem venovať umeniu.
Ako spätne hodnotíš zmenu, ktorou si prešla počas toho, ako si chodila do Akadémie veľkých diel?
Bolo to ešte väčšie, ako som si myslela. Program som absolvovala počas roka, keď prišla prvá vlna pandémie. Ocitla som sa sama so sebou na dosť dlhý čas a narazila som na realitu. Zistila som, že nezáujem, pasivita a to, že som vo veciach nenachádzala zmysel, boli u mňa konštantne prítomné. Vtedy som sa tomu už nevedela vyhnúť a musela som čeliť týmto mojim črtám.
Pred tým, aby mi negatívne ovplyvňovali život, ma zachránilo umenie. Akadémia mala na mňa až kontemplatívny efekt. Vďaka nej som objavila vo veciach hodnotu. Zrazu som vstávala akoby do inej reality. Všetko, čo som robila, bolo akoby až modlitbou. Každého človeka som zrazu videla v úplne inom svetle. Tiež som si uvedomila, že život je hodný snaženia sa. Hoci to prvotné nadšenie už trochu opadlo, stále to vo mne rezonuje.
Vidí tvoje okolie na tebe zmenu, ktorú popisuješ?
Podľa mňa je hlavná zmena v tom, že som sa posunula od apatie k zmysluplnému žitiu. Moji blízki mi hovoria, že som vďaka umeniu zjemnela. Vraj som empatickejšia k ostatným. Je to silné, keď niekto vďaka umeniu dokáže lepšie rozumieť a chápať druhých. Keď chceme pochopiť umelca, musíme sa veľmi snažiť a podobne je to aj s ľuďmi. Musíme im chcieť porozumieť a ochotne načúvať a nazerať na to, čo nám hovoria.
Čo ti pomohlo objaviť opäť zmysluplnosť života?
Keď som premýšľala nad umelcami, ktorí tvoria, pýtala som sa, ako je možné, že títo inteligentní ľudia nevidia šedosť života a ako im môže prísť zmysluplné tvoriť. Krása umeleckých diel ma tak nadchla, že som začala premýšľať nad tým, že sa možno mýlim v tom, ako vidím svet. Že on možno naozaj je farebný, ako ho ostatní opisujú. Možno ho len ja vidím v šedej.
Toto si si uvedomila počas toho, ako si chodila do Akadémie?
Je fascinujúce, ako umenie dokáže človeku pomôcť. Niektoré diela, s ktorými som sa v programe stretla, sa ma veľmi dotkli a uvedomila som si, že ľudia, ktorí ich vytvorili, odovzdali svetu niečo hodnotné. Tým, že tvorili, nerezignovali na život a rozvíjali to, čo v sebe mali.
Čo je zmysel, ktorý si našla? Prečo je pre teba teraz život hodný žitia?
Má to viac rovín. Prvá je, že som uvidela hodnotu, ktorú majú ľudia i život sami osebe. Druhá rovina je, že život je hodný žitia pre tvorenie alebo dávanie.
To, že žijeme spolu, a v celkom rozmanitom svete, nám dáva veľké možnosti na to, aby sme tento svet ďalej dotvárali. Aj v tom vidím hodnotu žitia. Stále nanovo pociťujem, že veci majú oveľa väčšiu hodnotu, keď ich prežívame s inými ľuďmi.
Vieš to bližšie vysvetliť?
Keby som ich robila iba pre svoj rozvoj, tak by som len recyklovala svoju energiu a dávala ju zo seba do niečoho, tak, aby sa mi to zase vrátilo. Akadémia ma nadchla, aby som začala na sebe pracovať inak a deliť sa o to, čo mám. Kým som nebola s ľuďmi, vnímala som, že je to prázdne, až zdieľanie s inými prinieslo zmenu.
Takže ti pomohlo aj samotné zdieľanie sa o umeleckých dielach s druhými?
V Akadémii sme sa o dielach rozprávali a každý to poňal po svojom, každý v tom videl nejaký zmysel pre seba. O umení sa dá rozprávať aj objektívne, no silné je, keď ľudia na vlastnej koži precítia to, o čom dielo je. Hoci sa človek zdá byť zanedbateľný v porovnaní s tým, koľko ľudí je na svete, je krásne, ako má každý človek svoje jedinečné prežívanie a to, ako sa na svet pozerá. Vzájomne sme sa tak veľmi obohacovali.
A nevadilo ti zdieľať sa o svojich názoroch s inými ľuďmi?
Nie, to mi nevadilo. Mám rada, keď ľudia priamo niečo pomenúvajú. Skôr bolo pre mňa ťažké vyjadriť, čo si myslím tak, aby nedošlo k dezinterpretácii. Umenie je ťažké vysvetľovať práve preto, že nás pozýva, aby sme ho prežili zvnútra.
A čo objavenie hodnoty života v tvorení a dávaní? Kedy u teba nastal prechod od poznávania umenia k tvorbe?
Nepovedala by som, že som prešla k umeleckej tvorbe. Tvorím skôr pre tú činnosť samú, než pre výsledok. Objavila som, že činnosť alebo tvorenie v tom najvšeobecnejšom význame majú zmysel a že takmer všetko, čo robíme, sa dá chápať ako tvorenie. Pre mňa tvoriť znamená to, že som, že som v nejakom časopriestore, a že tá akcia môjho bytia vyvoláva nejakú reakciu. Hodnota človeka je práve v tom, že sa môže rozhodovať, že môže niečo robiť, že má slobodnú vôľu.
Čo môže umenie poskytnúť mladým ľuďom?
Podľa mňa je umenie akoby parafrázovaná realita. Autori sa snažia princípy reality vykresliť v nejakých iných súvislostiach tak, aby si ich ľudia všimli. Umenie je akési skomplexňovanie reality. Niekedy potrebujeme, ako malé deti, počuť rozprávku s nejakým poučením, aby nám to došlo. Umenie je spôsob, ako lepšie porozumieť realite, v ktorej žijeme. A toto je určite veľká hodnota umenia, pre ktorú to mladých ľudí ťahá napríklad aj k čítaniu.
Ako sa k tomuto dostať, ako začať rozumieť umeniu? Kedy si začala rozumieť jazyku umenia, ktorý je sám o sebe rozmanitý?
Myslím, že na začiatku je dôležitejšie skôr umenie prežiť ako mu porozumieť. Zdá sa mi, že o to ide aj autorom. Veľmi pochybujem, že by chceli, aby o ich diele niekto napísal štúdiu a do hĺbky ho rozobral. Pri umení sa na začiatok stačí nadchnúť. A skúšať. Pokúsiť sa prečítať nejakú knihu, aj keď ma nebaví alebo sa mi nechce. Dať tomu šancu. Myslím, že hocijaké vystavovanie sa umeniu je dobré a hodnotné. Aj na sebe vidím, že keď som dala dielam šancu, ich hodnota sa skôr či neskôr ukázala.
Čo bolo pre teba jadrom seminárov Akadémie?
Na seminároch sme venovali čas rozboru a porozumeniu diela, ako aj diskusii o témach a otázkach, ktoré dielo otvorilo. Táto rovnováha je určite dôležitá. Dobrý seminár dával priestor pre obe tieto roviny. Myslím si, že o tomto je aj umenie. Nejde pri ňom iba o rozbor, ktorý nás môže viesť až k racionalizácii umenia, ale takisto to nie je ani iba o akomsi filozofovaní nad otázkami, ktoré dielo otvára.
Akadémia je nabádanie k nadchnutiu. Ukazuje, akú hodnotu má umenie, ale chce, aby sme pri tomto neskončili a išli ešte ďalej.
Ktorý z príbehov, s ktorými si sa stretla v dielach, bol pre teba najsilnejší?
Pre mňa bolo kľúčovým dielom film Skafander a motýľ. Je to príbeh muža, ktorý žil preplnený, ale nie skutočne plný život. Z jedného dňa na druhý ochrnul. No rozhodol sa neľutovať sa a pomocou žmurkania sa naučil komunikovať s okolím, dokonca napísal knihu. Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako dokázal neostať v apatii a nájsť niečo hodné snaženia. Rozmýšľala som, prečo to robí, veď na to potrebuje strašne veľa úsilia a ani to nemuselo vyjsť. Posledná vec, ktorá mu ostala, je, že sa mohol rozhodovať pre niečo. Stále mohol povedať životu áno. Paradoxne, až vtedy, keď už nemal život taký preplnený, bol konečne schopný byť plný zmysluplných vecí.
Kde sa rodí v nás táto vnútorná motivácia?
To sa ťažko opisuje. V čom sa rodí ľudská túžba po poznaní? Prečo niečo robiť? To sú náročné otázky.
Možno to vychádza z pozorovania sveta, ako je stvorený, ako funguje a aký je rozmanitý. Prečo existuje milión druhov kvetov, keď by mohol byť jeden, ktorý by plnil funkciu kvetu? A tu sa možno rodí tá túžba. Fascinácia a skúsenosť so svetom nás môže priviesť k túžbe po poznaní a následne aj tvorení.
Niekto sa rýchlo nadchne, niečo ho zaujme a ide to spoznávať. Ja som si to musela vydrieť, lebo nie som prirodzene zvedavá. Každé nadšenie pre niečo sa objavilo tak, že som najprv dala do toho úsilie.
Čo je podľa teba dôležité a kľúčové v období mladosti? Do čoho sa naozaj oplatí investovať čas a energiu?
Myslím, že mladí by mali ísť za tým, čo v nich prebúdza nadšenie. Dôležité je tiež nevzdať to po prvom pokuse, nie všetko nás bude baviť hneď od začiatku. Pre mňa bolo napríklad veľmi ťažké čítať. Hľadala som knižky, ktoré by ma zaujímali a postupne som ich našla. Hlavné je neprestať hľadať to, čo by nás mohlo baviť.
Určite by som im odporúčala dobrovoľníctvo. Myslím si, že je dôležité naučiť sa robiť niečo preto, lebo si myslíme, že je to dobré, bez toho, že by sme z toho niečo mali. Ďalej určite umenie, vďaka ktorému môžeme spolu rásť.
Pre mňa má veľkú hodnotu venovať sa aj spiritualite. Nie je to len nejaká psychologická barlička, ktorá mi pomôže mať sa dobre alebo si oddýchnuť. Je to širšie - dalo by sa povedať, že to súvisí s hľadaním zmyslu, s objavovaním hodnoty všetkého. Napríklad, keď si uvedomím, že strom predo mnou nemá hodnotu len v tom, že si s ním môžem zakúriť, ale má aj nejaký hlbší zmysel. Neviem, či sa vo víre praktického života môžu ľudia nad takými vecami zamýšľať. A preto si myslím, že mladosť, keď ešte nemáme toľko vážnych povinností, je na to skvelá príležitosť.
Po tejto skúsenosti si sa rozhodla ísť do Kolégia Antona Neuwirtha. Prečo?
Chcela som si predĺžiť Akadémiu, ktorá rozžiarila môj šedý svet. Nevedela som si predstaviť, normálne fungovať vo svete, ešte som na to nebola pripravená a cítila som, že by som sa zase vrátila k apatii a nečinnosti. Keď som si pozrela stránku Kolégia, mala som dojem, že títo ľudia sa reálne snažia žiť. Nechcú len tak prežívať, ale snažia sa ísť za niečím väčším. Tak som išla za rodičmi a veľmi zahanbene som im povedala, že už nechcem byť Holden. Boli prekvapení a najprv mi vôbec neverili, že by som mohla ísť do Kolégia. Hoci som sa celkom dobre učila a mama sa ma stále pýtala, či nechcem ísť študovať niekde do zahraničia, stále som to odbila s tým, že ‘načo? Veď mňa to vôbec nezaujíma’. A zrazu som sama vyvinula úsilie robiť niečo navyše. Za týmto rozhodnutím som videla zásadnú buď-alebo otázku. Byť či nebyť? Je to pre mňa priam neskutočné, že som si vybrala byť a nie len prežívať.
Rozhovor pripravili: Katarína Adamčáková a Kristína Tomeková.
Kolégium Antona Neuwirtha vzniklo v roku 2009 ako nezávislá vzdelávacia inštitúcia, ktorej cieľom je formovať mladých ľudí v duchu kresťanských hodnôt a kultúrneho odkazu západnej civilizácie. V súčasnosti tvorí univerzálne vzdelávacie programy pre deti, stredoškolákov, vysokoškolákov aj širokú verejnosť. Jedným z takýchto programov je aj Akadémia veľkých diel. Viac informácií nájdete tu: www.kolegium.org
Autor: Kolégium Antona Neuwirtha
