Aj v situácii beznádeje sa môže zrodiť nádej. Veriaci človek má k jej prameňu blízko, nesmie však zabúdať na prirodzenú rovinu. Aj on sa môže báť a môže pociťovať úzkosť. Viera a modlitba nefungujú ako zázračné lieky. Scholastická poučka „milosť stavia na prirodzenosti“ platí aj v konfrontácii s vojnovými hrôzami. Skúsme si v niekoľkých bodoch popísať špecifické výzvy, ktoré so sebou prináša aktuálna svetová situácia, ako aj spôsob ako ich môžeme osloviť.
Kríza po kríze
Obdobie pandémie bolo nesmierne vyčerpávajúce. Jeho ovocím je preukázaný vysoký nárast depresie a úzkostných porúch, zhoršená ekonomická situácia rodín, ale aj narušené vzťahy. Ako zvládnuť ďalšiu (tentokrát vojnovú) krízu po kríze?
Obe situácie majú veľa spoločného. Sme konfrontovaní s obrovskou neistotou a pocitmi ohrozenia života. A práve z toho môžeme „vyťažiť“. V uplynulom období sme sa mohli veľa dozvedieť o sebe a zdrojoch zvládania, ktoré sú pre nás efektívne. Skúste si zaspomínať (prípadne poznačiť na papier), čo vám najviac pomáhalo pri ťaživých pocitoch a strese v uplynulom období lockodownu, izolácie, karantén a neustále prichádzajúcich „zlých správ“. Možno ste začali športovať, možno ste obnovili zabudnutú záľubu alebo ste zistili, akým darom sú pre vás druhí. Možno ste sa naučili tráviť čas sám za sebou a obmedziť sledovanie správ v televízii či na internete. A možno ste vyhľadali odbornú pomoc. Možností je omnoho viac a ako „profesionáli v prežívaní“, vycvičení koronou, sa môžeme inšpirovať.
Bezmocnosť a neistota
Áno, voči vojne sme skutočne bezmocní. Nedokážeme ju zastaviť ani zmeniť rozhodnutia politikov, dokonca ani výraznejšie pomôcť všetkým ľuďom, ktorí sú ňou najviac zasiahnutí. Vyzerá to, akoby sme boli odkázaní na niečiu milosť a nemilosť. Nie je isté, čo prinesie ďalší deň bojov.
Čo môžeme urobiť? V situácii, keď sa všetko otriasa, musíme hľadať pevné body. Čo je stále „isté“ a pevné? Je to rodina? Je to viera? Je to program dňa, ktorý môžem dodržiavať? Sú to pracovné povinnosti alebo škola? A čo môžem mať stále vo svojich rukách? Len ja sám sa môžem rozhodnúť ako budem tráviť čas, ktorý je mi daný, ako využijem nasledujúci deň. Rovnako sa môžem rozhodnúť, či a v akej miere budem sledovať správy, a či si namiesto toho radšej nepozriem hodnotný film. Zakladateľ logoterapie Viktor Frankl hovorí o tom, že nie my, ale život nám kladie otázky. Ako odpovieme na túto? Najlepším spôsobom, ako eliminovať pocit bezmocnosti, je žiť čo najnormálnejší život uprostred nenormálnych okolností. A zrazu možno zistím, že môžem.
Empatia
Schopnosť spolucítiť s druhými je všeobecne považovaná za pozitívnu vlastnosť. Príliš mnoho empatie však môže škodiť jej nositeľovi. Ľudia, ktorí sa príliš emočne angažovali už v predošlom období, nie je im ľahostajné utrpenie druhých, a najradšej by pomohli kde sa len dá, sú ohrození tzv. únavou zo súcitu a vyhorením.
Nikdy by sme nemali zabúdať na seba. Známe biblické „milovať blížneho ako seba samého“ má hlboký význam. Ten, kto sa primerane nepostará o seba, možno po čase nebude schopný pomôcť nikomu, prípadne bude sám odkázaný na pomoc. Niektorí ľudia môžu v aktuálnej situácii trpieť výčitkami, že nepomáhajú dostatočne, mali by ísť na hranice, mali by uvoľniť izbu ukrajinskej rodine, mali by poslať viac peňazí na rozličné zbierky... Je potrebné si uvedomiť, že nie každý má aktuálne reálnu možnosť vycestovať na hranice, či kapacitu a fyzické i psychické sily na prácu s utečencami. Ak bojujem vnútornú vojnu v sebe (s vyčerpaním, strachom, životnými krízami), nevyhnutne musím byť súcitný predovšetkým k sebe samotnému. Len tak budem schopný vytvárať zdravé vzťahy s druhými a (možno časom) ponúknuť im pomocnú ruku.
Aký je teda optimálny postoj k súčasnej situácii? Ako žiť, aby sme neupadli do zúfalstva a beznádeje? Zázračný recept na nádej akiste neexistuje, ako pomôcka však môže poslúžiť „prístup 5P“.
PREHOVORIŤ
Vypovedané menej bolí, zdieľané utrpenie môžeme niesť spolu. Hovorme o svojich pocitoch, pochybnostiach, obavách. Nevyhýbajme sa ťažkým témam. A nechajme o nich hovoriť aj najmenších.
PRAVDIVOSŤ
V prvom rade by sme sa nemali báť pravdivého pohľadu do svojho vnútra. Čo cítim? Je tam smútok, strach, obavy? Nebojím sa priznať, že sa hnevám? Čo cíti moje telo? Pravdu by sme mali hľadať aj pri pozeraní správ. Neistota, úzkosť a potreba kontroly môžu zvyšovať tendenciu veriť konšpiráciám. Tie však želaný efekt v podobe vnútorného pokoja neprinesú.
PRIMERANE
Informácie na sociálnych sieťach či správy v televízii by sme si mali dávkovať. Úplne postačí zorientovať sa v aktuálnom dianí raz za deň. Vyhnime sa nutkaniu kontrolovať mobil a čítať všetko. V správnej miere by sme mali konzumovať alkohol, kávu či iné „potešenia“, ktoré môžu vo vyšších dávkach zvyšovať pocit neistoty. A napokon primeranosť je na mieste aj pri angažovaní sa v pomoci druhým.
PROAKTIVITA
Aktívny postoj v ťaživej situácii znižuje pocity bezmocnosti, a súčasne slúži ako určitá ochrana pred posttraumatickými následkami. Pritom nemusí ísť nevyhnutne o dobrovoľnícku činnosť na ukrajinskej hranici ani o prijatie utečencov do vlastného domova. Vždy je nutné realisticky zvážiť svoje sily a možnosti, a v prípade potreby sa najskôr postarať o seba samého. Ani v ťažkej situácii by sme sa nemali vzdať aktivít, ktoré nám prinášajú radosť – pozrieť si film, športovať, tvoriť či dokonca zájsť na kávu s kamarátmi. Aj v nenormálnych okolnostiach sa usilujme žiť podľa možnosti normálnymi životom.
PODANÉ RUKY
Komu môžem podať ruku? A kam až môžem dosiahnuť? Podporím dôveryhodnú zbierku? Pridám sa k dobrovoľníkom? Popri obetiach vojny by sme nemali stratiť zo zreteľa utrpenie najbližších. Vnútorné „boje“ a krízy sa v čase vojny môžu ozývať omnoho hlasnejšie. Možno pomocnú ruku potrebujeme my samy. Ak sily dochádzajú, riešením je obrátiť sa na odborníka.
A napokon by sme nemali zabudnúť spojiť ruky v modlitbe s nádejou, že jej zdroj nám nie je vzdialený…
Autor: Janka Vindišová
