Keď sa zahľadíš na svoj život ako na celok, ako ho vnímaš? K čomu by si ho možno prirovnala?
Môj život by som charakterizovala ako cestu. Možno cestu plnú kamenia, tŕňov a bolestivých pádov, ale zároveň cestu obklopenú úžasnou krásou. Pripomína mi chodník k domu starých rodičov na lazoch... stará, rozbitá, roztrieskaná poľná cesta, ale po stranách vidíš rozkvitnuté stromy a kvety, srny, ako sa pasú s mláďatami a lesné pramene, a ty, hoci sa potkýnaš o každý druhý kameň na ceste, po ktorej kráčaš, vždy máš možnosť oddýchnuť si popri nej. Na lúkach bez kamenia. Asi tak by som ho charakterizovala.
Vráťme sa teda na začiatok tvojej cesty životom. Môžeš nám ho trošku priblížiť?
Moja matka ma splodila s mužom, ktorý o mňa nestál. Pochádzal zo Sýrie, žil na Balkáne, momentálne, pokiaľ viem, v Bielorusku. Jednoducho… z krátkej letnej dovolenky si priniesla domov niečo neželané. Keď som mala zhruba jeden rok, spoznala nového muža - môjho nevlastného otca. Skvelého otca, ktorého nepovažujem vonkoncom za nevlastného, práve naopak. Považujem ho za skutočného otca, ktorý mi dal všetku lásku, akú je len človek schopný dieťaťu dať a ani raz mi nedal pocítiť, že „nie som jeho”. Nečudujem sa mu - v detstve som všetkých ohurovala veľkými modrými očami a kučeravými, anjelskými blond vláskami. 
O matke to povedať nemôžem. Deň čo deň mi dávala najavo, že som neželaná. Že som nikto. Príťaž a bremeno na jej pleciach.
Tvoja matka ťa teda v detstve skôr neprijímala. Ako sa to prejavovalo?
V lepšom prípade bitkami, ktoré končili až vtedy, keď som už od bolesti nedokázala stáť. Urážky a výsmech na dennom poriadku. Čokoľvek som urobila, akokoľvek som sa snažila, nikdy to pre ňu nebolo dosť dobré. Moje prípadné úspechy v škole boli pre ňu hlúpou náhodou. To všetko bolo však nič oproti tomu, čo prišlo zhruba v mojich šiestich rokoch. Matka mala „priateľov”, ktorých dokázala spracovať k tomu, aby plnili, čo jej videli na očiach. Vždy, keď bol otec preč a ona mala možnosť, najskôr prišla bitka a potom jej „známy”, ktorý ma postupne formoval k tomu, čo chcel. Začalo to nevinným hladkaním a úsmevnými komplimentmi, aké som „krásne dievčatko”, prešlo to do dotykov až k análnemu styku a donúteniu k tomu, aby som ho orálne uspokojovala. Nechápala som to. Nepoznala som to. Jediné, čo mi vírilo hlavou, boli vyhrážky: „Nepovedz to nikomu, lebo...“ Mlčanie sa od toho okamihu stalo mojou najsilnejšou vlastnosťou.
To sa naozaj ťažko počúva. Skúsení psychológovia tvrdia, že v náročných životných okolnostiach je dôležité mať po svojom boku niekoho, o koho sa môže človek oprieť, vyrozprávať sa mu, poradiť sa... Mala si aj ty takého „anjela strážneho“?
Verila som otcovi, bol mi najbližší a verila som mu vo všetkom, ale toto som mu nedokázala povedať. On si však postupom času začal všímať moje zvláštne správanie a modriny. Mal podozrenie, že mi matka nejakým spôsobom počas jeho neprítomnosti ubližuje, ale nič zo mňa nedostal. Neodradilo ho to...Najskôr šiel so mnou k lekárke, potom na sociálku. Lekárka bola ochotná, riešila veci a verila, že sociálka to, takpovediac, dorazí. Opak sa stal pravdou. Sociálna pracovníčka chápavo vypočula mňa, otca, matku a po rozhovore s ňou mi len povedala, aby som maminku viac počúvala a nevymýšľala si. Vtedy som pochopila, že som sama. Zo strachu pred trestom som mlčala. Mlčanie bolo pre mňa školou, v ktorej som si nemohla dovoliť zlyhať.
Často sa stane, že pod vplyvom abnormálneho množstva negatívnych zážitkov sa deformuje aj pohľad na vieru, na Boha. Pamätáš si, ako to bolo u teba v tomto ohľade?
Chodila som do kostola pravidelne. Pretože v našej obci doň chodil prakticky každý a kto nechodil, stal sa nechcene terčom pripomienok. Boh bol v čase môjho detstva a útleho tínedžerského veku len poučkou z Biblie. Niečím povinným. Verila som v jeho existenciu a o to viac som na neho v duchu, občas aj riadne nahlas, kričala - ako to, že toto dovolí? Ako sa len môže tomu prizerať? Po každom ponížení som sa ho pýtala, či je spokojný, či je toto to, čo sa mu páči. Keď som bola v stave najväčšieho zúfalstva, čo bolo v mojom detstve pomerne často, s plačom som kričala na Boha otázku, čo odo mňa chce. Prečo toto musím prežívať! Čo chce a prečo?! O to viac ma ničilo, keď odpoveď neprichádzala...
Odzrkadlilo sa tvoje detstvo nejakým spôsobom aj neskôr, v období dospievania?
Časom sa vzťah rodičov úplne rozbil, čo bolo paradoxne najkrajším obdobím môjho života, lebo sa rozviedli a matka odišla do zahraničia, keď som mala zhruba 13 rokov. Nechala doma mňa a mojich dvoch mladších súrodencov. A práve v tomto období, kedy konečne odišla a ja som si povedala, že už bude len dobre, sa u mňa prejavili psychické problémy. Ťažké stavy depresií, prelínajúce sa s nočnými morami a halucináciami, intenzívne myšlienky na samovraždu. Dlho sa to však neriešilo. Dostala som sa napokon aj s týmto všetkým na konzervatórium, kde som študovala husle a toto obdobie ma na tú dobu istým spôsobom vyliečilo. Upokojilo.
Konzervatórium ako záchrana?
Tak vieš. Tá budova má naozaj pevné steny. Práve toto obdobie bolo tým rozhodujúcim na mojej ceste k Bohu. Či už stretká u kapucínov s úžasnými ľuďmi navôkol, veľa úprimného smiechu, radosti, pokoja, silných osobných rozhovorov. Raz ma jeden skvelý kňaz, ktorého som spoznala vďaka spolužiačke, pozval ako hudobný sprievod do Medžugoria. Nevedela som, kde to je a čo to je. Keď mi však povedal, že je to pútnické miesto, kde sa zjavuje Panna Mária, zbledla som. Boh áno. Ale svätá Mária? S ňou som nemala absolútne žiaden vzťah a ani som nemala hlbší záujem. Slovo matka vo mne vyvolávalo zimomriavky. Bola som naozaj rada, že predošlá už v mojej blízkosti nebola a nieto ešte, aby som sa „viazala“ na ďalšiu. Ale išla som tam. A môžem povedať, že to miesto ma zlomilo. Nenašla som tam síce svoju osobnú cestu k Márii, hoci v duchu som si trochu priala, aby sa môj pohľad na ňu zmenil. Ale môj vzťah s Bohom sa zato prehĺbil. Prežila som tam naozaj nádherný čas.
Zažila si niečo krásne a tvoj život bol odrazu prechádzka ružovou záhradou. Tak nejak?
Kiežby to tak bolo! Krátko pred maturitou, keď som mala 17, ma matka pozvala za ňou do zahraničia. V Medžugorí sa mi podarilo vnútorne jej odpustiť. Povedala som si, že si zaslúži ešte jednu šancu. Veď každý z nás istým spôsobom túži po odpustení a rozhodla som sa, že ja jej to svoje dám. Osudová chyba.
Nie odpustiť jej, ale ísť za ňou. V jeden večer som totiž bola s matkou a jej kamarátkami vonku. Mal to byť nevinný pohodový babský večer. Bolo tam ale aj pár mužov. Pred polnocou som povedala, že chcem ísť domov. Matka mi zariadila „odvoz”, pretože som jednak nepoznala reč a bola som v cudzej krajine s elementárnou orientáciou v danom prostredí, ale tento „odvoz“ skončil veľmi bolestne. Ten muž ma v ten večer znásilnil. Prežívala som veľkú bolesť – aj fyzickú, ale tá vnútorná bola ďaleko väčšia. Moja matka zaujala voči tejto skutočnosti pasívny postoj, bolo jej to ukradnuté. Žiadna polícia, žiadne nahlásenie, nič! Ja sama som nemala ako. Spojila som sa s otcom a čo najskôr som letela na Slovensko. Vrátila som sa domov v nádeji, že sa to „nejako stratí” a s absolútnou istotou toho, že sa to nik nedozvie. Avšak po mesiaci prišli prvé príznaky tehotenstva. Kamarátka, ktorá už bola dospelá, ma vzala k lekárke, ktorá mi tehotenstvo potvrdila. Kamarátka musela pred lekárkou sľúbiť, že to oznámi „mojim rodičom“, keďže o tom museli byť informovaní. Ona to však na moje naliehanie samozrejme nepovedala, takpovediac, držala so mnou. Snažila som sa všetko udržať v maximálnej tajnosti. Bola som zúfalá...
Opísala by si vnútorný postoj mladého dievčaťa, ktoré vedelo, že čaká dieťa, avšak podmienky neboli ideálne?
O potrate som ani len neuvažovala. Už na začiatku strednej školy som sa dosť pro-life angažovala (nielen) roznášaním letákov a stužiek a verila som v to, že potrat je vraždou. Ale je pravdou, že to dieťa vo mne som považovala najskôr za niečo cudzie. Nevedela som ho prijať a vnútorne ma to bolelo. Medzitým som „oslávila“ aj svoje osemnáste narodeniny. Trpela som každým dňom viac a viac. Zlom prišiel v jednu noc, kedy som prvýkrát pocítila pohyby bábätka. Bolo to niečo nádherné a ten pocit… akoby mi to dieťa vravelo: hej, neboj sa, ja ťa ľúbim…
Od tej chvíle som vedela, že toto dieťa je moje a ak sa niekto čo i len pokúsi siahnuť mi naň, bude to snáď to posledné, čo urobí. O pár dní bolo zo sona zrejmé, že je to dievčatko.
Túžila si zdôveriť sa s tým niekomu zo svojho okolia?
Povedala som si, že musím! Predsa len, dieťa potrebuje aj nejaký ten priestor a ja som nemala kam ísť. Verila som a dúfala, že otec to celé pochopí. Hľadala som vhodnú príležitosť, avšak správna chvíľa neprišla, pretože o dva dni po tomto rozhodnutí som začala mať komplikácie a záchranka ma odviezla do nemocnice. Pamätám si len, ako mi lekárka nad posteľou oznámila, že potrat bol masívny. Bola som mimo reality. Neverila som, že sa to stalo. Zo zúfalstva som otcovi povedala, že to bola cysta a že ma operovali. Lož za lžou, ale ja som iné východisko nevidela. O dva dni som bola doma. Spálila som v našej peci všetky správy z nemocnice, s tým, že sa to nikto nikdy nesmie dozvedieť. Avšak, už po pár dňoch môjho mlčania a zúfalstva, ktoré som prežívala, sa u mňa opätovne objavili psychické problémy. Otec mi veľmi túžil pomôcť, ale nevedel, kvôli čomu sa mi to deje. Našiel mi dobrého psychiatra a ten určil pre neho jasnú diagnózu: akútna polymorfná psychotická porucha s príznakmi schizofrénie. To je diagnóza, ktorá každému človeku zmení život, v 99-percentách je to doživotná nálepka...
Osemnásťročné dievčatá majú zrejme iné problémy, aké si musela v tom veku riešiť ty. Čo ti v tomto čase dávalo silu bojovať ďalej?
Bolo to náročné obdobie, plné sĺz, samoty a beznádeje a Boh bol niekde ďaleko, kde som ho svojou optikou bolesti nemohla nájsť. Nič iné, než to, čo som prežívala, som nevidela. Prekonala som viacero pokusov o samovraždu a naozaj netuším, akým zázrakom. Neboli to tie takzvané „akožepokusy“, ale absolútna, čistá túžba po smrti. Na nič iné som nemyslela. Myšlienka na smrť bola to jediné, čo ma ako tak udržiavalo pri zmysloch, lebo som si nechcela v tomto smere dovoliť zlyhanie.
Prišla prvá hospitalizácia na psychiatrii, druhá, tretia…dlhodobý pobyt v liečebni, medzitým doma, potom opäť to medicínske prostredie a takto dookola. Keď v dnešnej dobe počuje, zvlášť mladý človek o psychiatrii, predstaví si tie najhoršie hororové a thrillerové scény, ale realita je úplne iná. Psychiatria nie je o elektrošokoch pri plnom vedomí, ako ju často mnohí prezentujú. Psychiatria je ľudskosť oblečená v lekárskom plášti. Dodnes som v kontakte s ľuďmi, ktorí si tam tiež prešli svoju cestu a musím povedať, že zo všetkých mojich priateľstiev s ľuďmi, sú to práve ľudia z tohto prostredia, ktorých priateľstvo je mimoriadne silné a stále.
Na psychiatrii som síce mala možnosť spoznať aj úžasných odborníkov a boli to práve oni, skvelí lekári a sestričky, ktorí sa mi snažili dodávať nádej, ktorú som ja už dávno stratila. Boli pri mne svojou ľudskosťou, úsmevom a povzbudeniami. A práve ich prístup bol mimoriadne prínosný pre obdobia mojich hospitalizácií. No napriek ich obrovskej snahe a empatii som vnímala ich pokusy pomôcť mi, skôr len ako lepenie náplastí na rany, ktoré stále krvácali... No zhruba po šiestej hospitalizácii a príchode domov som opäť dostala ponuku ísť do Medžugoria. Myslím, že bola nejaká púť z obce a tak som šla.
Čo sa udialo, že si sa rozhodla ísť znova na to miesto, ktorého si sa vlastne tak trochu predtým obávala?
Mal to byť osemdňový pobyt, na ktorý ma doslova dokopala jedna moja známa, ktorá nado mnou lámala rukami v zmysle, že už len zázrak mi môže pomôcť. Mala pravdu. O Bohu som už nechcela ani počuť. Hnusila sa mi myšlienka na neho, lebo som mala pocit, že mi vzal všetko. Omše, modlitby a iné veci mi vraj mali pomôcť... Sedem dní som však myslela len na to, ako už raz a navždy úspešným spôsobom ukončím svoj život, tentokrát som si už nechcela dovoliť zlyhanie. Deň pred odchodom som sedela na lavičke, pozerala na kríž a povedala som Bohu, že je mi hlboko ukradnuté, či skončím preto v pekle a že to musí byť aj tak nič oproti tomu, čo na mňa dopustil. Provokovala som ho.
Doslova som žiadala, aby mi dal ešte pár kopancov, lebo potom už príležitosť nebude...
Keď prišiel večer, kňaz nám oznámil, že bude adorácia. Išla som, lebo som sa bála, že ak zostanem na penzióne sama, ukončím to rovno tam, ale zároveň som myslela na dôsledky, mysliac pri tom hlavne na otca. Počas adorácie som stála uprostred modliacich sa ľudí a s obrovskou horkosťou v duši som hľadela na vystavenú Eucharistiu. Nechápala som. Boh, ktorý sa vyžíva v utrpení svojich detí, je obkolesený „bláznami“, ktorí veria, že je to vlastne pre ich dobro. Tak som to vnímala. Po chvíli som sa oddelila a šla ku krížu, ktorý bol o kúsok ďalej od námestia. Nepýtaj sa, prečo ku krížu. Chcela som len odísť niekam, kde je ticho a čo iné môžeš nájsť na pútnickom mieste? Našťastie pre mňa a iných tam nik nebol. Chcela som byť sama. Ako som tam tak stála, prestalo sa mi chcieť byť ticho. Povedala som si, že aj tak to ukončím a už možno nebudem mať možnosť povedať mu o všetkom, čo cítim.
Pýtala som sa ho, kde bol? Prečo ma nechránil? Prečo to dopustil? Samé „prečo“. Plakala som, asi ako nikdy v živote a v istom momente som bezmocne padla na kolená a prosila ho, nech to za mňa ukončí on, hneď teraz, lebo už ďalej nevládzem. A vtedy to prišlo. V tom momente, ako som to vyslovila, som pocítila niečo zvláštne, výnimočné, niečo, čo neviem opísať. Cítila som doslova fyzickú blízkosť plnú lásky. Akoby okolo mňa boli tisíce ľudí, ktorí ma objímajú. Vnímala som nevysvetliteľnú lásku a pokoj. Pozrela som sa na kríž a v tej chvíli som všetko pochopila. Pocítila som, že on je tu, pri mne. Túžila som po ňom, ako nikdy. Precítila som jeho lásku a blízkosť. Bola to však láska nesúca sa cez bolesť, ktorá mi doslova vypaľovala rany. Určite som tam strávila v plači niekoľko hodín. Premkla som až vtedy, keď ma nadránom prebudila nejaká skupinka ľudí. Odchádzala som premrznutá, zablatená, zlomená spomienkami, ale šťastná. Preplnená Bohom. Jeho láskou. Po návrate domov som na samovraždu ani len nepomyslela.
S akým nastavením si prežívala svoj život po tomto silnom dotyku Božej lásky?
Prišli pády aj sklamania, ale viera mi zostala. Čokoľvek som prežívala, som už odovzdávala JEMU a vedela som, že to, čo som prežila, mi nezoslal do cesty preto, aby ma trápil, ale aby mi cez to ukázal nové obzory. Nerada napríklad teraz počúvam, keď niekto povie, že koho Boh miluje, toho krížom navštevuje a preto si akékoľvek utrpenie vo svojom živote vysvetľujú tak, že je to Božia vôľa. Chápem, že si to myslia, lebo ja som bola tak nastavená roky. Ale podľa mňa je to hlboký omyl. Boh nemiluje človeka tak, že ho „nakope“ a potupí až na dno, ale práve naopak. Cez bolesť nám chce dať najavo, na čom skutočne záleží.
Akákoľvek forma utrpenia je príležitosťou zmeniť niečo v sebe. Niečo prehodnotiť. Viac hľadieť okolo seba. Keď som toto pochopila, až vtedy sa začali diať veci. Vydala som sa a narodila sa mi dcérka, potom syn. Ďalším veľkým požehnaním pre mňa bolo, že som bola prijatá na VŠMU. Toto obdobie môjho života považujem za zlom všetkého. Písanie sa stalo jednou z mojich terapií. Dávam tam všetko. Scenáristika je pre mňa vášňou, nežnou krásou, ale aj dravou riekou... občas ho nazývam i manželstvom z lásky. Pri písaní sa smejem, plačem, kričím... podľa všetkého menovaného vyzerám pri ňom ako absolútny blázon, ale stalo sa mojou formou komunikácie jednak so svetom okolo mňa, ale aj so sebou samou. Bežný deň si bez písania neviem ani len predstaviť.
Momentálne žijeme obdobím pandémie koronavírusu, ktorá ovplyvnila celý svet a každého človeka. Ako pandémia ovplyvnila teba?
Možno to bude znieť zvláštne, ale ja som vďačná za to, že prišlo to, čo prišlo - ale len v rámci karantény a lockdownu, pretože to, že si táto pliaga berie ľudské životy, vonkoncom nepovažujem za niečo, čo na tento svet patrí. Ale myslím si, že v rámci toho uzavretia, ktoré prežívame, je to dobrou školou k stíšeniu sa. Akým tempom sme šli predtým? Na čom nám záležalo vtedy?... Dnes je to len o tom, aby sme nestratili tých, ktorých milujeme. Dnes je to o tom, ako hlboko chápeme význam dotykov, objatí a blízkosti. Všetci sme sa dostali na jednu loď a je len na nás, či sa budeme vzájomne hádzať cez palubu, alebo tento boj vybojujeme spoločne. S úctou a ľudskosťou. Takže... ja osobne som za to vďačná, lebo i mne to v mnohých ohľadoch otvorilo oči. Koronavírus nie je len vírusovým ochorením. Je zároveň aj stopkou v našich uponáhľaných životoch a ja verím, že po ňom tento svet už nebude taký, aký bol predtým. Bude lepší. Možno naivná, romantická predstava, ale podľa toho, ako dôverne poznám zaťažkávajúce životné skúšky, tak na ich konci, po ich prekonaní nikdy nie je horšie, ako bolo. Možno sa nájdeš dotrieskaný a posiaty jazvami, ale o to silnejší.
Nejaká tebou osvedčená rada, duchovná skúsenosť alebo odporúčanie pre ľudí, ktorí možno už nevládzu a nevidia žiadnu nádej?
Necítim sa byť v pozícii dávať niekomu akékoľvek rady. Som človek, ktorý je prešpikovaný chybami, nedokonalosťami, pádmi... A hoci som prežila bolesť a beznádej a následne i dotyk uzdravenia, nemám na toto jednoznačnú odpoveď, pretože každý z nás je iný a jedinečný. Veriacemu človeku, ktorý trpí, môžem možno povedať: „Len kľud, dôveruj Bohu, lebo je to jeho plán a všetko bude OK.“ Nie je to tak celkom... Naučila som sa, že bolesť sa musí dať zvnútra von, akýmikoľvek prostriedkami. Ak trpíš, tak krič! Plač! Hovor o tom! Máš právo na hnev, aj na zúfalstvo, ale nikdy nesmieš dopustiť, aby si prepadol beznádeji, lebo odtiaľ je dlhá cesta späť.
Zúfalstvo sa dá zniesť a niesť, ale strata nádeje má pre dušu devastačné následky, ktoré sa naprávajú veľmi dlho. Ak vyššie spomínam mlčanie, tak to je najväčšou chybou. Nikdy na to, čo prežívame, nemusíme zostať sami, aj keď si možno myslíme opak. Ak neveríš rodičom, súrodencom, partnerovi, priateľom, kňazovi... vyhľadaj odbornú pomoc. Keď trpíš, vôbec nie je hanbou si to priznať a následne vyhľadať pomoc. Práve naopak. Je dôkazom toho, aký silný si, ako to nevzdávaš a bojuješ o svoju dôstojnosť a pokoj v duši.
Aký je Tvoj vzťah s Bohom dnes ?
Môj vzťah s Bohom by som teraz nazvala naozaj húževnatým. Nie som typ veriaceho človeka, ktorého vidíš (mimo pandémie) deň čo deň v kostole, alebo odriekať Otčenáše. Moja ranná modlitba vyzerá asi tak: „Ránko, Bože, akú si mal noc?“ Potom pozriem z okna a riešim, či mu to vyšlo s počasím a čo má na pláne „dnes“. Taký klasický rozhovor pri káve. Len ja, káva a on...
Stačí mi vedomie, že je prítomný v mojom živote a drží ma láskou, ktorú síce nevidím, ale o to intenzívnejšie cítim. Cez najväčšie zúfalstvo sa mi dostalo najväčšej lásky a otvorilo to moje oči tak, ako nič iné. Utrpenie už nevnímam ako nejaký trest a nepovažujem ho ani za skúšku. Utrpenie je cesta. Cesta plná výmoľov a jám a mám len dve možnosti: buď dôjdem do cieľa, hoci špinavá a dobitá, alebo budem čakať na pohodlný odvoz. Ten však nestojí za nič, pretože pohodlný odvoz bez bolesti zaslepuje. Bez bolesti nie je možné poznať lásku. Lásku, ktorá sa nám koniec koncov taktiež darovala cez ľudskú bolesť. A len láska je ten dôvod. Dôvod všetkého.
Podelila by si sa na záver s čitateľmi Bezhraničnej, čo vnímaš ako dôležité v medziľudských vzťahoch, možno práve v tých partnerských?
Odpovedala by som slovami sv. Jána Pavla II., ktoré adresoval mladým a myslím si, že sú aj dnes veľmi aktuálne: „Láska nie je len niečím spontánnym a inštiktívnym: je to rozhodnutie, ktoré treba neustále potvrdzovať. Keď muža a ženu spája pravá láska, každý z nich berie na seba osud druhého ako svoj vlastný, aj za cenu námah a utrpení, aby ten druhý mal život a mal ho v hojnosti.“
Rozhovor pripravila: Františka Tužáková
Tento rozhovor jeho aktérka poskytla preto, aby dodal odvahu a nádej tým, ktorí poznajú bolesť následkom podobných rán. Dávame do pozornosti, v absolútnej úcte a rešpektovaní dôstojnosti každého z Vás, že len pred krátkym časom vznikla podporná facebookova skupina, pre ženy, dievčatá, mužov a chlapcov, ktorí si prešli, alebo stále prežívajú sexuálne násilie, v akejkoľvek podobe - zneužívanie, znásilnenie, hrubé obťažovanie.Táto súkromná, uzavretá skupina chce byť oporou a útočiskom pre tých, ktorí sa boja vykročiť z tieňa. Pre ľudí, ktorí si myslia, že na svoju bolesť musia zostať sami a cítia hanbu a neraz aj veľké pocity viny a podkopanej sebahodnoty.
Link na FB skupinu: https://www.facebook.com/groups/785504728742507
