Viera v Boha je dar, ktorý, bohužiaľ, nemá každý. Niektorí sa s ním rodia, niektorí naňho musia dozrieť a niektorí ho nikdy nezískajú. Pre obyčajného kresťana, ako som ja, je niekedy veľmi ťažké vyrovnať sa s týmto darom a začať s ním žiť. Nie vždy viem, čo robiť v rôznych situáciách alebo ako sa zachovať. Mávam krízové obdobia, keď necítim Božiu prítomnosť a jedno, čo mi vtedy pomáha, je Cirkev. Obávam sa, že keby jej nebolo, nebola by som kresťanka. Ako je teda možné, že niektorí ľudia veria v Boha, no nie v Cirkev, keď mne Cirkev tak veľmi pomáha?
Aby sme prišli tomuto problému na koreň, je dôležité zadefinovať si, čo Cirkev vlastne je. Je to spoločenstvo ľudí, ktoré tvorí každý jeden kresťan na svete, nielen kňazi, biskupi a iní cirkevní predstavitelia. Gro Cirkvi sme my ľudia. Osobne, keď mám nejaký problém v duchovnom živote, zájdem na návštevu k nejakému kňazovi alebo sa jednoducho porozprávam o danej veci s mojím kresťanským kamarátom. Tí sa mi pokúsia poradiť na základe svojej skúsenosti s Bohom. Ak mi chýba Božie slovo, zájdem na omšu alebo siahnem po Biblii. Ak som spáchala nejaké hriechy, ktoré ma ťažia na duši, zájdem na spoveď. Sväté písmo, omše, cirkevné obrady, hostia, spovede, modlitby, duchovenstvo, kresťania, všetky tieto veci spadajú pod Cirkev.
Je možné byť teda veriaci bez potreby byť súčasťou Cirkvi?
Ja si myslím, že nie. V ľudskej povahe máme zakorenenú istú nedôveru a pochybnosti, ktoré nás odkláňajú od Boha. Nemyslím si, že bez Cirkvi sa dá viesť nejaký vzťah s Bohom, lebo Boha spoznávame prostredníctvom Svätého Písma, prostredníctvom informácií, ktoré nám ponúka Cirkev. Bez poznania nie je možný osobný vzťah. Je možné, že človek, ktorí verí v Boha a neverí v Cirkev, povie, že číta Bibliu a cez ňu spoznáva Boha, no tým pádom vylučuje to, čo tvrdí. Lebo Biblia, hoci inšpirovaná Bohom, je napísaná ľuďmi. A ľudia sú Cirkev, takže ak verí tomu, čo je písané v Biblii, tak musí veriť v Cirkev. Myslím si však, že tým, že niekto povie, že neverí v Cirkev, v skutočnosti myslí, že nesúhlasí so všetkým, čo Cirkev robí. Ja však tiež nesúhlasím so všetkým, čo Cirkev robí, a predsa v ňu verím.
Hlavným kameňom úrazu je vnímanie Cirkvi a vnímanie Boha. Dnešný svet je plný zla, ľudia sú zúfalí a chcú mať nádej, že je tu niečo nekonečne dobré, chcú veriť tomu, že ich utrpenie má nejaký zmysel, že raz príde pokoj. Túto túžbu po dobre, po viere, po životnom zmysle môžeme vidieť v náboženstvách, v kultoch, v ezoterike, v rôznych konšpiračných teóriách... Ľudia majú potrebu veriť v niečo „nadľudské“. Do tohto spadajú aj tí, ktorí veria v Boha a neveria v Cirkev. Na nich môžeme vidieť tú zúfalú túžbu po dobre. Veria v Boha, v dobro, no neveria v Cirkev, pretože Cirkev je nedokonalá. Možno im príde pokrytecké, že Cirkev toľko hovorí o tom, akí by sme mali byť dobrí, že má zákazy a príkazy, a pritom sa ich nedrží. Lenže tu je dôležité uvedomiť si, že Cirkev je nedokonalá, lebo Cirkev tvoria ľudia. Nedokonalá Cirkev sa snaží nasledovať dokonalého Boha a je pravda, že na ceste k Bohu veľakrát zakopne, spraví veľa zlých vecí, no dôležité je, že napriek všetkému kráča k Bohu.
Pribúdanie podobných postojov, ako toho spomínaného svedčí o tom, že ľudia hľadajú Boha, čo je úžasné, no nie vždy sa ich hľadanie môže skončiť úspešne. Ja by som v tomto postoji Boha nenašla a nie som si istá, či ho v ňom niekto nájde, no viem, že je tu niekto vyšší, niekto, kto vie robiť zázraky, niekto, kto ukáže správny smer svojej zablúdenej ovečke.
Dominika Blchová
