Odbíjanie
Jeden zo sebeckých prejavov. Otázka: Poznáte to, keď vám chce váš partner či partnerka niečo povedať, ale vy práve vtedy pozeráte film, seriál, čítate si knihu a pod., a pritom opakovane odpovedáte partnerovi štýlom „dobre/ok/fajn/jasné...“ alebo dokonca iba vydávate zvuky typu „mmm/ehm...“? V skutočnosti pritom môžete vnímať iba na pol ucha, a nedokázali by ste reprodukovať, čo vám partner hovoril. Sranda nastáva, ak dokonca odsúhlasíte niečo, o čom ani neviete, že ste urobili. Preto sa pýtam – je ten film, seriál alebo kniha (alebo čokoľvek iné) naozaj také neodkladné, že to neviete načas odložiť?
Áno, je pravda, že niekedy to príde vo chvíľach, keď to človeku ide na nervy, pretože ste si napríklad po dlhšom čase našli chvíľu, keď môžete definitívne vypnúť a robiť, čo vás zaujíma. Ak vás to už aj štve a naozaj nemáte náladu sa o tom v tej chvíli baviť, nedovoľte vašim emóciám narastať do rizika konfliktu. Nikdy! Učme sa byť trpezliví, kontrolujme sa. Stačí povedať niečo jednoduché, napr.: „Prepáč, nemohli by sme to odložiť trochu na neskôr?“ Pokiaľ nejde o nič urgentné, verím, že váš partner to pochopí, či už sa v tej chvíli chcete venovať nejakej činnosti, nemáte náladu, alebo si chcete skrátka oddychnúť. Podotýkam však, že ešte záslužnejšie je, ak sa od danej činnosti či pohnútky, ktorá v tej chvíli riadi vaše správanie, odtrhnete, a zvládnete byť s celou svojou bytosťou pozorný pre to, čo má vaša polovička na srdci. Niekedy to ide ľahko, inokedy nie. Chce to občas zapretie? Samozrejme! No nie je láska aj o obete?
Nechcem byť veľmi negatívny, no predstavme si, že partner nám chce povedať niečo dôležité a my práve vtedy sledujeme spomínaný film, seriál či knihu, no bez vysvetlenia, prípadne bez otázky, či ide o niečo dôležité, odbíjame to, čo nám hovorí. Je fajn si v tej chvíli položiť otázku, či nám virtuálny zážitok z filmu či seriálu, alebo aj múdrosť v danej knihe (ak je to vôbec „múdra kniha“) stojí za to, aby sme práve v prítomnom okamihu sústredili všetku pozornosť pre niečo materiálno-hodnotové (nehovoriac o tom, že sa k tomu môžeme vrátiť), alebo či venujeme niekoľko sekúnd alebo minút človeku stojacemu pri nás, ktorý sa svojou prítomnosťou s nami a časom, ktorý nám venuje, nemôže ani len prinajmenšom priblížiť aspektom, ktoré nám poskytne kniha či akékoľvek iné technológie.
Neverbálne odmietanie
Všetci ho dôverne poznáme. Niekto nám niečo hovorí a už prevraciame očami, ruky v oblasti hrudníka prekrížime cez seba, niekedy sa dokonca otočí celé naše telo iným smerom voči postaveniu danej osoby atď. Niekedy je nesmierne ťažké počúvať človeka, pokiaľ hovorí niečo, s čím nesúhlasíme, máme na to iný názor alebo neraz presne vieme, čo ide povedať... – výrazne to súvisí s predošlými chybami, ktoré sme si spomínali v predchádzajúcich článkoch, ako napr. skákanie do reči a čítanie myšlienok.
Osobne vnímam netrpezlivosť ako jeden z najväčších kameňov úrazu, vytvárajúcich vo vzťahoch konflitky. Ako ľudia sme totiž naučení v prvom rade hodnotiť to, čo sa k nám dostáva, a keď cítime ohrozenie, napr. v podobe konfliktov našich záujmov alebo hodnôt, máme tendenciu prechádzať do protiútoku. Nenecháme teda človeka dohovoriť, domýšľame si, akú blbosť ide z úst ešte vypustiť, prostredníctvom neverbálnych signálov dávame najavo našu nespokojnosť...
Avšak umením je byť zdržanlivý a trpezlivý. Nech už nás to akokoľvek vytáča, trénujme sa v týchto komunikačných zručnostiach. Ak aj vykypíme, klaďme si pomedzi rozhovor otázky, kam to všetko vedie, aby sme v priebehu rozhovoru vedeli jeho aktuálny stav ukočírovať do prijateľnej podoby. Keďže však hovoríme o neverbálnych signáloch, ak sa dá, správajme sa prívetivo, či už v rovine vonkajších prejavov, alebo vnútorného nastavenia, ktoré je ich základom. Je to veľké umenie a chce to mnoho práce, no to nech nie je prekážkou. Dnešný človek je totiž mnohokrát nastavený v režime náhlenia sa a má dojem, že počúvaním rečí, s ktorými sa nestotožňuje, stráca čas. Tak to však nie je. A vôbec nejde o maličkosť! Ide o nanajvýš dôležitú komunikačnú zručnosť, ktorá z nás robí dobrých a empatických prijímateľov, schopných ľudskej, konštruktívnej komunikácie, riadiacich sa hodnotami lásky a racionality. Tak sa dokáže zmeniť aj náš prístup k ľuďom vo všeobecnosti – a platí to na všetkých úrovniach. V opačnom prípade v sebe naďalej živíme to, čo nie je správne, a škodíme tým nielen sebe, ale aj ostatným.
Nevnímame neverbalitu
Analýza neverbálnej komunikácie je značne zložitá a keby som vám mal vysvetľovať, z čoho všetkého pozostáva, bolo by to málo aj na jeden samostatný článok. Je však pravda, že každý zdravo uvažujúci jedinec má v sebe ukrytý kľúč, ktorým je schopný rozlúštiť aspoň najjednoduchšie neverbálne prejavy, pričom túto schopnosť získava životnou skúsenosťou. Všetci veľmi dobre vieme, že vo vzťahoch dochádza k momentom, keď je potrebné čítať medzi riadkami, či už to od nás partner vyžaduje, alebo nie. Nejdem situáciu akokoľvek komplikovať v zmysle rozoberania, kedy je aká pravdepodobnosť odhadnúť, čo si partner myslí, z pohľadu odborných názorov. Chcem len skrátka vyzvať každého, kto číta tento text, aby nebral partnerov nevypovedaný obsah na ľahkú váhu. Nenarážam tým na to, že máme partnera podrobne každou minútou kontrolovať, ako sedí, aký má postoj, ako je ďaleko, ako sa tvári, kde má ruky, kde smerujú nohy, ako je oblečený, upravený, z akých farieb pozostáva oblečenie atď. atď. atď., no chcem len povedať, že máme byť zdravo citliví aj pre, nazvem to mimoslovný záujem o človeka, na ktorom nám záleží. To znamená, že si ho všímame nielen vtedy, keď sa s ním rozprávame, ale aj po rozhovore, alebo skrátka kde-tu, keď nám naňho padne zrak – či nie je smutný, napätý, roztržitý, skľúčený z akýchkoľvek dôvodov... Ak si nie sme istí, opýtajme sa ho to. Buďme pozorní pre túto oblasť z dôvodu, že nám na druhom záleží; preto sa nesústreďme výhradne na komunikáciu prostredníctvom slov (ktorá tvorí značne nízke percento celkového obsahu komunikácie; aj keď pohľadov na to existuje viacero), ale pozorujme aj celostné „naladenie“ človeka, ktoré sa prejavuje v jeho vonkajších, zväčša nevedomých prejavoch.
(Poznámka) Čo môžeme sledovať: mimiku (výrazy tváre), gestiku (pohyby tela a rúk), haptiku (dotyky), proxemiku (vzdialenosť medzi ľuďmi), kineziku (pohyby v najširšom slova zmysle), očný kontakt, posturiku (držanie tela, postoj), olfaktoriku (čuchové vnemy), viziku (zovňajšok), koloriku (farebnosť, napr. oblečenia), chronemiku (časové hľadisko komunikácie), paralingvistiku (rečovú hlasitosť, výšku tónu, rýchlosť, objem informácií, intonáciu, plynulosť, správnosť výslovnosti, chyby v reči, kvalitu, členenie) a grafológiu (skúmanie rukopisu).
Prajem nám veľa šťastia! 
Som zvedavý, koľkí z vás vďaka tomuto zabudli, o čom som písal...
Srandičky však bokom. Sme pri konci tejto série článkov a rád by som to celé tak nejak zhrnul.
Želám nám všetkým, aby sme sa nebáli sústavne na sebe pracovať, či už to bude po fyzickej, psychickej, osobnostnej, spoločenskej, alebo duchovnej stránke. Učme sa žiť svoj život naplno bez prílišného zaoberania sa vecami, ktoré nám do života nič nedajú. Veľká časť dnešnej spoločnosti je nastavená na konzum a povrchné zmýšľanie, čo osobne vnímam ako jeden z jej najväčších nedostatkov. Akceptovaním týchto prístupov sa tak u značnej časti populácie dokáže meniť aj jej mentalita, s čím sa však nesmieme stotožniť. Spoločnosť dnešného sveta funguje štýlom náhlenia sa za vecami, ľuďmi, povinnosťami, riešením problémov (...) a kladie tak nárok na to, aby sme boli v neustálom zhone či pozore. S požiadavkou zmeniť seba k lepšiemu však prichádza potreba dokázať sa zastaviť a uvažovať o sebe, ideálne v tichu. Máme tak priestor pre skúmanie vlastnej osoby v tom najširšom slova zmysle. Ako trávim voľný čas? Prečo mám práve tieto záujmy? Je to zmysluplné? Rozvíja ma to? Aký to má na mňa a na moje okolie vplyv? Čo by som mal zmeniť? Mohol by som dokladať dlho...
Nezhody vo vzťahoch s týmito problémami úzko súvisia, pretože sa málo zamýšľame nad tým, čo môžeme zlepšiť. Sme schopní identifikovať vzťahové prejavy otvorených konflitkov, ale nie vždy sa zamýšľame nad ich príčinami.
Uvažujme preto do hĺbky, a nekráčajme po povrchu. Neriešme len to, ako uhasiť vzťahové problémy, no zamyslime sa, ako a prečo vôbec vznikli. Až prenikaním do jadra problémov dokážeme postupne, tréningom a systematicky hľadať v sebe odpovede, prostredníctvom ktorých môžeme napredovať. Preto zvysoka kašlite na to, aké kaleráby vám spoločnosť bude tlačiť do hlavy v rámci svojich neraz plytkých záujmov. Keďže žijeme miestami šialenú dobu, našou zodpovednosťou je prinavracať sa k zdravému rozumu a občas plávať proti prúdu, ktorý nás odvádza od toho, čo je podstatné, odvádza nás od seba samých. Absolútne sa nezapodievajme tým, že pre niekoho je niečím zvláštnym, ak je dnes človek slušný, zodpovedný, premýšľajúci, hľadajúci, empatický..., pretože práve to sú vlastnosti, ktoré robia ľudí ľuďmi. Tým, že to dnes mnohí nemusia poznať, sa o to viac máme snažiť skúmať svoje vnútro, aby sme boli čo najkompetentnejší konať okolo seba v medziach najžiarivejšej lásky, akú len dokážeme zo seba vydať – a tá sa v spoločnosti často ukazuje práve vďaka príkladu toho, ako žijeme a čo navôkol seba konáme.
Každý robíme chyby. Niektoré opakujeme aj stokrát, no vždy je dôležité postaviť sa a skúšať to dovtedy, kým sa to napraví. Mnoho skutkov nevykonáme pre strach, ktorý nás ovládne, čo je prirodznou ľudskou vlastnosťou, no ako sa píše v Písme: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou...“ (Ž 23:4 SSV) Myslime na tieto hlboké slová... obzvlášť vo chvíľach, keď je to najpotrebnejšie. Nech naše vzťahy prekvitajú! 
