2014 - 2015
„Idem si zabehať,“ skrslo mi v hlave. Ale vzápätí som sa zháčila. Je tma. Ja sa tmy bojím a ešte viac nočných pouličných vypustených štekajúcich trhačov. Napadlo mi, že napíšem kamarátovi Jozefovi, ktorý si tiež občas zabehá. Ale bol tu problém. On mal o mňa záujem. Ja vôbec. Jemu som sa páčila. Mne sa hnusil. On ma mal rád. Ja som ho bezcitne využívala, aby som nebola pri behu sama. Bolo mi to trápne a blbé mu písať, že idem behať, ale keď som uvidela, že vonku je tma a hmlisto, predsa som mu v nádeji, že ma dobehne, napísala. Samozrejme, že sme sa stretli. Dobehol ma. Išiel behať kvôli mne. Aby ma stretol. On ma mal úprimne rád. Nie ako ja. Ja mrcha! Takto sme sa stretávali často. Behali sme a po behu sme sa rozprávali. Ja som bola šťastná, že som ochránená pred psami a večernou tmou. On bol šťastný, že trávi so mnou čas, že sa rozprávame, že má nádej. Ale ja som vedela, že v mojom srdci pre neho žiadna nádej nie je, o tom som bola presvedčená.
„....ale Bohu je všetko možné.“ Mt 19,26
2015 - 2016
Milujem šport. Milujem korčuľovanie. Jozef ma často volával, či sa pôjdem s ním korčuľovať. Hmmm... Neodmietala som. Aby si nenamýšľal, brávala som so sebou sestru. Aby sme sa náhodou neocitli sami. Vedela som, k čomu by sa schýlilo, a to som predsa nechcela. Chcela som sa jednoducho len pokorčuľovať a vypadnúť z domu. Ale niekedy sa stávalo, že moja sestra nešla a chtiac-nechtiac sme sa ocitli sami. Jozef sa správal šarmantne, milo, bojoval o mňa. Mne bol ukradnutý, odbíjala som ho a dávala som mu pocítiť, že ho jednoducho nechcem. Celé okolie to vedelo a všetci priatelia mu to liali do hlavy. „Nikdy s tebou nebude! Zmier sa s tým,“ hovorili mu.
Čím dlhšie to takto išlo, tým viac ma skľučoval pocit viny. Och, Pane, prečo to robím? Čo to robím? Každý deň ma mátali predstavy, myšlienky. Súboj v hlave- každú noc. Je mi ho tak ľúto. Prečo by som mu nemohla jednoducho opätovať city? Správa sa ku mne galantne, je kresťan, slušný, milý, ochotný, obetavý, nosí mi kvety, na sviatky mi dáva dary, chráni ma, keď behám, počúva ma, chráni moje srdce... miluje ma? Veď takého muža som vždy chcela, nie?
2016 - 2017
Trávili sme spolu veľa času. Až tak veľa, že Jozef sa stával jedným z mojich najlepších priateľov. Samozrejme, nechcela som ho (o tom ani počuť), ale mala som ho rada - priateľsky.
Jedného dňa ma zavolal von. Išli sme autom na jednu odľahlú cestu. Postavil sa z auta a mňa usadil na miesto vodiča. Fuuu... ešte nikdy som nešoférovala. Nikto ma to nikdy neučil. Ani môj vlastný otec ma neposadil za volant. A tento muž to urobil. Chcel ma naučiť šoférovať. Trpezlivo mi všetko vysvetľoval, znášal, keď spojka v jeho aute trpela alebo keď som pridávala toľko plynu, že sa až dymilo z výfuku. Keď som hádzala rýchlosti, nenápadne ma chytil za ruku a po prehodení ma ešte chvíľu držal. Takto to fungovalo pár mesiacov (možno 2 - 3). BUM! Potom som sa ale prebrala. To čo robím? Nechcem ho a prečo mu stále dávam väčšiu a väčšiu nádej? Musím mu povedať, že to nemá zmysel. Cítila som, že to nie je fér... voči nemu.
„Ja... ja naozaj s tebou NIKDY nebudem. Prepáč, ale už sa nemôžeme takto stretávať. Ja to beriem všetko len priateľsky, ale vidím, že ty túžiš po niečom viac...“ spustila som naňho jedného dňa v aute. Pálilo ma hrdlo. Chcelo sa mi naraz kričať, plakať a byť ticho. Nikdy v živote som ho ešte nevidela takého zmeraveného, zroneného, zraneného... Nemohla som to vydržať, inak by som plakala. Radšej som otvorila dvere a odišla som.
„... Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť. Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť...“ Kaz 3
Nemohla som spať celú noc. Pocity sa mi zvierali v žalúdku i v hrdle. Takmer som sa nedokázala ani len modliť. Nasledujúci deň mi hlava trešťala a v ušiach mi zneli trúby kamiónov. Prečo mi bolo tak odporne? Cítila som, že musím ísť z domu. Išla som do kostola. Cez deň tam nikto nebol. Sadla som si vzadu na lavičku. Celé ti to odovzdávam, Ježiš. Neviem, čo som to urobila, ale je mi zle, trápi ma to, zober si to a riaď to Ty. Konečne som si otvorila srdce a nechala som Božiu ruku, aby nad celou situáciou prebrala kormidlo.
Po chvíľke modlenia čosi vpredu zašramotalo. Oči som vypúlila a uvidela som Jozefa, ako si sadol na prednú lavičku. Skoro som odpadla. Nevšimol si ma. Sedel a modlil sa. Znamenie? Bola som rada, že tam bol. Cítila som, že sa mu mám ozvať. Potichučky som povedala jeho meno. Nepočul. Potom som ho povedala hlasnejšie. Nevnímal. Poslednýkrát som zakričala: „Jožko otoč sa, neboj sa, nie som hlas tvojho svedomia.“ Otočil sa. Rozbehol sa za mnou. Oči mal opäť plné nádeje. Neboli vyhasnuté ako vtedy, keď som ho nechala sedieť v aute. Zháčila som sa. Nádej? Cítila som ju až v mojom srdci. Jozef ma odprevadil a ja som vedela, že toto ešte neskončilo.
Opäť sme spolu trávili mnoho času. Šoférovali sme, vďaka nemu som sa prihlásila do vodičského kurzu, behali sme, kecali, korčuľovali, prechádzali sa... Už mi bola príjemná jeho spoločnosť, náš vzťah rástol, stihla som si to uvedomiť až vtedy, keď bol privysoko.
Raz vo mne zaznel rázny, prísny, ale príjemný hlas: „Nebuď vlažná káva. Nikto nepije vlažnú kávu. Pijú buď studenú, alebo teplú.“ A za touto vetou sa mi v hlave objavila táto myšlienka: „Dobre, predstav si, že sa stane to, čo si vždy chcela. Jožko bude dávať celú jeho pozornosť nejakému inému dievčaťu. Jej bude nosiť kvety, s ňou bude behať, s inou sa bude rozprávať, inú bude učiť šoférovať...jednoducho zabudne na teba.“ Čo?! Nejaké iné dievča? V žiadnom prípade!
V tej chvíli som si uvedomila, že žiarlim na osobu, ktorá ani neexistuje. Toto bol pre mňa zlomový moment. Od toho dňa som vedela, že k nemu určite niečo cítim... a možno to nie je len priateľstvo. Často som sa modlila, aby Boh vyriešil túto situáciu, aby mi pomohol vyznať moje city. Tak veľmi som sa za seba hanbila. Za to, aká som bola, za to, že som hovorila, že s Jozefom nikdy nebudem a teraz, hľa, nejaký cit predsa vo mne klopká. Hanbila som sa pred okolím, priateľmi a pred rodinou, za to, že som všetkým nahovorila ako Jožka neľúbim a nech mi dajú s ním pokoj.
Práve som sa odhodlávala, že vyjdem so svojimi citmi najavo. Jožko mi oznámil, že odchádza z práce na 2 týždne do Nemecka. Pane, ešte mám počkať? Nepovedala som mu to. Nepovedala som mu, že k nemu aj ja niečo cítim, nepovedala som mu, že nechcem, aby bol s niekým iným, nepovedala som mu, že ho chcem JA. Po odchode do Nemecka mi každý deň volal. Dokonca mi napísal list z Nemecka! Bol to najkrajší list, aký som kedy dostala. Roztrhlo mi to srdce. Ľúbim ťa. Pomyslela som si, ale nič som mu nepovedala, tak strašne som sa hanbila. Telefonovali sme spolu... a mne strašne chýbal.
Keď prišiel z Nemecka, všimol si na mne zmenu. Tentokrát netlačil na pílu. Trávili sme spolu veľa času a on videl, že som sa zmenila. Cítil to. Po určitom čase ma pozval na rande a ja som súhlasila. 1.5.2017 ma zobral na kalváriu k Panne Márii a chcel náš vzťah zveriť pod jej ochranu. Obaja, mladí a zamilovaní, sme sa vybrali na dlhú ťažkú cestu budovania vzťahu. S Bohom sme všetko zvládli a dnes sme manželia. Zosobášili sme sa 1.8.2020. Ďalšia náročná, no nádherná cesta pred nami. Tak nech nám Pán Boh pomáha, až kým nás smrť nerozdelí.
„Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať.“
Mk 11,24
Lenka Halánová
