Tieto otázky sú istotne opodstatnené, lebo nikto z nás nechce robiť niečo, čo by nemalo zmysel. Treba teda zistiť, odkiaľ táto prax modlitby za zosnulých pochádza a aké sú dôvody na to, aby sme sa za mŕtvych ešte prihovárali.
Skôr ako sa pustíme do nejakého skúmania, treba sa zhodnúť na zdroji informácií. A ten býva často kameňom úrazu. Ako pre všetkých kresťanov, aj pre nás katolíkov je hlavným zdrojom teologických informácií práve Božie slovo. To pozostáva z napísanej časti, ktorú predstavuje Biblia s tzv. kánonom (súborom) biblických kníh, a z nezapísanej časti, ktorá sa volá Tradícia.
Nie je to hocijaká miestna tradícia s malým „t“, ale posvätná Tradícia, ktorá je obsahom našej viery. No a nad jej verným odovzdávaním z pokolenia na pokolenie ako i nad jej vysvetľovaním bdie tzv. Učiteľský úrad Cirkvi. Pre nekatolícke cirkvi však Tradícia a Učiteľský úrad nezohráva veľkú dôležitosť. Pre nich je zdrojom informácií iba zapísané Božie slovo, a teda Biblia.
Dôležitosť modlitby za mŕtvych je možno nájsť v spoločnom zdroji pre nás kresťanov, ktorým je Sväté písmo, no opäť je tu istý problém. Katolíci a ne-katolíci nemajú presne ten istý zoznam biblických kníh. A je to práve dôležitosť príhovoru za mŕtvych, ktorá sa nachádza len v katolíckom zozname biblických kníh, a to v Druhej knihe Machabejcov (2Mach 12,39-46).
V dvanástej kapitole sa píše jedna veľmi zaujímavá vec: Keď išiel Júda s jeho mužmi po náročnej bitke pochovať svojich padlých vojakov, pod oblekom každého z padlých našli amulety modiel z Jamnie, čo Zákon Židom zakazoval. Vedeli teda, že padli práve preto. Júdovi však napadla, ako píše svätopisec, „svätá a nábožná myšlienka“: urobil medzi mužmi zbierku a peniaze poslal do Jeruzalema na prinesenie obety za hriechy padlých mužov. Vzápätí autor Druhej knihy Machabejcov dodáva: „Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych“ (v. 44).
Daný biblický text poukazuje na spomínaný príhovor za mŕtvych a tiež otvára možnosť akéhosi očisťovania sa po smrti. Kristus môže dať komu chce ešte akúsi výsadu svojho milosrdenstva, akou je očistec. Pred dokonale svätého Boha totiž nemôže predstúpiť nič nečisté.
Pred dokonale svätého Boha totiž nemôže predstúpiť nič nečisté.
Iným biblickým textom narážajúcim na možnosť očistca je dvanásta kapitola Evanjelia podľa Matúša (Mt 12,31). Pán Ježiš tam hovorí o tom, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto vyplýva, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.
Zbierka katolíckeho učenia s názvom Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorá je výsledkom dlhého a podrobného skúmania Božích právd pod vedením Ducha Svätého, hovorí v článkoch 1030-1031 píše o očistci tieto slová: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom.“
Každý z nás má mať namierené priamo do neba. Očistec nie je jednoducho „zlatou strednou cestou“ pre tých, ktorí by sa necítili byť dostatočne dobrí na dosiahnutie nebeských výšin. To, že v evanjeliách nemáme zaznamenané Ježišove priame vyjadrenia o očistci (iba spomínaný nepriamy odkaz Mt 12,31), môže byť práve preto, že ten nebol centrom jeho ohlasovania. Ježiš všetkých ľudí vyzýval k základnej voľbe – rozhodnúť sa pre prijatie alebo odmietnutie Božej lásky a života podľa Božej vôle.
My všetci sme povolaní pre nebo. Do pekla Boh nikoho neposiela, ale človek si ho môže zvoliť sám tým, že sa na tomto svete vedome odvráti od Božej ponuky lásky. Peklo skutočne existuje a nie je také zjednodušené, ako si niektorí ľudia myslia: „Peklo je tu na zemi v medziľudských vzťahoch“. Tak ako nebo, aj peklo môže začať už tu na zemi, ale má večné trvanie po smrti, pričom to pozemské sa nedá zrovnávať s tým po smrti. A Ježiš nás nikam nevrhá, on chce zachrániť každého jedného človeka. No musíme o to aspoň trochu stáť a prispôsobiť náš život danej voľbe.
Modlitba za zosnulých je vždy prejavom lásky a má veľký význam.
Okrem náznakov očistca a modlitby za zosnulých vo Svätom písme Cirkev vo svojej dlhoročnej skúsenosti mala aj viacero osobných skúseností s existenciou očistca. Tie sa však dajú ťažko použiť pre vedecký dialóg so svetom. Najčastejšie to bolo spôsobom, že duše zosnulých nejakým spôsobom prišli ľuďom zvestovať svoj stav po smrti a úpenlivo ich prosili o modlitby, ktoré by im uľavili v ich súžení. Aj mnoho svätcov a mystikov malo videnia alebo zážitky očistca a takmer vždy pre to, aby sa za tieto duše väčšmi prihovárali.
Modlitba za zosnulých je vždy prejavom lásky a má veľký význam. Ak sa za nich prihovárame, modlíme sa v podstate podmienečne, a to tak, že ak sú náhodou v očistci, nech pocítia úľavu a čím skôr prídu do Božej slávy. Ak už sú v nebi, tak tieto modlitby pomôžu nejakým ďalším dušiam, ktoré by ich potrebovali.
Nik z nás nevie, kde sa naši blízki nachádzajú, no pevne veríme, že Božie milosrdenstvo zahladilo všetky ich ľudské nedostatky a ak niečo ešte treba zadosťučiniť, môžeme im v tom pomôcť aj my našimi modlitbami. Môžeme si byť istí, že oni na nás tiež budú pamätať so svojím príhovorom a takto budeme vzájomne vytvárať spoločenstvo lásky.
