Možno ste sa už aj vy stretli s človekom, ktorý zo všetkého, čo dostane alebo zarobí, odovzdá desatinu na nejaké charitatívne alebo dobročinné ciele, alebo dávate desiatok vy sami. Väčšinou ide o krásnu túžbu obetovať Bohu niečo z toho, čo nám požehnal, no stretneme sa aj s legalistickým chápaním či tlakom okolia odovzdávať desiatky, pretože tak robia všetci kamaráti zo spoločenstva. Poďme sa teda spolu pozrieť na to, čo sú to desiatky a ako to vlastne celé chápať.
Desiatky v Starom zákone
Pojem „desiatku“ nachádzame v Starom zákone viackrát. Už na začiatku Biblie o ňom kniha Levitikus hovorí veľmi konkrétne: „Všetky desiatky z pôdy, z obilia zeme i z ovocia stromov, sú Pánovým majetkom. Sú zasvätené Pánovi“ (Lv 27,30). Izraeliti mali oddelením desatiny svojho výnosu prejavovať Bohu vďačnosť s vedomím, že od Boha im prichádza všetko požehnanie a že bez neho by bolo ich úsilie márne. Táto desatina slúžila na podporu levitov slúžiacich v Pánovej svätyni a tiež pre ľudí v núdzi: „Povieš pred Pánom, svojím Bohom: „Vzal som zo svojho domu, čo bolo posvätené, a dal som to levitovi, cudzincovi, sirote a vdove, ako si mi prikázal, neprestúpil som tvoje prikázania, ani som nezabudol na tvoje nariadenie (Dt 26,13). Kniha Sirachovcova upresňuje, že ich treba prinášať s radostným srdcom: „Pri každom dare nech je tvoja tvár veselá a svoje desiatky s plesaním zasväcuj (Bohu)!“ (Sir 35,11). U proroka Malachiáša zas čítame o tom, že ich nedostatočné odvádzanie je okrádaním samotného Boha: „Môže človek ukracovať Boha? Lebo vy ma ukracujete. Spytujete sa však: „V čomže ťa ukracujeme?” V desiatku a poplatkoch“ (Mal 3,8). Vo všeobecnosti išlo teda v Starom zákone o všeobecne platnú prax, ktorá mala viesť Izraelitov k uvedomovaniu si Božej dobroty a ku vďačnosti za prijaté dobrodenia.
Novozákonná zmena?
Je zaujímavé, ako sa k desiatkom stavia Nový zákon. V evanjeliách máme zachytené, že Ježiš ich spomína (napr. Mt 23,23; Lk 18,12), pretože bol židom a v jeho čase to bola normálna prax pochádzajúca z Mojžišovho zákona. Podčiarkuje však nadradenosť milosrdenstva, spravodlivosti a vernosti nad formálnym odovzdaním desiatku. Zmena prichádza až po jeho smrti a zmŕtvychvstaní, ktorými nás vykúpil z jarma Mojžišovho zákona obsahujúceho 613 nariadení, a to tak, že v sebe naplnil celý Zákon.
Prvotná Cirkev s postupom času stále viac chápala, že nás Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vyslobodil z litery Zákona a nezaslúžene nám daroval spásu, hoci v spojení s osobnou odpoveďou človeka v podobe konkrétnych skutkov lásky. Nešlo to samo od seba, vznikali rozličné roztržky medzi kresťanmi zo židovstva a s tými z pohanstva. Samotní apoštoli sa nemálo pochytili ohľadom tejto veci, no nakoniec usporiadali tzv. Jeruzalemský snem, kde sa pod vedením Ducha Svätého rozhodli takto: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!“ (Sk 15,28-29).
To, že Cirkev už nepraktizovala desiatky, neznamená, že sa nestarala o podporu náboženského kultu a o chudobných. Skutky apoštolov a Pavlove listy sú plné starostlivosti kresťanov o tých, ktorí to najviac potrebovali: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2,44-45).
Napriek tomu, že v Novom zákone nemáme zachytené nariadenia týkajúce sa desiatkov, naďalej zostáva platné posolstvo štedrosti a vzájomného podelenia sa s tými, ktorí to potrebujú, ako aj posolstvo Božej dobroty, z ktorej máme všetko, čo potrebujeme pre každodenný život. Apoštol Pavol vyzýval veriacich k tomu, aby videli potreby druhých a pomáhali im svojimi prostriedkami: „Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje. A Boh má moc rozhojnil vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok“ (2Kor 9,7-8). Skutky apoštolov dodávajú: „Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností napomôže bratom, čo bývajú v Judei“ (Sk 11,29). Neodovzdávali teda desiatok, ale každý sa snažil byť štedrým podľa svojich možností a uváženia.
Čo z toho vyplýva pre dnešného kresťana?
Hoci nás mohlo zaskočiť, že Cirkev po Ježišovom zmŕtvychvstaní už nepokračovala v dávaní desiatkov, robila tak pravdepodobne preto, lebo si uvedomovala, že už nepodlieha židovskému Zákonu. Aký záver z toho pre nás plynie?
Taký, že prax desiatkov už nie je našou zákonnou povinnosťou, no štedrosť áno. Každý kresťan je aj dnes pozvaný k tomu, aby si uvedomoval túto veľkú pravdu – materiálne požehnanie, ktoré ma sprevádza, nie je výsledkom len čisto mojej snahy, ale aj požehnania milujúceho Boha, bez ktorého by bola každá naša snaha márna. Rovnako je každý z nás pozvaný k prežívaniu lásky nie „na vlastnom piesočku“, ale v rozmere spoločenstva. Je nemysliteľné milovať Boha a nestarať sa o to, že môj sused nemá čo dať do úst.
To, že desiatky nie sú našou zákonnou povinnosťou, ešte neznamená, že ich nemôžeme praktizovať. Zostávajú jednou z možností konania dobra, priblíženia sa k Bohu a osobného posväcovania sa, ako napríklad pôst, modlitba ruženca či účasť na rozličných seminároch. Desiatky i každá štedrosť na nás priťahujú Božie požehnanie. No ak by mali byť iba akýmsi „zdanením“ nášho príjmu na uspokojenie nášho svedomia a „kúpenie si“ Božieho požehnania, tak sme strelili úplne mimo. Láska chce rozdávať, byť štedrá, no v žiadnom prípade nie je vypočítavá. Desiatok nám umožňuje byť pravidelne štedrým, neustále žiť v dávaní tým, ktorí to potrebujú a zároveň si uvedomovať Božiu starostlivosť. Treba si ale uvedomiť, že desiatok je len jednou z možností, ako byť štedrý.
Takže dávať či nedávať?
Odpoveďou na položenú otázku je: Mojou povinnosťou je byť štedrý, no nemusí to byť formou desiatku. Kto dáva desiatky s dobrým úmyslom, nech ich dáva aj naďalej a bude zakúšať Božie požehnanie vo svojom živote. Kto ich zatiaľ nedáva, môže porozmýšľať, aká forma štedrosti by mu najviac pasovala. Forma nám pomáha stať sa cnostnými, a teda pravidelne štedrými, no je dobré zostať vnímavým a správne rozlišovať, či v danom momente netreba darovať viac alebo menej, ak si to situácia vyžaduje. Aj Božia láska ide často nad rozličné pravidlá a je málo matematická. Je dôležité nechať sa viesť Duchom Svätým a prosiť ho o to, aby sme vedeli, ako najlepšie praktizovať štedrosť a tiež o to, aby sme dokázali vidieť potreby druhých.
Určite neobstojí samotný argument, že dávanie desiatkov „je biblické“, a preto ho musíme praktizovať. Aj to, že Kain zabil Ábela je biblické, a neznamená to hneď, že ak je to v Biblii, tak to máme napodobňovať. Vždy treba hľadieť na posolstvo a na to, ako Cirkev aplikovala v konkrétnom živote jednotlivé starozákonné usmernenia, s pohľadom upretým na Ježišovu vykupiteľskú smrť a zmŕtvychvstanie. Posolstvom dávania desiatkov zostáva vďačnosť Bohu za prijaté dobrodenia v podobe štedrosti a tiež odovzdanosti a dôvery v neho, že sa postará, aby sme vždy mali všetko, čo potrebujeme. Stačí si spomenúť na chudobnú vdovu, ktorá dala aj to posledné, čo jej ostalo, aby Bohu prejavila svoju lásku, v úplnej dôvere, že Boh jej nedá zahynúť.
Je na každom z nás, akú formu štedrosti si zvolí. Desiatky majú v sebe krásu vernosti a dôvery, lebo sú pravidelným obdarovávaním druhých. Nemali by mi však zabrániť pomôcť bratovi v núdzi aj počas mesiaca, keď vidím, že potrebuje moju pomoc. Lebo stále platia slová: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Oz 6,6).
Dávanie desiatkov a vo všeobecnosti každá naša štedrosť je v Božích očiach veľmi cenná. Je nemysliteľné, aby niečo chýbalo človeku, ktorý je štedrý a ktorý dôveruje Božej dobrote. Existuje nespočetné množstvo svedectiev o zázrakoch v dávaní desiatkov a iných prejavov štedrosti. Toto krátke zamyslenie na tému desiatkov nech je povzbudením pre každého jedného z nás, aby sme boli štedrí a zakúšali Božie zázraky na vlastnej koži, možno práve aj vďaka odovzdávaniu pravidelných desiatkov.
