Všetci to poznáme. Každý sa len za niečím naháňa, niečo hľadá a keď to nájde, začne hľadať niečo iné. Život človeka sa zdá byť len pretekmi o čas a o majetok. „Čím viac, tým lepšie, dnes platí na všetko!“ (spieva jedna známa slovenská speváčka vo svojej vianočnej piesni). A náš pozemský čas nám preteká medzi prstami rovnako ako to bohatstvo, za ktorým sa naháňame. Ľudský život sa na jeho konci zdá byť len zahmleným snom, na ktorý sa len málokto pamätá, pretože pred dôležité udalosti a okamihy je natiahnutá akoby fólia neustáleho stresu a nepokoja.
V takomto svete je prirodzené túžiť po tej „malej dreveničke v lesoch bez internetu a ľudí“, kde sa zdanlivo všetok tento stres stráca a zostáva len ticho a pokoj. Neraz sa objavujú na sociálnych sieťach citáty a ilustrácie v takom duchu, ako je popísané v úvode. Ale stačí to?
Bezpochyby je to pekná predstava, ale koľkí z ľudí, ktorým je táto predstava sympatická, by to naozaj dokázali? Mnohým stačí len navrhnúť odložiť smartfón, na ktorom ten status lajkovali, na pár dní do zásuvky, a budú sa na vás pozerať ako na mimozemšťana. Tak v čom teda spočíva čaro fantázií o tichom mieste bez ľudí a stresu, ak nie v ich realizácií?
Ticho ako liek?
Najtichšie miesto na zemeguli je pravdepodobne tzv. „anechoic chamber“ v Orfieldových laboratóriách v Južnom Minneapollise, v USA. Steven Orfield, zakladateľ a riaditeľ tejto firmy, vyzýva ľudí, pokúsiť sa v tejto miestnosti zotrvať aspoň 45 minút, čo je mimochodom aj svetový rekord. Väčšina z nich v nej nevydrží sedieť ani desať, pretože po 99,99% odfiltrovaní všetkých vonkajších vnemov sa človeku s postupným adaptovaním sa sluchových zmyslov na neuveriteľné ticho zdajú aj zvuky jeho životných funkcií nevydržateľne hlučné. Metaforicky sa dá výsledok tohto experimentu preniesť aj na duchovný život človeka: ľudské srdce je plné „hlukov“, ktoré sa snažia dostať na povrch, ale popri omnoho intenzívnejšiemu virvaru vonkajšieho sveta ich takmer nepočuť. Ba čo viac, sami ľudia sa ich snažia prehlušiť, keď nie zhonom v práci, tak permanentne zapnutou televíziou alebo rádiom. A pritom ide o témy – túžby srdca –, ktoré sú pre plnohodnotný život existenciálne, nehovoriac o tom, že mnohokrát náročné a ťažké.
Veď kto by už chcel riešiť vlastné zlyhania? Prečo sa pýtať na to, čo môžem robiť lepšie voči svojej manželke/svojmu manželovi? Alebo, ako môžem pomôcť svojim už vekom unaveným rodičom, ktorý o mne od Vianoc nepočuli? Či kedy si vlastne dám do poriadku svoj vzťah s Bohom? Tieto otázky nám srdce priam kričí smerom hore – do nášho mozgu –, ale my si radšej pridáme zvuk v „Rodinných prípadoch“ a pozeráme sa na fiktívne postavy, ako riešia tie isté problémy, aké by sme mali riešiť my – akurát s komfortom zvonka stojaceho pozorovateľa.
Žiadostivosť – nepriateľ pokoja
Všimli ste si, že deti v dnešnej dobe nemusia a preto nevedia čakať? Na čokoľvek si zmyslia, hneď im to rodičia dajú, kúpia, sprostredkujú, často s argumentom, že „veď za chvíľu – za týždeň, mesiac, rok – máš narodeniny, tak si to kúp“. Darček je okamžite po príchode domov rozbalený, používaný a niekedy do termínu sviatku už aj pokazený a vyhodený. No inak to nie je ani vo svete dospelých, ktorí majú pocit, že niečo neodkladne potrebujú, alebo len jednoducho chcú, a preto to musia mať čím skôr. Len pomyslime na ťažkosti s (ne)čakaním na nový typ smartfónu, aj keď je môj terajší mobil len pol roka „starý“; na kúpu rýchlejšieho auta, aj keď to moje funguje znamenite; na milosť manželského spojenia, aj keď spolu chodíme „len“ od minulej noci. A banky zarábajú na nezmyselných rýchlych pôžičkách s vysokým úrokom a ľudia sa zadlžujú na desaťročia (alebo v poslednom prípade do konca života) len pre ich momentálne „potreby“. V ľudskom srdci sa udomácnila akási kultúra žiadostivosti, ktorá je úhlavným nepriateľom trpezlivosti. Do popredia vnútorného života človeka sa dostáva bludný kruh „chcieť – dostať – mať – chcieť (viac)“, na ktorý si človek rýchlo zvykne a po nejakom čase už ani nevie fungovať inak. Problémom žiadostivosti ale je, že je svojou povahou nekonečne nenásytná a po jej uspokojení zostáva nová prázdnota, ktorá musí byť okamžite naplnená niečím novým, lepším, vzrušujúcejším.
Ľudské pokolenie zabudlo na svoju historickú skúsenosť, že „len to, čo ma niečo stojí, za niečo stojí“. Nemáme trpezlivosť čakať a už vôbec si nevieme predstaviť na niečom hodnotnom pracovať, pretože k tomu nemáme motiváciu, ktorá pochádza len z ozajstnej túžby. Nedá mi nespomenúť jeden už starší internetový hit – video istej mladej „instagramerky“, ktorá zarábala len na počte followerov, a po zrušení jej účtu webovou stránkou so slzami v očiach vyplakáva, ako si nevie predstaviť nájsť si ozajstnú prácu a musieť pracovať. To je len špička ľadovca tejto (ne)kultúry, ktorá sa rozširuje hlavne v mladej generácii populácie západného sveta. Môžem pokračovať, ale myslím si, že môj bod je jasný: pokiaľ sa nedostaneme z tejto schémy hluku a nedočkavosti, budeme vždy ne(s)pokojní, aj a hlavne, keď zostaneme v tichu – sami. Nechápte ma zle, je dobré nájsť si čas samoty a ticha, ale ten samotný nestačí, pretože nepokoj nie je tam, kde sú vonkajšie vnemy a rozptýlenia, ale v srdci človeka a tým pádom kdekoľvek sa človek nachádza.
Je teda vôbec možné nájsť vnútorný pokoj?
Vráťme sa k pôvodnej otázke: Je vnútorný pokoj teda mýtom, alebo sa môže stať realitou? Mohlo by sa zdať, že pri všetkých komplexných procesoch ľudského srdca je vnútorný pokoj len nedosiahnuteľnou utópiou. Ale nezabúdajme, že v tom nie sme sami – po boku nám stojí mocný (S)tvoriteľ ľudského srdca a ten presne vie, čo naše srdce potrebuje, čo je jeho základnou túžbou. Toto spoznal aj sv. Augustín, keď píše: „Ne(s)pokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože.“ Aj on má pestrú históriu naháňačiek za mnohými svetskými „túžbami“, pri ktorých mu ale vždy niečo chýbalo, práve preto, že v nich nenachádzal podstatu jeho najhlbšej túžby. A tak sa zdá návod na vnútorný pokoj až zarážajúco jednoduchý (nie easy, ale simple): Nechaj svoje srdce spočinúť v Bohu a ono nájde pokoj.
Toto je ale omnoho náročnejšie, ako sa môže človeku pozdávať, pretože pri odvrátení sa od všetkých vonkajších hlukov žiadostivostí ostáva v človeku zrazu to ohlušujúce ticho, ktoré necháva vyjsť na povrch práve tie ťažké veci. A pre tie neexistuje jednoduché riešenie, len ich jednu po druhej v samote s Bohom riešiť. Až potom, čo sa človek dokáže zriecť nepodstatných vecí, môže začať hľadať ozajstný vnútorný pokoj, preferovane v malej dreveničke v lesoch, ďaleko od všetkých a všetkého. Žiadne nenáročné „odstrihnutie“ sa odchodom, ale len pomalé a náročné „zrieknutie“ sa na ceste do samoty lesa dokáže človeka priviesť na cestu k pokoju.
Netreba zabudnúť ale ešte na jednu vec: pokoj nie je len otázkou jednotlivca, ako to učia východoázijské „náboženstvá“. Subjektívny pokoj je síce príjemný, ale neúplný, pretože pokoj ako taký má misionársku podstatu – je prirodzene nastavený na jeho šírenie. Aj sv. Augustín vo svojom diele De civitate Dei popisuje akési „Desatoro pokoja“, ktoré začína pri harmónii jednotlivca, jeho túžob, myšlienok a konania, a končí pri usporiadaní spoločenského života, ktorý je na základe subjektívneho pokoja postavený. Preto si aj v tomto pôstnom čase dajme záležať na tom, aby sme boli v ozajstnom tichu, bez rozptýlení a žiadostivostí, blízko pri Otcovom srdci, a nenechajme si tento Boží pokoj sebecky pre seba, ale prinášajme ho aj druhým. Hlavne do rodín, kde sa počas nasledujúcich sviatočných dní bude atmosféra kvôli nestíhaným prípravám zhusťovať. Staňme sa apoštolmi pokoja!
P.S.: Milostivý pôst, požehnané veľkonočné sviatky a veľa darov Ducha Svätého!
Nikodém Bartošík