Viacerí z nás si pamätajú na rozprávku z detstva o drevorubačovi Ondrejovi prezývanom „Nebojsa“, ktorý sa vybral do sveta, aby sa naučil báť. Napriek tomu musíme neradi skonštatovať, že nás sa táto hlavná postava zrovna netýka. Možno nie sme úplne strachopudi, no zato strach už vo väčšej alebo menšej miere do nášho života vstúpil. Ako ho brať a ako sa voči nemu postaviť?
Aby sme sa hneď na začiatku tohto zamyslenia netvárili, že sa nás tento článok netýka, pomenujme si pár vecí, kde sa môže väčšina z nás nájsť: strach z budúcnosti, strach z teroristických útokov, strach o svojich najbližších, strach z ťažkej skúšky v škole, strach, že zostanem celý život sám/sama, strach o svoje zdravie, strach z výšok...
Strach je emóciou, ktorá nám signalizuje nejaké nebezpečenstvo a varuje nás, aby sme boli v strehu. V takejto základnej podobe to ešte nemusí byť zlé. Emócie predsa patria do nášho života a robia ho pestrým. Lenže problém nastáva vtedy, keď sa strach z jednoduchej emócie, ktorá nás varuje, mení na naše prežívanie, ktoré nás zotročuje a ničí. Znamená to asi toľko: ak sa zľaknem niečoho, čo ma ohrozí, alebo pocítim v srdci nejakú obavu, toto nie je zlé. Naopak, ak nedokážem byť sám sebou, lebo sa bojím, ako ma druhí budú brať, alebo ak mám dlhodobo v srdci úzkosť z niečoho, čo ma čaká, toto už dobré nie je. Toto do môjho života nepatrí.
Stačí zobrať do ruky Sväté písmo a môžeme vidieť, ako často Boh hovorí ľuďom slová: „Neboj sa!“
Prečo to takto hovorím? Lebo tieto obavy by mohli byť opodstatnené, keby sme si tu na svete žili sami bez Boha, ponechaní na naše vlastné sily a danosti. Vo vedomí nejakých svojich limitov by sme skutočne mali právo často pociťovať úzkosť. A, bohužiaľ, takto často žijeme. Nedochádza nám, že sme vo vzťahu s Bohom, ktorý je Všemohúci, a tým je celý problém vyriešený. Samozrejme, ak to zoberieme za správny koniec.
Strach je typický pre všetkých ľudí všetkých čias. Stačí zobrať do ruky Sväté písmo a môžeme vidieť, ako často Boh hovorí ľuďom slová: „Neboj sa!“ Napríklad len v evanjeliách Boh jednotlivých protagonistov, často prostredníctvom anjela, oslovuje slovami: „Neboj sa!“ Sú to napríklad prvé slová otcovi Jána Krstiteľa Zachariášovi, slová anjela Gabriela Panne Márii, slová Jozefovi, aby sa nebál prijať Máriu za ženu, slová pastierom od anjelov atď., až po poslednú knihu Biblie, kde sú prvé slová Ježiša Jánovi práve: „Neboj sa!“
Celá Biblia je doslova popretkávaná týmto vyjadrením. Môžeme to teda považovať za akýsi odkaz Boha človeku: „Neboj sa, ja som s tebou, ja som tvoj Boh, Emanuel.“ Boh nám nevyčíta, keď sa niečoho zľakneme, nevyčíta nám strach, ktorý zachváti naše srdce, ale nemôže sa zmieriť s tým, že strach „prežívame“. On vie, ako trpíme, keď sa bojíme. On vie o tom, ako na nás mnohé veci doliehajú. Ale jeho reakcia na to je: „A čo ja? Zabudol si na to, že som Všemohúci a že som stále s tebou?“
Práve vďaka tomu, že na seba zobral náš strach a pribil ho na kríž, môžeme aj my nad strachom zvíťaziť a byť od neho slobodní.
Stojí za zmienku, že Ježiš ako človek tiež prežil strach – konkrétne v Getsemanskej záhrade, kde zažil hrôzu vo vedomí toho, čo ho čaká. Vtedy sa skutočne bál. No „neprežíval“ strach vo svojom živote, len ho pocítil v momente úzkosti. Nebol ustráchaným človekom, ktorý by sa zľakol, keď mu počas jeho verejného pôsobenia chystali úklady a chceli ho zabiť. Nezľakol sa nebezpečných situácií, veril, že Otec ho chráni. No napriek tomu, chcel na seba zobrať všetky naše slabosti, a tak ako človek prežil aj on strach v noci pred svojím umučením. Práve vďaka tomu, že na seba zobral náš strach a pribil ho na kríž, môžeme aj my nad strachom zvíťaziť a byť od neho slobodní.
Apoštol Ján si veľmi dobre uvedomoval, že v strachu je niečo nezlučiteľné s kresťanstvom. Vo svojom Prvom liste napísal: „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1Jn 4,18). Nezdá sa aj nám, že naše prežívanie strachu by sa dalo celkom jednoducho vyliečiť duchovným liekom s názvom „DÔVERA“? Strach znamená pocit nebezpečia, lenže Boh je naším útočišťom, úkrytom a bezpečím. Ak mu budeme dôverovať, budeme sa cítiť v bezpečí a teda sa nebudeme báť. Veľmi ho musí bolieť naša nedôvera a to, že s ním proste nepočítame. Vidíme len problém a zabúdame mu o ňom povedať. Takto ponechaní na seba sa samozrejme bojíme, lebo my všemohúci nie sme.
Náš milovaný Ježiš je tu s lákavou ponukou: „Skúsiš mi viac dôverovať? Ako ti už mám povedať, že mi ide o tvoje dobro, ak si nepochopil moju smrť na kríži, ktorú som podstúpil za teba? Daj mi svoje problémy a ja ich vyriešim. Daj mi len svoje srdce a svoj čas, márni so mnou čas a zaujímaj sa o mňa, a ja sa zas postarám o tvoje srdce a o všetko, čo potrebuješ. Prečo by si sa mal trápiť, keď som Všemohúci?
Je to lákavá ponuka a je až hrozne jednoduchá, no pritom ju nie je vždy ľahké praktizovať. Každý náš problém sa nám zdá byť väčší ako Boh, no – tu sa musíme pousmiať – my sme presvedčení, že ho našimi ľudskými silami zvládneme. Začnime teda bezhranične dôverovať Bohu, ktorý je naším milujúcim Otcom a zaujíma sa o všetko, čo prežívame. Čím viac mu budeme dôverovať, tým väčšie zázraky bude môcť vykonať v našom živote. Takže – vyhlasujeme NIE strachu!
