Keď som mala šestnásť rokov stretla som chlapca, do ktorého som sa asi aj na prvý pohľad zaľúbila. Záujem bol na oboch stranách a v sedemnástich sme už spolu chodili. Pre mňa to bol prvý chlapec, prvé chodenia, prvá veľká láska.
Môj vtedajší priateľ bol z partie, kde bohužiaľ o Boha a čistotu nemal nikto záujem a v tom čase som o to vlastne záujem neprejavovala ani ja. Namiesto toho bol však veľký záujem o alkohol, drogy a iné "zábavky". Čo sa mňa týkalo od mala som bola vychovávaná vo viere, a však môj vzťah s Bohom bol iba v rovine nedeľnej omše a občasnej spovede. Takže, keď som sa dostala do tejto partie akosi som tieto veci neriešila ako pohromu.
Náš vzťah trval osem rokov. Počas týchto ôsmich rokov som si prešla asi všetkým zlým, čím sa vo vzťahu dá. Hádky sa stali každodenným chlebom. Každý víkend alkohol, marihuana. Veľakrát som uvažovala o rozchode, avšak to, čo som k nemu cítila mi bránilo opustiť ho. Okolie mi nahováralo len ďalšie bludy typu "ale však to je normálne, sme mladí, trošku sa zabav...", ktorým som samozrejme uverila. A tak som už tolerovala všetko alkohol, drogy a už aj iné slečny.
...ja si hovorím: "...už je starší a už máme za sebou tie pubertálne stavy, už to bude dobré." Nebolo.
Po prvých štyroch rokoch sme sa asi na rok rozišli. Ukončil to on s tým, že vidí, že ma trápi a nechce takto ďalej pokračovať. Bola som samozrejme sklamaná, ale ostali sme v kontakte a to mi nejako pomáhalo sa cez to preniesť. Neboli sme spolu asi rok, keď sa mi začal ozývať s tým, že mu stále chýbam a že to chce skúsiť znovu. Opäť sa dávame dokopy a ja si hovorím: "...už je starší a už máme za sebou tie pubertálne stavy, už to bude dobré." Nebolo.
Počas nášho vzťahu u mňa Boh nemal prakticky žiadne miesto. Občas som šla na spoveď, v nedeľu na omšu a ak niečo bolo treba, pomodlila som sa. Pokúšala som sa občas dostať aj svojho priateľa do kostola s myšlienkou, že ho možno osvieti a trošku sa ukľudní, no márne. K viere ho doma nikdy neviedli a on o to záujem neprejavil.
Asi po dvoch rokoch od času, keď sme sa dali opäť dokopy, ma Boh požehnal prvým darom milosti. Bol to dar milosti obrátenia. Vyťažil to z iného trápenia, ktoré sme mali v rodine. A to bolo pre mňa niečo úžasné, a zároveň dôkaz toho, že Boh otočí aj to najhoršie v náš prospech. Zmenil ma, zmenil moje srdce otvoril mi oči. Môj vzťah s Bohom konečne začína.
Už som veľmi dobre vedela, že som vo vzťahu, ktorý nie je dobrý a musí sa to zmeniť. Pochopenie som však u svojho vtedajšieho priateľa nenašla.
Už som nechcela nečistý vzťah, už som nechcela len jednu omšu v nedeľu. Chcela som viac, chcela som skočný vzťah s Bohom chcela som ho spoznávať, čítať a chápať sväté Písmo, modliť sa, plakať a radovať sa s ním. Chcela som s ním žiť. Už som veľmi dobre vedela, že som vo vzťahu, ktorý nie je dobrý a musí sa to zmeniť. Pochopenie som však u svojho vtedajšieho priateľa nenašla.
Keď som mala 24 rokov skončil vysokú školu a oznámil mi, že chce ísť pracovať do Bratislavy a či tam pôjdem s ním. Predstava spoločného bývania pred svadbou ma hneď vystrašila ale na moje obavy reagoval s tým, že sa nemám báť, že svadba bude čoskoro.
Povedal mi, že sa mám rozhodnúť, buď s ním budem žiť bez svadby a so všetkým, čo ku vzťahu patrí alebo sa rozchádzame.
Bolo to klamstvo. Počas roku a pol, čo sme spolu bývali ma celý čas klamal. Ja som vo svojom vnútri zvádzala neskutočný boj pre koho sa rozhodnúť. Celý ten čas som cítila, že takto to nie je správne a Bohu sa to nepáči. Napriek všetkému, čo som s ním prežila a ako veľmi mi ublížil, mi predstava rozchodu trhala srdce.
Vedela som, že to takto nejde a nechcem s ním žiť v jednej domácnosti pred svadbou, preto prišiel deň, keď som sa ním na rovinu porozprávala a povedala mu, že to trvá dlho a nič sa nedeje a ja takto žiť nechcem. Povedal mi, že sa mám rozhodnúť, buď s ním budem žiť bez svadby a so všetkým, čo ku vzťahu patrí alebo sa rozchádzame.
Strašne som plakala, že po toľkých modlitbách za neho za seba a za nás ma Boh vystavil takému rozhodnutiu. Moje predstavy boli úplne iné a predstava samoty mi naháňala hrôzu.
Mala som v podstate iba Boha boli sme len my dvaja. Pochopenie som nenašla dokonca ani v rodine.
Chvála Pánu Bohu som sa rozhodla správne, a to pre Ježiša. Rozišla som sa s ním, ale zvládla som to s Ním. Prázdne miesta v mojom živote nahradil svojím svetlom a láskou. Moju samotu využil na to, aby som ja viac spoznala samú seba. To čím som si prešla po rozchode bolo bolestivé, ale nebol jeden jediný deň, kedy by som Boha pri sebe necítila.
Mala som v podstate iba Boha boli sme len my dvaja. Pochopenie som nenašla dokonca ani v rodine. Stretávala som sa len s narážkami, že som už stará, nikoho si nenájdem a už vôbec nie niekoho, kto bude tolerovať čistotu vo vzťahu. Pán ale viedol každý jeden môj krok, každé moje rozhodnutie. Požehnáva mi odo dňa, kedy som sa pre neho rozhodla, a ja sa tak snažím robiť každý deň – rozhodnúť sa pre neho.
Chcelo čas odpustiť sebe, a taktiež môjmu expriateľovi. Boh ma však uzdravil zo všetkých zranení. Boh mi dokonca požehnal nový vzťah. Najkrajšie na tom všetkom je, že som si vlastne nikdy o tú zmenu neprosila ja som sa ani nemodlila za to, aby ma Boh obdaril takými milosťami, aby ma vyslobodil z tej bolesti a chaosu. On to urobil len preto, lebo ma miloval napriek mojim hriechom a duchovnej biede, v ktorej som žila. Ďakujem mu za to každý deň.
