A krátko na to opäť pátranie po tentoraz mame dvoch detí, ktorá napísala rozlúčkové listy a odišla. Vďaka Bohu, tento príbeh mal šťastný koniec, aspoň na daný čas.
Musím sa priznať, že tieto správy veľmi pohli mojím srdcom. Niekoľko týždňov som to intenzívne niesla kdesi na pozadí mojej mysle. A uvažovala, koľko takých zúfalých ľudí je medzi nami. Takých, čo zdanlivo majú všetko a pred svojím okolím sa prezentujú ako spokojní a šťastní ľudia.
A čo ty? Alebo ja? Nepatríme medzi nich? Otvorene musím priznať, že aj v mojom živote bola (a občas ešte stále je) temnota, ktorá ma chce úplne udusiť. Áno, aj ja som prežívala chvíle, kedy som prosila Boha, aby ma už vzal k sebe, lebo som myslela, že tá bolesť mi roztrhne vnútro. Ale ako? Ja? Manželka kňaza, mama 4 zdravých detí, majúca takpovediac všetko.
A tu nepomôže vysvetľovanie, ako človek nemá dôvod prežívať podobné pocity.
Áno, aj ja som si to často vyčítala, že ako môžem cítiť takú hlbokú nespokojnosť, keď mám takmer ideálny život, ktorý by mnohé vymenili. Preto chápem... a dokážem hľadieť za očami videnú realitu. Môžeme hľadať vinníka, môžeme sa obviňovať, čo sme (ne)spravili, ale aj tak to nič nezmení na veci, že mnohí okolo nás môžu bojovať s podobnou bolesťou nezmyselnosti života. A tu nepomôže vysvetľovanie, ako človek nemá dôvod prežívať podobné pocity. Naučili sme sa ako-tak súcitiť s bolesťou, ktorá je viditeľná – ak niekto fyzicky trpí, tak sa ho snažíme podporiť. Ale čo duševná bolesť? Bolesť zo straty zmyslu, nedostatok radosti, sily vstať do nového dňa a urobiť hoci aj tie najjednoduchšie činnosti?
Tvoje utrpenie nie je o nič menej podstatné, ako utrpenie ktoréhokoľvek iného človeka. A máš právo cítiť to, čo cítiš, bez toho, aby si sa hanbil/a to priznať pred svetom.
Preto dnes túžim práve tebe, Terezka, (alebo akákoľvek iná či iný) povedať: Tvoje utrpenie nie je o nič menej podstatné, ako utrpenie ktoréhokoľvek iného človeka. A máš právo cítiť to, čo cítiš, bez toho, aby si sa hanbil/a to priznať pred svetom. A najmä chcem zdôrazniť, že nie je hanba priznať svoju slabosť a požiadať o pomoc. Viem, že sa snažíš to nevzdať. A viem, že často nevidíš východisko, že temnota okolo teba a najmä v tvojom vnútri je tak veľká, že už nevidíš ani len na krok pred seba. Viem, že sa bojíš otvoriť sa pred inými, pretože si zažila toľko nepochopenia, odsúdenia či odmietnutia. Viem, že máš pokušenie to skončiť, utiecť od tej bolesti, len aby si ju už nikdy necítil/a.
Nedokážem to vyriešiť šmahom ruky. A asi nikto z nás. Ale môžeme nastúpiť na cestu. Pretože za tou hlbokou bolesťou a prázdnotou sa skrýva veľa. Mňa z nej Boh vyviedol a robí to stále, akonáhle sa tá temnota vráti. Ale potrebovala som spraviť veľa bolestivých krokov, najmä vyjsť zo seba a prijať pomoc.
Prečo to píšem? Lebo Terezku už neviem chytiť za ruku, ani objať a povedať jej, že existuje riešenie. Ale ty si stále tu. Prosím, neodchádzaj. Lebo tento svet ťa potrebuje... ani nevieš ako.
Ak si sa v tomto článku našiel či našla a túžiš prijať pomoc, alebo len niekoho blízkosť napíš nám mail, alebo správu... Spolu nájdeme niekoho, kto by s tebou vedel prejsť potrebnú cestu. Nateraz si v našich modlitbách.
