Ako je možné, že kresťania, ktorí sú zapálení a kráčajú s Bohom v istej chvíli zanechajú túto cestu a vyberú sa úplne opačným smerom? V poslednej dobe uvažujem, ako ľahko a nenápadne môže hriech vstúpiť do môjho života – a ako sa to častokrát aj stalo. Uprostred najväčších snáh o dokonalosť a nepretržitých pádov mi Pán ukázal moc kompromisov, ktoré robíme aj vo viere. Prečo je to také dôležité a nebezpečné? Pretože aj malé kompromisy nás dokážu odviesť od Boha a toho, čomu sme verili. Diabol sa totiž neukáže priamo… jeho cesta vedie cez lákadlá, ktoré obalí do pozlátka a čaká, kto sa chytí. Ak ťa má v hrsti, je jednoduché ísť ďalej a ďalej…
Aby sme však chápali skutočnosť, ktorá tak mocne zasahuje život kresťana, musíme sa pozrieť do Božieho slova. Keď Pán dáva svojmu ľudu zákon, keď s ním uzatvára zmluvu, okrem iného hovorí aj tieto slová: „Nuž zachovávajte a robte, ako vám prikázal Pán, váš Boh; neodchyľujte sa ani napravo, ani naľavo! Kráčajte po takej ceste, akú vám vyznačil Pán, váš Boh, aby ste mohli žiť a aby vám bolo dobre, aby sa predĺžili vaše dni v krajine, ktorú budete vlastniť“ Dt 5, 32 - 33. Pán hovorí, že ak budeme zachovávať VŠETKO z Jeho príkazov (ja radšej používam slovo usmernení - smeroviek, značiek, ktoré nás vedú po ceste k Nemu), budeme žiť v požehnaní. Nevraví: „Drahí moji, vyberte si, čo vám vyhovuje...“ Dnešný svet by nazval Boha extrémistom – Jeho cesta nepozná žiadne odbočky, je priama. A pokiaľ chceš Pána nasledovať celým srdcom, vedz, že tiež budeš považovaný za extrémistu. Áno, nič lákavé. V ľudskom ponímaní je to niekto, kto nerozumne kráča za svojím cieľom aj za cenu obetí. Neľakajme sa však tohto slova. V Božom zmysle tento extrémizmus je v skutočnosti cesta bez kompromisov, dokonale hľadajúca usmernenia Toho, ktorý pozná nielen nás, ale aj plán s naším životom.
Ak budeme zachovávať VŠETKO z Jeho príkazov, budeme žiť v požehnaní.
Diabol, knieža tohto sveta, vypracoval inú taktiku – ukázať, že Božie nároky sú nezvládnuteľné, mimo rozumu, že Boh je ten, ktorý príliš veľa vyžaduje len preto, aby si uspokojil svoje ego a vytvoril si otrokov, ktorí sa musia riadiť podľa Jeho vôle. Vráťme sa však do knihy Dt 5, 27: „Iba ty sám sa priblíž a vypočuj všetko, čo nám bude hovoriť Pán náš Boh; a všetko, čo ti bude hovoriť Pán, náš Boh, ty nám oznámiš a my to vypočujeme a spravíme." Izraeliti sami žiadajú od Pána zákon – usmernenia, ktoré im zaručia šťastný život a požehnanie. A tu sa strácame.
Človek zažije oslobodenie, požehnanie, je nadšený a rozhodnutý pevne kráčať za tým, ktorý to požehnanie zabezpečil, no keď získa návod, ktorou cestou má kráčať, zrazu sa mu zdá príliš ťažká a hľadá si odbočky (robí kompromisy), ktoré ho z nej čoskoro úplne zvedú.
Človek prirodzene hľadá šťastie...a to nám dokáže ponúknuť aj Boh, aj diabol...rozdiel však spočíva v tom, že šťastie, ktoré ponúka diabol, je len chvíľkové. Najprv sa javí ako nádherná bublina, no skôr či neskôr príde čas, kedy praskne...iba šťastie dané Bohom (hoci stojí aj istú námahu získať ho), je trvalé.
Človek prirodzene hľadá šťastie...a to nám dokáže ponúknuť aj Boh, aj diabol...rozdiel však spočíva v tom, že šťastie, ktoré ponúka diabol, je len chvíľkové.
Prvé Božie Prikázanie. Pán tu na prvý pohľad vyzerá ako nejaký narcis, ktorý si vyžaduje uctievanie a nepretržitú pozornosť. No iba ak sme ochotní pripustiť, že Boh nám dal tieto usmernenia preto, že sledoval naše šťastie, sme otvorení vidieť aj druhú stránku. V skutočnosti ide o to, že jediný, ktorý je v tomto svete nemenný, je Boh. Všetko, čo sa postaví na piedestál v našom živote, skôr či neskôr padne, zlyhá, sklame...či je to človek, majetok, zdravie, rodina, práca...
Niekedy je nám však ťažké prijať, že Boh je ten, kto nám chce najlepšie...a práve tu je namieste sa pýtať: Kto je pre mňa Boh? Ako Ho vnímam? Ak máš problém s akýmkoľvek prikázaním, niekde sa stala chyba...niečo v tvojom vzťahu s Bohom hapruje. Tvrdá je to reč?
Pouvažuj, ak niekoho miluješ, má tvoju plnú dôveru a hoci ti povie niečo, čo sa ti na prvý raz ťažko počúva, po chvíli preváži vedomie a istota jeho lásky – a ty nemáš problém v srdci uveriť, že aj tieto na prvý pohľad ťažké požiadavky ti dáva preto, lebo chce pre teba dobro. Ak sa takto dokážeme pozerať na človeka, ktorý vo svojej podmienečnej láske často zlyhá, prečo máme problém veriť dokonalej láske Boha – Otca voči nám? Jednoduchá odpoveď – nedôverujeme mu neobmedzene!
Áno, je jednoduché veriť v oblastiach, ktoré sa nás až tak nedotýkajú – napr. že nemám kradnúť (jasné, v pohodke, to zvládnem...), ale keď mi Boh vraví do situácie, ktorá vyžaduje moje sebazaprenie, problém sa objavuje. Predstav si, vstúpil si práve do vzťahu a zrazu príde situácia, kedy je nutné rozhodnúť sa v oblasti čistoty...ste spolu sami, nastala romantická chvíľa, sviečky horia, hormóny tebou lomcujú, držíš svoju milovanú za ruku, okolo pliec, ruka sa ti šmykne na jej koleno...v hlave ti bliká „senzor“, no povieš si: „Ale veď je to len koleno...“ O chvíľu padne bozk, ktorý je stále rozpaľujúcejší, potlačíš svedomie myšlienkou: „Ale veď nerobíme nič zlé...“ A tvoje ruky sa posúvajú a tvoja myseľ obsahuje už len slová: „...ale veď...ale veď...ALE VEĎ...“ A zrazu ležíte vedľa seba, hormóny sa upokojili, romantika pominula, nastalo vytriezvenie a vo vašich hlavách sa zas vynárajú slová: „Ale veď sme chceli ostať čistí...ale veď...“ Moc kompromisov, však? Takto to môže dopadnúť, keď človek posúva hranice. Ja to nazývam aj strkanie ruky do osieho hniezda. Môžem v mysli uveriť, že mi tie osy nič nespravia, veď dám pozor, veď som silný, nedovolím to...no skúsme to aj reálne, nakoľko sa nám to podarí…
Ďalší krok, ktorý často nastáva, je ospravedlňovanie sa a spochybňovanie Božej pravdy. ALE VEĎ na tom nemôže byť nič zlé, potrebujeme sa spoznať, zistiť, či nám to klape, môže to byť potom problém... čo si to zas Cirkev, tí kňazi vymysleli. Haló! Na ktorej strane stojíš?
Boh ťa chce zahrnúť dobrom, chce, aby si prežíval šťastie a vraví ti, ako sa k tomu dopracuješ. Neveríš? Pros Ho, nech ti v tom pomôže… lebo len s Ním dorastieš k láske, ktorá nemá hraníc.
