Ráno som sa prebudila do nového slnečného dňa. Také bežné ráno ako ktorékoľvek iné. Predsa však bolo v niečom iné. Zobudila som totiž s pocitom ťažoby na mojom srdci. Akoby mi niečo zvieralo moje vnútro a ja som nemohla dýchať. Nebolo to v poriadku. Pýtaš sa: „Čo sa stalo?“ Veľmi rada ti na to odpoviem.
Mám 32 rokov. Možno to poznáš. Dlhé roky sa modlíš za svojho budúceho manžela. Očakávaš. Otváraš sa znova a znova novým príležitostiam. Aj napriek predchádzajúcim neúspechom. Nevzdáš sa. Ostávaš verná tomu, čo ti povedal Boh: „Napíšem Tvoj príbeh lásky. Neboj sa!“ Potom to príde. Človek, ktorý ťa očarí. Tým, aký je, ako sa správa, ako vyzerá, aký má vzťah s Bohom. Zdá sa ti, že je to sen. V určitých momentoch ti to príde až nereálne. Prežívaš plnosť radosti, pokoja a spokojnosti. Zoznamuješ sa s ním v úplnej otvorenosti a úprimnosti. Najlepšie, ako vieš. V celom tomto období si s Bohom, riešiš s Ním veci. A zrazu príde on. Navštívi ťa nevítaný hosť. Nevieš odkiaľ prišiel. Jeho meno je strach. Ukrýva v sebe rôzne podoby. Strach z toho, ako bude zoznamovanie ďalej prebiehať. Strach z toho, že sa to možno skončí ako predtým - tvojimi slzami. Strach z toho, že je to až príliš krásne, aby to bolo reálne. Strach z toho, že budeš opäť odmietnutá. Bojíš sa, že to bude znova bolieť, že si iba ublížiš.
Presne toto sa stalo mne. Ráno som vstala s bremenom strachu na mojich pleciach. Cítila som sa spútaná. Akoby v bubline, kde okrem strachu nebolo nič. Nebolo mi v tom vôbec dobre. Všetka moja radosť z posledného obdobia sa vytrácala. Strach ju celú pohltil a utlačil. Nechápala som, kde sa to celé zobralo. Keď sa mi niečo takéto stane, vždy idem za Bohom. Riešim to s Ním. Šla som sa modliť. Pýtala som sa: „Čo sa to deje, Ocko?“ Boh mi v modlitbe ukázal moje srdce. Držala som ho kŕčovito v rukách. Nedovolila som mu, aby slobodne bilo. Strach, ktorý som prežívala, mu to nedovoľoval. Úplne ho paralyzoval. Boh mi povedal: „Lenka, neboj sa! Dovoľ svojmu srdcu dýchať. Pusť ho. Nechaj ho biť si svojim rytmom. Dovoľ sa otvoriť láske.“ A tak som to urobila. V modlitbe som Bohu dala všetky moje strachy. Jednoducho som povedala: „Odovzdávam Ti strach, ktorý prežívam z ...“ Aký bol výsledok? Moje ruky sa okolo srdca otvorili. Srdce začalo pokojne biť vo svojom rytme. Začalo sa mi lepšie dýchať. Bublina strachu praskla a ja som znova prežívala radosť a pokoj.
Prečo o tom všetkom píšem? Myslím si totiž, že nie som jediná, ktorá prežila túto skúsenosť. Môže sa stať, že počas samotného spoznávania, alebo vo vzťahoch prežívame rôzne druhy strachov. Tým sa však nechcem venovať. Posolstvo, ktoré by som ti rada odovzdala, je toto: Nenechaj si strachom zobrať radosť z lásky! Láska vyháňa každý strach (1Jn 4,18), pretože ten nie je súčasťou toho, čím láska je. V láske jednoducho niet strachu (aj keď možno niekedy prežívame opak). Láska je plná radosti, jasotu, krásy a pokoja. V časoch dobrých aj náročnejších (ťažšie situácie sa dajú taktiež riešiť bez strachu, v pokoji). S Bohom to určite bude požehnaná cesta. Pozvi Ho nech je na nej spoločne s tebou. Pýtaj sa Ho, ako máš po nej kráčať, čo máš robiť. On stvoril lásku ako neprekonateľnú, smelú, dobrú. On sám je dokonca samotná Láska. Preto ti vie dať najlepšie odpovede na to, ako po tejto ceste lásky kráčať.
Neboj sa milovať, drahá priateľka! Postav sa strachu so všetkou svojou odvahou. Viem, že jej je v tebe dosť. Bojuj. Nevzdávaj sa! Nenechaj sa zastrašiť. Láska je krásna vec. Poďme sa z nej dnes spoločne tešiť. Prosím ťa, drahá priateľka, neboj sa otvoriť tejto láske. Ak ti nejaký muž prejaví záujem, máš to rozlíšené, nenechaj sa spútať strachom, ale otvor sa jej. Otvor sa mu. Spoznávaj druhého človeka v úplnosti toho, kým si a kým je on.
Žehnám ti, drahá priateľka, odvahu milovať. Bez strachu a obáv! Odvahu otvoriť sa kráse lásky. V celej jej úplnosti, úprimnosti. Žehnám ti, aby si kráčala s Bohom víťazne za svojím povolaním. Amen!
