Na základe starozákonnej antropológie žena bola stvorená po mužovi, čiže muž je zdrojom existencie pre ženu (porov. Gn 2, 21-23). Inými slovami, zmysel pôvodu ženy je v mužovi, to však neznamená, že muž je v nejakom ohľade nadradený žene. Obidvaja sa vzájomne dopĺňajú, aby tvorili jedno telo (porov. Gn 2, 24).
Je dôležité, najmä v časoch manželských konfliktov si uvedomiť, že manželka je telom manžela a naopak. V tomto duchu by mali manželia myslieť, konať, vystupovať, rozprávať, zdieľať svoje názory i rozhodovať. Ak manžel v spoločnom rozhovore pamätá na to, že manželka je jeho telom, má väčšiu úctu k jej názorom a rešpektuje ich ako svoje vlastné. To môže mať mimoriadne pozitívny vplyv na rozličné oblasti, ako napríklad rozhodovanie sa v otázkach bývania, prípadného sťahovania sa za prácou i v otázkach vo výchove detí.
Ak manžel v spoločnom rozhovore pamätá na to, že manželka je jeho telom, má väčšiu úctu k jej názorom a rešpektuje ich ako svoje vlastné.
Zároveň si manželka potrebuje do určitej miery osvojiť chápanie, že muž je hlavou rodiny. Potrebuje mu nechať priestor, aby mohol byť vodcom a ochrancom svojej rodiny. Slovo manžela i manželky má mať rovnocennú váhu. Zvyčajne nie je prospešné, keď manžel alebo manželka chce viacero oblastí zariadiť len podľa seba a svojich priorít či túžob (napr. rodinnú dovolenku či iné oblasti záujmu).
Muž, tým, že miluje svoju manželku, poskytuje jej oporu, pocit bezpečia, istoty a ochrany. Žena prirodzene vytvára srdce domácnosti, udržiava ducha rodiny a spolupatričnosti. V službe druhým, t.j. v starostlivosti o manžela a deti, manželka napĺňa svoje materstvo ako to, čo jej bolo zverené od Stvoriteľa. Manžel a manželka, ako rodičia, by mali byť jednotní vo výchove detí a v tom duchu aj vystupovať navonok. To, čo povie manžel, by mala rešpektovať aj manželka – napr. deti sa opýtajú či môžu ísť von, otec povie nie, tak aj matka by mala stáť za jeho názorom a rešpektovať ho ako svoj vlastný.
Tak i v domácnosti pred deťmi môžu tvoriť jednotu a ísť príkladom. Je však nevyhnutné, aby vo vzájomnej komunikácii bolo tiež dbané na kompromisy a počúvanie toho druhého rovnako zo strany muža ako i ženy. V tomto duchu je vzájomné počúvanie sa a načúvanie túžbam, prianiam a názorom toho druhého najdôležitejšie, vedie ku manželskej harmónii a pochopeniu. Týmto spôsobom môže byť vzťah obohatený o hlbšie naplnenie, radosť i slobodu.
Žena potrebuje nechať manželovi priestor, aby mohol byť vodcom a ochrancom svojej rodiny.
Ak si manžel uvedomí, v kontexte slov z Listu sv. Pavla Efezanom „kto miluje svoju manželku, miluje seba samého“ (Ef 5, 28), že Pán Boh mu zveril svoju manželku, aby ju miloval ako vlastné telo, každý hnev na ňu alebo posmievanie sa z jej názoru či nerešpektovanie jej osobnosti, by bolo vlastne hnevom na seba, posmievaním sa, či nerešpektovaním seba.
Bezpochyby zmýšľanie v tomto zmysle nie je jednoduché a v dnešnej spoločnosti príliš málo prítomné. Avšak pramení z duchovnej podstaty sviatostného manželstva a pozdvihuje ho na vyššiu úroveň. Takýmto spôsobom sa napĺňa jeho pravé poslanie, ktorým je zobrazovať lásku Krista k Cirkvi.
Sv. Pavol v Liste Efezanom ďalej prirovnáva telesnú jednotu medzi mužom a ženou k jednote Krista a Cirkvi. Tak ako je Cirkev existenčne závislá od Krista, je tajomným telom, ktoré vyrastá z hlavy, ktorou je Kristus, tak i manželka je hlboko zjednotená so svojím manželom. Je preto potrebné, aby mu nechala priestor byť hlavou rodiny. V žiadnom prípade sa však nejedná o nižšie postavenie ženy v porovnaní s mužom vo svetle učenia Katolíckej Cirkvi, ako niektorí členovia dnešnej spoločnosti môžu uvádzať.
Tým, že sa manželka svojimi rukami a srdcom stará o domácnosť a s láskou pristupuje k výchove detí s pomocou manžela, doma zastáva nenahraditeľnú úlohu, ktorú uskutočňuje Cirkev vo vzťahu ku Kristovi. Na druhej strane manžel má byť autoritou v domácnosti, všeobecne pri výchove detí symbolizuje Krista, čo je napĺňaním jeho prvotného povolania ku všeobecnému kňazstvu vyplývajúceho z prijatia sviatosti krstu.
Tým, že sa manželka svojimi rukami a srdcom stará o domácnosť a s láskou pristupuje k výchove detí s pomocou manžela, doma zastáva nenahraditeľnú úlohu.
Láska Krista k Cirkvi má byť prvotnou motiváciou lásky manžela k svojej manželke. V praktickom živote je pravdepodobné, že sa manžel ocitne v mnohých situáciách, keď sa bude musieť obetovať a premôcť, napríklad počas tehotenstva manželky, pri starostlivosti o novorodenca či počas choroby manželky. V týchto i podobných prípadoch, keď sa manžel obetuje, priamo sa pripodobňuje Kristovej obete v duchu manželských sľubov, ktorými sa zaviazal milovať a stáť po boku svojej manželky v dobrom i v zlom.
Samozrejme platí to i v opačnom prípade o obete manželky. Všeobecne každý akt alebo činnosť v živote manželov žijúcich vo sviatostnom manželstve sa stáva posvätnou a nadobúda vyšší rozmer odzrkadľujúc vzťah Krista a Cirkvi. Tajomstvo jednoty Krista a Cirkvi sa tak zosobňuje a zjavuje v telesnej jednote manžela a manželky.
Je preto potrebné, aby si manželia uvedomili, že v každej chvíli by mali žiť ako jedno telo vzájomným rešpektovaním sa a prejavovaním si vzájomnej úcty. „Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.“ (Ef 5, 29-30)
Najmä v dnešnej dobe by si manželia mali osvojiť toto zmýšľanie vzývaním Ducha Svätého, každodennou modlitbou a čítaním Svätého písma. Častou účasťou na svätej omši, prijímaním Eucharistie a pristupovaním k sviatosti zmierenia je možné čerpať potrebné milosti a silu od Pána Boha, ktoré pomôžu vnímať manželského partnera ako vlastné telo so zrakom upriameným na Krista a jeho jednotu s Cirkvou.
Autorka: Andrea Rybárová
