Začalo to veľkou láskou...láskou, o ktorej môže veľa ľudí len snívať.
O svoju životnú lásku som prosil Boha už od doby, kedy moje srdce spoznávalo čo je to vlastne láska. Vyprosoval som si od neho ženu, ktorá vie čo chce, ktorá ma bude ako muža usmerňovať, pretože som ako každý muž. Robím často veci s nerozvážnosťou a často poviem niečo, čo potom ľutujem.
Chcel som ženu, ktorá ma nebude brať takého aký som, ale bude sa ma snažiť zmeniť ešte k lepšiemu.
Chcel som pannu-dostal som pannu.
Chcel som krásku-dostal som krásku.
Chcel som výnimočnú ženu-dostal som výnimočnú ženu.
Už ako štvrták na strednej škole som jedným pohľadom zistil, že sa tá žena práve našla. Srdce mi tĺklo ako nikdy predtým. Stačil jeden pohľad...Napísal som jej, a už sa to pomaličky rozbiehalo. Nesmelé pohľady, nesmelé dotyky. Vraví sa, že každý vzťah je výnimočný, ale tento bol pre mňa výnimočnejším už len preto, že po 3 týždňoch stretávania sa prišla prvá pusa a po nej nasledovala správa, či to nie je ešte priskoro...už vtedy som si uvedomil, že mám prvú prosbu vypočutú. Učila ma trpezlivosti. Po určitom čase tá pusa prišla a verte mi, že bola ešte krajšia ako tá prvá. Všetko išlo podľa mojich plánov. Spoločne sme sa modlili, ďakovali za seba. Menil som sa k lepšiemu, až ma kamaráti nespoznávali.
Samozrejme, neskôr prišli hádky. Postupne sme zisťovali, že nie sme si až tak podobní, ako sme si mysleli. Ale láska bez krížov nie je láska. Bolo na nás, či to s Božou pomocou zvládneme, alebo nie. Ako to už býva, keď má človek všetko, Boh ide niekedy bokom. Citeľne som sa od neho vzďaľoval. Pociťoval som väčšiu nervozitu, väčšiu prázdnotu v srdci. Do toho prišli prvé náznaky Božieho volania mojej priateľky, po tom, ako sa vrátila z Medžugoria. Nevedela to vysvetliť, ale volanie do Medžugoria bolo, a aj je ešte silnejšie. Ja, ako zamilovaný chlap som to nechápal...Nechápal som, ako mi môže povedať niečo také ako to, že plánuje odísť na rok a zistiť, kde je jej miesto v živote. Pozeral som sa na to očami, ako by sa pozeral asi každý. “To mám bez teba ako vydržať? To sa môžeme rovno rozísť“...každým takýmto slovom som si ju pomaličky, ale isto od seba nevedomky odďaľoval. Je až smiešne, ako toto dôjde človeku, až keď už je neskoro. Snažili sme sa nad tým moc nerozmýšľať a pokračovali sme v našom vzťahu. Vtedy už bol plný neistoty, hádok... Samozrejme boli aj pekné chvíle, ale už to nebolo ako na začiatku. Cítil som, že o ňu prichádzam a ani na sekundu mi moja hrdosť nedovolila vložiť to do Božích rúk. Naivne som čakal, že to prejde a neopustí ma...veď ma predsa miluje a nemôže zahodiť skoro štyri roky len tak.. Keď slová padli na tú tému, hral som sa na silného, no v podvedomí som s tým stotožnený nebol. Zbabelosť pred Bohom. Pred Bohom, ktorý mi dal všetko o čo som ho prosil. Tá žena mi dávala viac, ako ktokoľvek iný. No čím viac sa ma snažila zblížiť s Bohom, tým viac som to nerobil z vlastného presvedčenia.
Až mi to jedného dňa všetko došlo...pri bdení pri Eucharistii som pochopil, čo odo mňa Boh chcel. Nepozerať sa na situáciu tak sebecky, ale s láskou prijať kríž a podporiť ju v tom. Dokonca sa vo mne začala rozvíjať myšlienka, že pôjdem s ňou a budem aktívne prežívať Božiu prítomnosť. No o tom som jej nepovedal. Začal som sa znovu viac modliť a snažiť sa.
O čo viac to bolelo, keď prišla správa, či sa môžeme po práci porozprávať. Áno, prišiel rozchod. Nepomohli slzy a ani spomienky... Asi nikto z nás nepochopí tú silu Božieho hlasu, kým ho sám nepocíti.
Po rozchode som nezačal piť, ako by to urobila väčšina chlapov v mojom veku, ale začal som sa modliť ešte viac. Už nie za náš vzťah, ale hlavne za ňu. Nie je to jednoduché rozhodnutie opustiť všetko milované a odísť. Boh mi dal ešte väčší zmysel pre pochopenie. Každým dňom ho prosím, nech jej ukáže cestu. Nuž, ak nemám byť na jej životnej ceste ja, nech je aspoň niekto, kto jej dá tú podporu, ktorú som jej ja nedal. Osobne mi to dalo veľkú lekciu do života. Dalo mi to pokoru, ktorej som mal v poslednom čase veľmi málo. V našom vzťahu nič neľutujem, pretože to Boh je ten, ktorý to takto všetko vymyslel. Aj keď by som dal za napravenie čokoľvek, viem, že Bohu oponovať nemôžem a ani nechcem. Ostáva mi len v živote šíriť posolstvo, ktoré mi dala a vyprosovať jej milosti do konca života, pretože ona za to stojí!
Týmto chcem podporiť všetkých, ktorí prežívajú, alebo prežili niečo podobné...nikdy nepociťujme zlosť a ani výčitky. Modlime sa za nich, pretože to nie je obyčajná práca, ale Božia práca. Boh vie, prečo im dal do cesty práve nás. Vždy nám dá na plecia len taký kríž, o ktorom vie, že ho zvládneme uniesť. Aj keď s veľkými bolesťami, ale časom pochopíme toho ešte viac. A ktovie...možno nám ich Boh do našej rieky života ešte priplaví..
Autor: Patrik
