Začal by som absolútnym základom, ktorým je pre nás ako kresťanov Biblia (môže však slúžiť ako inšpirácia pre všetkých ostatných). Myšlienok o odpustení by sme v Písme našli viac než dosť. Tak napríklad:
„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4, 32).
„Keď sa chystáte na modlitbu, odpúšťajte všetko, čo proti niekomu máte, aby aj vám váš Otec na nebesiach odpustil vaše previnenia“ (Mk 11, 25).
A tak ďalej. My ľudia sme niekedy veľmi pyšní a neschopní byť milosrdní k tým druhým, pretože pokiaľ samých seba považujeme za pomerne spravodlivých a dobrých, závažným či menej závažným činom iných nevieme dostatočne porozumieť. Hneď tu si však musíme uvedomiť dve dôležité skutočnosti. Pokiaľ nedokážeme odpustiť, nie sme spravodliví, a už vonkoncom nie dobrí. Druhá vec je, že ak nás nahnevá akýkoľvek čin niekoho iného, vždy musíme pátrať po tom, čo ho spôsobilo, a skúšať sa do toho človeka vcítiť. Možno mu nebol poskytnutý dostatok lásky, možno mu nik od detstva nedával pozitívny príklad správania sa a nemal mu ho kto sprostredkovať, možno prežíva existenciálnu, psychickú, zdravotnú, duchovnú, vzťahovú či akúkoľvek inú krízu, možno to tiež urobil nechtiac, možno to urobil, aby ťa naštval, možno sa vôbec nechce polepšiť a je rozhodnutý vo svojich omyloch žiť naďalej. Možno, možno, možno... Je ľahké človeka odsúdiť na základe vonkajších skutočností, avšak pri nich to nikdy nekončí. Aký postoj k týmto problémom zaujať?
Dennodenne zraňujeme Boha našimi hriechmi a napriek tomu nás bezvýhradne miluje, dáva nám stále nové šance sa polepšiť, a hoc naše chyby opakujeme niekedy aj dlhé roky, trpezlivo čaká, kým nájdeme samých seba a Jeho lásku k nám. Keď padáme, je pri nás a sústavne nás dvíha, podstúpil pre nás nepredstaviteľne bolestivú krížovú cestu, a predsa si to mnohokrát nevážime a neuvedomujeme si vážnosť tejto obety. No miluje nás tak či tak, neprestajne...
Z akého dôvodu potom ja sám neviem druhému odpustiť?!
Pravda, nie som Ježiš, aby som to dokázal tak dokonale ako On, ale som k tomu absolútne zreteľným spôsobom vyzývaný. Nech by som aj v Boha neveril... Veď kto chce dlhé roky alebo celý svoj život prežiť v nenávisti či neodpustení voči človeku, ktorý nám priamo alebo nepriamo ublížil?! Aký to má zmysel, pýtam sa! Načo je nám to dobré? Len čo ubližujeme samým sebe. Všetci dobre poznáme slová modlitby Otče náš, kde sa okrem iného modlíme: „...odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“. Ak však svojim vinníkom neodpúšťame, ako môžeme žiadať, aby Pán odpustil nám? Tieto slová krásne nadväzujú už na dva vyššie spomínané citáty.
Pamätajme na to, že v neodpustení niet slobody. Niekto by si možno povedal, že sa slobodne rozhodol neodpustiť. Je to však naozaj slobodné? Neodpustenie druhému človeku je predsa spravidla podmienené jeho konaním, takže správanie niekoho iného nám v tomto prípade predurčuje naše reakcie naňho. Konkrétna rana, pochádzajúca z onoho skutku, nás následne zviaže natoľko, že upadneme do vlastnej pýchy a bolesti, z ktorej sa neskôr treba škriabať von, a smutné na tom je, že niektorí v nej zotrvávajú. Možno toto považovať za slobodu? Nie. Neodpustenie je prejavom pýchy, pýcha je základným hriechom a hriech je otroctvom, nie slobodou. Človek sa môže slobodne rozhodnúť byť v putách, ale aká je to sloboda?
Dovolím si tiež zacitovať z jednej knihy, ktorú som pred pár mesiacmi čítal: „Pre väčšinu z nás je odpustenie veľmi náročné. A pritom by sme tak nesmierne radi odpustili! Ale nedokážeme to. Problém je čiastočne v tom, že nechápeme, čo je obsahom odpustenia: myslíme si napríklad, že odpustenie vyžaduje zmierenie aj vtedy, keď to nie je potrebné. Alebo si možno myslíme, že odpustiť znamená poprieť, že vôbec nejaký problém existuje, alebo jednoducho sa len prestať hnevať, akoby nijaký neexistoval. Je správne hnevať sa, keď sa ľudia zle správajú, a je nesprávne predstierať, že ich zlé správanie nám vlastne neprekáža. Obávame sa, že sa budeme musieť kvôli odpusteniu vystaviť ďalšiemu útoku, ďalšej bolesti, aj keď tak to vôbec nie je.“ (Odpustenie: uzdravenie rán srdca; McManus & Thorntonová)
Odpúšťanie neznamená dobrovoľne sa otvoriť ubližovaniu.
Je našou zodpovednosťou urobiť všetko preto, aby sme nemuseli zbytočne trpieť. Treba chrániť seba, svojich blízkych, svoje okolie. Na druhú stranu, utrpenie je súčasťou našich životov. Vyzývam nás všetkých, aby sme mu dali vhodný a láskyplný zmysel a neostali pri ľutovaní sa, nariekaní a melanchólii. Máme právo na hnev, ako aj na smútok (neraz ide o veľmi veľké zranenia!), pričom sú tieto reakcie za istých okolností absolútne na mieste, no nedovoľme, aby sa stali naším každodenným chlebom. Vykonajme všetko, čo môžeme zlepšiť pre seba a svoje okolie a svoje rany odovzdávajme Bohu. Všetko, čo prežívame – obzvlášť to negatívne – sa dá za niečo či niekoho obetovať. Koľkokrát ani netušíme, akému množstvu duší tým môžeme pomôcť, živým či zosnulým v očistci. Občas to stojí mimoriadne veľa obety, trpezlivosti a vytrvalosti, no vedzte, že výsledný efekt stojí naozaj za to a Pán si na to všetko spomenie. Kráčajme preto k výšinám. Všetkých nás k tomu vrúcne pozývam...
„Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 44 – 48).
Nuž a odpustiť sebe samému? O tom snáď nabudúce…
Autor: Peter Vaterka
