Osobne vnímam hádky v manželstve ako dobrú školu. Je síce pravda, že nejde o typ školy, v ktorej by človek chcel byť každý deň a aj raz za rok je veľa... ale môžu byť jedným zo spôsobov, ako Vás naučiť pokore a pokora je niečo, bez čoho žiaden vzťah nemôže fungovať.
Pokora je niečo, bez čoho žiaden vzťah nemôže fungovať.
Prednedávnom sa mi pod ruky a oči dostal článok s názvom: Manželstvo – možno je tu na to, aby ťa zabilo. A plne súhlasím s autorom. Manželstvo ťa musí zabiť. Musí zabiť tvoje “JA“. To sebecké “JA“, ktoré chce vlastniť, riadiť, mať všetko pod kontrolou. To “JA“, ktoré zabíja hodnoty.
Nedávno, po veľmi dlhom čase som sa pohádala so svojím manželom a myslím, že práve táto hádka ma akosi prinútila napísať tento príspevok.
Bol krásny deň, manžel bol od šiestej rána do štvrtej poobedia v práci a ja som bola doma, na rodičovskej dovolenke, ako zvyčajne... so svojimi dvoma deťmi. Práve v ten deň deti nevedeli čo od radosti, truc a krik v pravidelných intervaloch.
Manžel prišiel výnimočne skôr, tak som si vydýchla, lebo vždy keď príde domov, trávi čas s deťmi. Tak tomu bolo i v ten deň. Dve či tri hodiny strávil s deťmi hraním sa na dvore a ja som si konečne dočítala rozčítanú knihu a neskôr som za ním a deťmi vybehla a hrali sme sa spoločne.
A večer... keď bolo potrebné dať deťom večeru, okúpať ich, pripraviť im postieľky a uložiť ich na spánok, sa môj manžel zavrel do izby a šiel spať. O ôsmej večer, bez toho, aby niečo povedal/naznačil... trvalo mi hodinu, kým som deti uložila na spánok, pretože taniere s večerou mi pohádzali na zem, kopali do stolíka, že oni papať nebudú a keď som vyslovila: "Ideme spinkať" – kričali akoby som ich sťahovala z kože.
Môj manžel má tak tuhý spánok, že ho nezobudí ani výstrel z dela. V duchu som hromžila, ako si môže pokojne spať a práve v deň/večer, kedy majú deti náladu, akú snáď nikdy ešte nemali. Nikdy toto večer nerobievali, práve naopak, vždy sa poslušne napapali a dokonca pomáhali pri upratovaní postieľok... a v ten deň, akoby uťal.
Keď sa mi konečne podarilo dať obom večeru, okúpať ich, podať lieky a čo treba, pripraviť postele a uspať ich spievaním uspávanok ako zvyčajne... vošla som do izby, kde bol manžel a ten si pokojne pozeral televíziu s tým, že sa práve zobudil a ide dobrý film. Viac mi k tristo hrmeným netrebalo.
Vyčistila som mu žalúdok typu, ako mám celú domácnosť na starosti, ako som hodinu a pol dávala dokopy deti, keď už mali dávno spať a on sa o nič nezaujíma a pokojne sa zavrie vo svojej "relax izbe". A hádka na svete, výmena názorov a vzájomné presviedčanie, kto čo pre rodinu robí. Skončilo to tresknutím dverami a tichou domácnosťou.
Obaja máme svoj spôsob, ako sa vysporiadať so stresovými situáciami. Ja vyhľadám samotu, kde som len ja, v tom lepšom prípade plačem a v tom horšom sa rozprávam so sebou a analyzujem, ako sa danej situácií dalo vyhnúť. Ale ako veriaca žena sa často uchýlim k modlitbe.
Nie typu otčenášov a zaužívaných cirkevných formuliek, pokiaľ viem, takto sa modlím výlučne len na omšiach, inak sa skôr s Bohom rozprávam. Ak to čítajú aj psychiatri, iba ja som tá, čo rozpráva :)
A manžel ide spať. On neanalyzuje, nerobí si výčitky, nehľadá riešenia... potrebuje vychladnúť v spánku. Ja vo svojej samote. A poviem vám, z vlastnej skúsenosti, že je to ten najlepší spôsob, ako hľadať odpovede a príčiny. Hoc i bez modlitby.
Pri sobáši neprisaháš len vernosť a lásku. Ale i úctu – budem Ťa ctiť. No a úcta pri hádke neexistuje.
Na to, aby človek rozpoznal, čo je dobré a čo nie, čo je koho vina a čo bolo príčinou tej a tej situácie nemusí byť veriacim, stačí ak má schopnosť priznať si vinu a ono to už pôjde samo. A v tomto prípade to bola moja vina, zle som zareagovala a nevidela danú vec do hĺbky.
A presne pri takýchto situáciách, kedy som bola vystavená hádke či nedorozumeniam vo svojom manželstve a celkovo, keď pozerám články, kde si manželia vylievajú srdcia a hádžu na seba špinu som prišla na to, že hádkou v manželstve dochádza k porušeniu manželského sľubu. Toto mi nikto nepovedal, nikde som to nečítala. Je to môj osobný názor a postoj.
Totiž, manželský sľub nie je len o vernosti. Že sa poruší len neverou, ako sa to často prezentuje, že manželský sľub sa poruší len v prípade, keď dôjde k nevere jedného alebo oboch manželov. Kdeže. Pri sobáši neprisaháš len vernosť a lásku. Ale i úctu – budem ťa ctiť. No a úcta pri hádke neexistuje.
Nikto sa neháda spôsobom: Láska moja, veľmi si ťa ctím, ale ty za to môžeš! Pri hádke si človek neprizná svoj podiel viny. Na svoju vinu ani len nemyslíš. Obviňuješ toho druhého, vinu hádžeš len na toho druhého. A čo je horšie, zhadzujete navzájom svoju autoritu a úlohu v rodine.
Keď manželovi napríklad povieš: nepomáhaš mi, o nič sa v domácnosti nestaráš, je ti to a to ukradnuté... a pritom vieš, že od rána takmer do večera tvrdo drie v práci, aby vás uživil a ešte z posledných síl trávi čas i s dieťaťom/deťmi a venuje sa mu/im – podkopávaš tým jeho autoritu a úlohu, akú v rodine plní.
Ty ako žena možno tráviš s deťmi celý deň, občas lietaš i po vybavovačkách či lekároch, ale väčšinou vždy si dokážeš odstrihnúť cez ten deň i čas pre seba/na seba/oddych. Ale tvoj muž má nanajvýš 20 minút prestávku a musí byť v pohybe ďalej. Samozrejme, o chod rodiny tak i o starostlivosť rodiny sa majú deliť obaja, bez ohľadu na to, čo kto koľko a akým spôsobom robí, ale treba si v pokore uznať, že občas prídu dni, kedy je jeden vyčerpaný viac ako ten druhý a hoc sa snaží a chce pomôcť, jednoducho nevládze.
A i ja som sa mnohokrát ocitla v takých situáciách , kedy som bola tak vyčerpaná, že keď môj manžel prišiel z práce, ani som nevedela ako a zaspala som a môj manžel sa bez mihnutia o všetko sám postaral, uspal deti a keď som sa s nimi okolo deviatej ráno zobudila a môj manžel pracoval už od šiestej, našla som upratanú celú domácnosť. Žiadne výčitky, prečo si zaspala a všetko som chudáčik musel robiť sám. Rešpektoval moju únavu a to, že som nechtiac zaspala. Doprial mi nabrať síl hoc sám bol vyčerpaný. Lenže ja som v podobnej a jedinej takej situácii, ktorá prišla v našom manželstve, kedy zaspal on a ja som si nevedela poradiť - zlyhala a vytkla som mu to, na čo mal právo. Oddych.
Úcta znamená uznanie autority, dôstojnosti a hodnoty človeka. A to pri hádke akéhokoľvek druhu chýba. Nech vznikne hádka pre akúkoľvek vec, z akejkoľvek situácie...vždy sa ňou porušuje manželský sľub, pretože si nectíš svojho manžela / manželku.
A dozvedám sa o takých istých prípadoch z mnohých článkov: Manžel mi nepomáha, manžel necháva všetko na mňa...to nie je pravda. Možno dôjde k takým situáciám, ale nie stále, nie je to každodenná realita, len príležitostná situácia – v drvivej väčšine manželstiev s deťmi a celkovo manželstiev, samozrejme sú vzťahy, kedy sa muž skutočne nestará, buď kvôli nejakým závislostiam, milenkám, či povrchnosti...ale ak žena vidí, že jej manžel je skutočne dobrým manželom starajúcim sa o rodinu, ten skutočný živiteľ rodiny a aj dobrým otcom a príkladom pre Vaše deti...nemáš právo. A takisto to platí aj opačne – muž nemá právo zhadzovať autoritu ženy - matky a zľahčovať materskú dovolenku, či celkovo starostlivosť o deti, či iné záležitosti. Muž a žena sú si rovní, čo sa týka dôstojnosti. Obaja zohrávajú v rodine rovnako dôležitú a zaväzujúcu úlohu. Majú sa dopĺňať, pomáhať si, ale sa i rešpektovať. Úcta znamená uznanie autority, dôstojnosti a hodnoty človeka. A to pri hádke akéhokoľvek druhu chýba. Nech vznikne hádka pre akúkoľvek vec, z akejkoľvek situácie...vždy sa ňou porušuje manželský sľub, pretože si nectíš svojho manžela / manželku. Pretože vidíš len jeho chybu, jeho vinu...kdeže svoju. Vidíš len seba a to je pýcha. Vidieť len seba – sebecká pýcha, kedy podkopávaš autoritu svojho muža / ženy. A preto nazývam hádky v manželstve dobrou školou. Preto súhlasím s názorom, že manželstvo Ťa má zabiť – zabiť Tvoje JA, to sebecké JA, ktoré myslí len na svoje potreby, svoje vlastné dobro.
Ak chceš byť v manželstve šťastný nežeň sa / nevydávaj sa. Manželstvo nie je o Tebe, je o Tvojom mužovi / žene. Musíš chcieť jeho dobro, chápať a rešpektovať jeho potreby, ctiť si ho. Skutočne, niet lásky bez úcty.
Môj obľúbený kňaz a pre mňa i osobnosť, Maroš Kuffa, vraví: ,,Ak chceš byť v manželstve šťastný nežeň sa / nevydávaj sa. Manželstvo nie je o Tebe, je o Tvojom mužovi / žene. Musíš chcieť jeho dobro, chápať a rešpektovať jeho potreby, ctiť si ho..“ Skutočne, niet lásky bez úcty...nemôžeš niekomu povedať ľúbim ťa a zároveň mu prejavovať neúctu, pretože niečo nešlo podľa Tvojich predstáv. No len sa nezblázni. Toto nie je o Tebe, manželstvo nie je o Tebe...nie je o tom, čo chceš, ale čo dokážeš dať. Je o Tvojom partnerovi. A keď to robíš, nemusíš sa báť, že sa staneš obetným baránkom, kedy ty dáš všetko a Tvoj manžel / manželka nič, že využije to, že sa dávaš a obetuješ...pretože on / ona si to všimne a oplatí ti to rovnakou mincou. Takto to totiž funguje. Dostaneš len keď dávaš. Chcem aby bol tento príspevok povzbudením pre každého, kto si myslí, že hádka je niečo, čo ničí. Môže byť presným opakom. Môže Ti otvoriť oči, môže Ťa naučiť spoznať pravdu. Hoci je to niekedy naozaj ťažké. Muž a žena sú odlišný – a to je dobré. Len sa treba o tom druhom učiť, spoznávať jeho srdce, jeho potreby, spoznávať jeho lásku. Súhlasím s chvíľkovou tichou domácnosťou po hádke, pretože Ta môže učiť pokore, v samote je človek schopný priznať si vinu. A to je základ pre uzmierenie, to skutočné...nie povrchné typu: tak sorry. Pokora a priznanie si viny je neskutočným nástrojom na zocelenie manželstva. Pokora a úcta môže manželstvo urobiť nerozbitným, neporaziteľným. A nakoniec musím zopakovať slová autora článku: Manželstvo Ťa má zabiť - ,,V manželstve musí zomrieť Tvoje sebecké ja, aby si uvidel skutočnú hodnotu..“
Autor: Hela
