Túžba poznať odpoveď
Moja mamina dlhé roky trpela rakovinou a s ňou sa spájalo aj veľa pridružených diagnóz. Počnúc psoriázou, neskôr embóliou a veľa podobných pliag...
Všetci sme sa od začiatku modlili za jej uzdravenie. Mamina sa niekedy sama, inokedy s nami modlila všelijaké novény ku svätým a patrónom chorých, modlili sme sa ruženec... Mama nechápala, prečo ochorela a navyše, keď mala štyri deti. Z toho ja s bratom sme vtedy mali iba 4 a 6 rokov. Hľadala dôvody, riešenia, veľa čítala a túžila poznať odpoveď aspoň na niečo.
Pôvodná diagnóza bola veľmi zlá, dávala mame iba pol roka života. Bolo to strašné, ale ako rodinu nás to spojilo. Vtedy som videla modliť sa aj ľudí z našej rodiny, ktorí v živote ruženec v ruke nedržali. Našťastie sa našiel doktor, ktorý bol ochotný maminu operovať a tak išla na operáciu a na chvíľu bolo všetko dobré.
Zvládla to! Avšak...
Po chvíľkovej odmlke sa mamine rakovina vrátila druhýkrát. Bol to ďalší úder pod pás, ktorý sme dúfali, že už nepríde. Zase sme nabehli na kolotoč chemoterapií a neustáleho lietania do nemocnice a späť. Vtedy sa o nás s bratom starali okrem starších súrodencov aj starí rodičia, tety a ujovia. Mamina sa nevládala o nás starať, tak sme sa snažili starať my o ňu.
Keď niekoho ľúbite, nikdy Vám nie je na obtiaž. Keď sa však teraz na to spätne pozriem, mamina mi aj počas tohto obdobia veľmi chýbala. Stále sme sa však modlili a nestrácali nádej. Našťastie chemoterapia zaberala a rakovina sa opäť dala na ústup. Mamine začali znovu rásť vlasy a naberala novú silu. Pravidelné kontroly ukazovali zlepšenie stavu a všetci sme boli nesmierne šťastní.
Pár rokov bolo dobre a potom mamine tretíkrát diagnostikovali zakaždým iný druh rakoviny. To bol moment, ktorý ma zlomil. Skončila som s Bibliou a celkovo som začala byť veľmi skeptická voči Bohu. Viem, teraz to asi vyznieva sebecky, ale ja som mala pred očami iba to, že sa už niekoľko rokov modlíme a ona je zase alebo skôr ešte stále chorá.
Asi to vyznieva sebecky, ale ja som mala pred očami iba to, že sa už niekoľko rokov modlíme a ona je zase chorá.
Mamina bola takým jediným svetielkom. Nestrácala nádej a stále sa s plačom modlila novény a ružence. Ja som to nezvládala a už vôbec som nezvládla pozerať sa na to ako sa s plačom modlí. Bola som veľmi zatrpknutá, ale Boh si ku mne našiel cestu. Nie cez Bibliu, pretože tú som vtedy nemohla ani z diaľky vidieť, ale cez iné kresťanské knihy. Moja zatrpknutosť sa pomaly vytrácala, no aj tak som stále nemala živú vieru. Tú mala z nás asi iba mama.
No a potom prišla pandémia Covidu 19. Okrem toho, že sme všetci Covid dostali a aj sme ho prekonali, tak v maminom tele to spustilo vlnu nečakaných diagnóz a jej stav sa začal rapídne zhoršovať. Na chemoterapiu už ísť nemohla, lebo by ju nezvládla. Tak sme sa dostali do kolotoča, kedy bola v krátkych intervaloch doma a keď sa to zhoršilo, musela ísť do nemocnice, kde jej zase trochu pomohli a opäť mohla byť chvíľu doma.
Modlitba, ktorá oslobodila mňa, aj maminu
Poviem to úprimne tak, ako to bolo: pohľad na to, ako sa mi stráca a chradne pred očami ma zabíjal. Myslela som si, že cítim iba veľkú bolesť z toho, v akom stave mama bola. Keď som sa však zamyslela nad tým, ako sa naozaj cítim, objavila som obrovský strach. Mala som v sebe viac strachu ako bolesti. Bol to strach zo smrti, strach z toho, že o ňu prídem, že mi ju Boh vezme. Každý deň som aspoň hodinu plakala, nevedela som, čo mám robiť, lebo som sa cítila úplne bezmocná.
Bol to strach zo smrti, strach z toho, že o ňu prídem, že mi ju Boh vezme.
A v tomto rozpoložení som začala volať na Boha. Najprv vyčítavo, ako to mohol dopustiť, keď sme sa všetci tak dlho modlili, neskôr už som ho iba prosila, aby si zobral ten strach, ktorý ma tak zožieral. Prosila som ho, aby mi pomohol, lebo už som nevedela ako ďalej. Nemala som ani silu vstať ráno z postele a prežiť ďalší deň.
A on mi pomohol. Odniekiaľ som mala každý deň silu vstať, učiť sa do školy aj starať sa s ocinom a súrodencami o maminu, prípadne za ňou chodiť do nemocnice. Postupne som viac a viac dôverovala Bohu a zverovala som mu každodenné zápasy. A On mi poskytol úľavu, ale strach sa každý deň vrátil naspäť.
Niekde v tomto kolotoči som si uvedomila, že pokiaľ maminu neodovzdám do Božích rúk, negatívne emócie nezmiznú. Bol to veľmi ťažký proces a veľmi som plakala, keď som prvýkrát povedala Bohu, že čokoľvek sa s maminou stane, budem mu dôverovať... V podstate som mu tým vo svojom vnútri „dovolila“, aby mamina zomrela. Bolo to niečo ako odpúšťanie. Musela som to opakovať každý deň, znovu a znovu, až kým som nepocítila úľavu a istotu.
Moje každodenné zrútenie sa zmenilo na modlitbu a čerpala som z nej silu do ďalšieho dňa. Strach z mojich dní nezmizol. Stále som sa bála, ale už nado mnou nemal moc, pretože som to všetko odovzdávala Bohu.
Boli aj dni, keď sme to nezvládali doma nikto a pri spoločnej modlitbe ruženca sme sa v strede museli prestať modliť, lebo sme všetci plakali. V tom čase som čítala knihu a jedna jediná veta vo mne veľmi rezonovala, pretože úplne vystihla nielen moju, ale našu situáciu. Znie takto: „Odpusť mi, Pane, že môj strach zo smrti bol väčší, ako dôvera v teba.“ Opakovala som si ju vždy, keď som sa opäť bála, čo bude a ako bude. A Boh ma vždy upokojil a prežila som ďalší deň.
Ak Boh nevypočuje našu modlitbu neznamená to, že nie je dobrý
Takto to šlo asi pol roka, až kým mi raz ocino nezavolal, že mamina v nemocnici zomrela. Asi ani neviem popísať, čo som v tej chvíli cítila. Bol to viac chaos ako bolesť a strach. Chcela som ujsť na nejaké tiché miesto a na chvíľu iba plakať. Boh si maminku zobral k sebe. Po dvanástich rokoch modlitieb, boja a vypätých emócií prišiel koniec.
Bola to skôr úľava a chaos, ktoré som prežívala. Všetci naokolo odo mňa očakávali, že budem smútiť a rok nosiť čierne oblečenie, pretože mi zomrela mama, teda v ich ponímaní sa mi zrútil svet.
Ale ja som necítila nenávisť, ani hnev... Bola to skôr úľava a chaos, ktoré som prežívala. Všetci naokolo odo mňa očakávali, že budem smútiť a rok nosiť čierne oblečenie, pretože mi zomrela mama, teda v ich ponímaní sa mi zrútil svet. Ja som však cítila úľavu a zmätok z toho, že cítim úľavu, pretože sa očakávala bolesť a smútok. Samozrejme, že som pociťovala aj tieto emócie, ale v porovnaní s bolesťou počas maminkinej choroby to bol skôr len zármutok.
Potrebovala som uzdravenie svojho doráňaného vnútra. A aj keď to trvalo dlho a ešte to asi aj stále trvá, Boh ma pomaličky uzdravoval a uzdravuje. Keď sa teraz pozriem späť, tak vidím, že bol obrovský zázrak, že tu s nami mamina vydržala dvanásť rokov a som za tento spoločný čas nesmierne vďačná.
Týmto nechcem v nikom vyvolať pocit ľútosti alebo smútku, skôr som chcela poukázať na to, že aj keď nie vždy, všetko skončí tak, ako sme si to želali. Boh si všetko použije na dobré. A to, že napriek našim modlitbám si maminku vzal k sebe neznamená, že je o niečo menej dobrý, ako keby ju uzdravil.
Dodnes nerozumiem tomu, prečo práve mamina dostala rakovinu, a prečo nebola uzdravená. Viem ale, že našu rodinu táto choroba veľmi spojila a Boh si každého jedného z nás priviedol v tomto ťažkom období k sebe.
Boh nie vždy vypočuje naše modlitby. Ale to neznamená, že nie je dobrý. On si aj ťažké situácie použije na to, aby nás priviedol bližšie k sebe. A veta „Boh je dobrý, lebo ma uzdravil“ ma asi preto dvíha zo stoličky, lebo On je dobrý, aj keby ťa neuzdravil. Len má pre teba možno ťažšiu, no zato úrodnejšiu cestu.
Števka
