Druhý krok dobrému manželstvu na celý život znel: „Milujte sa!“ Dnes sa pozrieme na tretí.
Prijímajte sa
Áno, sme rozdielni. Nedovoľte však, aby z vás tieto rozdiely urobili nepriateľov: „Prijmite svojho manželského partnera takého, aký je!“ To je základ dobrého manželstva. S vďakou a úctou prijať toho druhého. Prijať sa navzájom.
Aj vo Svätej rodine sa potrebovali prijať: „Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (porov. Mt 1,18-25).
„Prijmite svojho manželského partnera takého, aký je!“ To je základ dobrého manželstva. S vďakou a úctou prijať toho druhého. Prijať sa navzájom.
Základy ich manželstva boli položené, keď svätý Jozef v extrémne ťažkej chvíli „prijal svoju manželku“. Chcem preto povzbudiť aj vás: „Nebojte sa prijať svojho manželského partnera.“ My sa totiž bojíme. Ak bude taký, aký je, ak taký zostane, ak nebude taký, ako si to predstavujem ja a ako po tom túžim, tak budem určite nešťastný, nešťastná.
Nebojte sa! Nenechajte sa obalamutiť. Riešenie nie je v rozchode alebo v nátlaku na partnera, aby sa zmenil, ale v prijatí.
Svätý Pavol krásne napísal, ako máme riešiť rozdiely: „Ten, kto je, nech nepohŕda tým, kto neje, a kto neje, nech nesúdi toho, kto je, lebo Boh ho prijal“ (Rim 14,3). Keby sme to parafrázovali na rozdiely medzi manželmi, tak by sme mohli povedať: „Ten, kto niečo robí, nech nepohŕda tým, kto to nerobí, a ten, kto niečo nerobí, nech nesúdi toho, kto to robí, lebo Boh prijal jedného aj druhého.“
Najväčším nepriateľom dobrého manželstva je pohŕdanie a odsudzovanie sa manželmi navzájom. Spočiatku tiché a nebadané. Manželka si hovorí: „Ten môj manžel, to je taký muľo. Nevie sa ani poriadne vymáknuť. Je bezcitný, nechce si ma vypočuť, neberie do úvahy moje potreby, furt ma odbíja.“ Manžel si myslí: „Tá ženská ma znesie zo sveta. Nedá mi pokoja. Furt niečo chce, furt kecá.“
Súdiť znamená porovnávať sa. Vidieť vec len z nášho pohľadu. Za normálne považujeme to, ako rozmýšľame a konáme my. A nechápeme, prečo to náš manželský partner robí inak ako my, prečo je iný ako my.
Toto je skutočný problém. Môžeme sa rozprávať o zlepšení komunikácie či skvalitnení intímneho manželského života. Ale pokiaľ neurobíte základnú vec, neprijmete svojho manželského partnera, takého, aký je, a nerozhodnete sa skoncovať s pohŕdaním a súdením, nikam sa nepohnete.
Súdiť znamená porovnávať sa
Vidieť vec len z nášho pohľadu. Za normálne považujeme to, ako rozmýšľame a konáme my. A nechápeme, prečo to náš manželský partner robí inak ako my, prečo je iný ako my. Nechápeme, prečo mu niektoré veci robia taký problém, keď nám žiaden problém nerobia. Nechápeme, prečo bojuje s takými pokušeniami a podlieha im, keď my ich zvládame v pohode.
Nechápeme, že náš manželský partner je prosto – iný. A to neznamená, že je horší (ale ani lepší) ako my. Je len iný. A to je – dobré. Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Sme si podobní, ale zároveň aj viditeľne iní. „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31).
Chcieť od vás, aby ste prijali vášho manžela, manželku, neznamená teda chcieť, aby ste prijali niečo zlé či nedobré. Znamená to prijať vašu rozdielnosť ako prínos, ako požehnanie, ako výhodu.
Rozdiely medzi vami sú dobré. Chcieť od vás, aby ste prijali vášho manžela, manželku, neznamená teda chcieť, aby ste prijali niečo zlé či nedobré. Znamená to prijať vašu rozdielnosť ako prínos, ako požehnanie, ako výhodu. Nikto od vás nechce, aby ste prijali či nebodaj podporovali jeho hriech. Ale nemali by ste odmietať jeho/jej slabosti len preto, že sú iné ako tie vaše. Nemali by ste odmietať jeho/jej hriešnosť, len preto, že zápasí s hriechom v iných oblastiach ako vy.
Aké riešenie nám ponúka Božie Slovo?
„My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe. Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a budovanie. Veď ani Kristus nehľadal záľubu v sebe, ale ako je napísané: „Padajú na mňa urážky tých, čo teba urážajú.“ Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás“ (porov. Rim 15,1-7).
Riešením je prijatie. Najprv potrebujem zo srdca uveriť a prežiť, že Boh prijal mňa. Boh ma prijíma takého, aký som. To jeden zo základných kameňov kresťanskej viery. Ale mnohí tomu celý život nemôžu uveriť. „Že by mňa takého hriešneho mohol Boh milovať?“ A tak ich jedinou útechou je, že sú aspoň „lepší“ ako iní. Najmä lepší ako ich manželský partner.
Podľa nášho uvažovania, aby bol niekto prijatý, musí byť dokonalý, najlepší alebo aspoň lepší ako ostatní. A tak nám to nejako nevychádza. Ja predsa nie som dokonalý, nie som ani najlepší. Snáď by som sa mohol považovať za lepšieho ako je...
Boh uvažuje inak. Boh ťa prijíma, lebo dokonalý je On. Dokonalý je Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy. Boh ťa prijíma, lebo sa tak rozhodol. Lebo tak chce. To prijatie nemá pôvod v tebe, ale v ňom.
...jedna z najlepších vecí, ktoré som kedy urobil pre svoju manželku, je to, že som prijal sám seba a začal sa mať rád.
Boh ťa prijal. Si prijatý a milovaný. Povedz si to nahlas: „Boh ma prijal. Som prijatý. Som milovaný.“ Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás. Keďže ťa prijal Boh, prijmi sám seba a prijmi svojho manžela, manželku.
Hovorí sa, že najlepšie, čo môže urobiť otec pre svoje deti, je milovať ich matku. Ja zas dodávam, že jedna z najlepších vecí, ktoré som kedy urobil pre svoju manželku, je to, že som prijal sám seba a začal sa mať rád. Vďaka tomu sa nepotrebujem s ňou porovnávať, nepotrebujem si od nej „vydupávať“ lásku a prijatie, ale naopak, dokázal som ju konečne prijať takú, aká je – bez hnevu, s úctou a vďačnosťou.
Uvedomil som si, že veľkú časť nášho manželského života som očakával od Martušky prijatie a lásku, ktoré som mal čakať v prvom rade od Boha a v druhom rade od seba. A tak som sa na ňu niekedy hneval, že mi nedáva to, po čom túžim, to, čo od nej chcem, to, čo od nej očakávam.
Je fajn, že máme ľudí, ktorí nás milujú a prijímajú. Ale nemôžeme sa pohnúť ďalej, ak neprijmeme seba samých. Ak budeme čakať, kým nás príjme manželský partner, rodičia, priatelia, ak im budeme vyčítať, že nás neprijímajú. Namiesto toho, aby sme to urobili ako prví my sami. Pardon, ako druhí. Po Bohu.
Uvedomil som si, že veľkú časť nášho manželského života som očakával od Martušky prijatie a lásku, ktoré som mal čakať v prvom rade od Boha a v druhom rade od seba.
Prijatie seba samého je predpokladom prijatia manželského partnera. Nemôžete to obísť. Nedá sa tomu vyhnúť. Ak vo vás samých hlodá odmietanie seba samého, podceňovanie sa a pohŕdanie sebou samým, nedokážete opravdivo prijať ani svojho manžela, manželku. Budete s ním bojovať, budete sa s ním porovnávať, budete s ním súťažiť, budete cítiť potrebu byť lepší ako on, respektíve budete cítiť potrebu, aby on bol alebo vyzeral horší než vy.
Ľudské riešenie na dobré manželstvo znie – ten druhý sa musí najprv zmeniť. Božie riešenie na dobré manželstvo znie – toho druhého je potrebné najprv prijať.
Najprv prijatie, potom zmena. Nie naopak.
Nádherne to vidieť v evanjeliovom príbehu o Zachejovi (Lk 19,1-10). Zachej bol – hriešny človek. Jedného dňa sa stretol s Ježišom. S malou dušičkou očakával, že Ježiš, ktorý je bez hriechu a všetko vie, ho začne karhať, robiť mu výčitky a dávať mu podmienky, čo všetko musí zmeniť, aby ho prijal. Ježiš ho však zaskočil. Bez akýchkoľvek podmienok mu povedal, že chce byť hosťom v jeho dome. Zachej ho s radosťou a rýchlo prijal. Ľudia šomrali na to, že Ježiš prijal Zacheja takého, aký je – teda hriešneho človeka.
Prijatie seba samého je predpokladom prijatia manželského partnera.
Toto prijatie vyvolalo však u Zacheja veľkú zmenu – vo vnútri i navonok. Rozhodol sa dať polovicu majetku chudobným a štvornásobne odškodniť každého, koho okradol. To ďaleko prekračovalo povinnosti stanovené Zákonom. Zákon Zacheja nezmenil, ale Ježišovo prijatie áno. Súdenie, pohŕdanie, výčitky, moralizovanie, odmietanie, vášho manželského partnera nezmenia a vaše manželstvo dobrým neurobia. Prijatie áno.
Ježiš bol svätý, bol bez hriechu, a napriek tomu Zacheja neodsúdil, ale prijal. Ja som hriešny, mám kopec chýb a slabostí. Mám teda svoju manželku súdiť alebo prijať? Prijatie znamená tešiť sa bez obáv a s vďačnosťou zo všetkého dobrého v našich životoch a v našom manželstve. Prijatie znamená zveriť všetko, čo v našich životoch a v našom manželstve nie je v poriadku, s dôverou Božiemu milosrdenstvu.
Prijatie začína odpustením. Odpustením svojmu manželovi, manželke, z celého srdca. Ale aj odpustením sebe. Keď mi odpustil Boh, odpúšťam aj ja sám sebe. Nebudem sa obviňovať, nebudem si dookola vyčítať.
Boh je milosrdný. Boh nás prijal. Preto to najlepšie, čo môžeme urobiť, je prijímať sa. Prijať sám seba a prijať jeden druhého.
