Aj ja padám. Hnevám sa, nedôverujem, srdce mám plné beznádeje a zúfalstva. Pýtam sa Boha, kde je. A prečo to je takto. Prípady stúpajú, situácia sa zhoršuje, nariadenia sú stále prísnejšie. A ja som tu. Bezmocná. Nemám kontrolu. A to je na tom najťažšie. Nik z nás ju nemá. Nestáva sa často, že človek nie je sám sebe pánom. Nie je pánom nad chorobou. A predsa je tu mocný Pán - náš Boh. Kde je však Boh v tejto beznádejnej situácii? Azda zabudol? Hnevá sa? Tresce? Alebo je presne taký, akého sme si ho vykreslili? Vzdialený, kdesi v nebesách, odkiaľ všetko sleduje v pohodlí svojho trónu a vôbec ho to nezaujíma?
Je ľahké obviniť Boha. Je tak jednoduché hnevať sa neho. A kričať s davom, nech ho Pilát opäť raz odsúdi. Veď je predsa vinný! Dopúšťa smrť nevinných, berie nám našu slobodu a komfort. Ukrižuj! A pritom zabúdame, kto je ten pravý vinník... Ja, ty, my všetci.
Sväté Písmo je plné príbehov ľudí, ktorí sa odvrátili od Boha. A Boh ich zakaždým napomenul, aby sa k nemu vrátili. Otváral im náruč ako milujúci, milosrdný Otec. Niektoré príbehy končia happyendovo. Ninivčania sa obrátili a ich mesto nebolo zničené. Iné však končia skazou. Smrťou, z ktorej povstáva nový život. Nádej. Boh mnohokrát dopustil nešťastie na svoj ľud. Zoslal oheň z neba, ktorý zničil nehanebnosť Sodomy a Gomory. Potopa sveta zmyla špiny ľudského hriechu. Štyridsať rokov putovania Izraelitov po púšti na očistenie sŕdc. Boh netrestal svoj ľud, lebo sa v tom vyžíva. On je milujúci Otec a naozaj mu nerobí dobre vidieť svoje deti trpieť. No ešte viac ho bolí vidieť, ako sme sa stratili. Preto občas dopustil menšiu či väčšiu nepríjemnosť. Tak veľmi po nás túži. Túži, aby sme sa k nemu obrátili. Túži nás zachrániť. A to si niekedy vyžaduje spôsoby, ktorým celkom nerozumieme. No on pozná zámer, ktorý má s nami. Myšlienky pokoja, a nie súženia. Dá nám budúcnosť a nádej (porov. Jer 29:11). S láskou sa nám prihovára, ako sa prihováral učeníkom na lodi:
„Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami… Ešte nechápete?” (Mk 8: 17 - 21).
Rovnako sa pýta nás. Ešte nechápete? A nepamätáte sa, ako som sa oslávil už toľko ráz predtým. Nepamätáte si, ako som sa o vás postaral? Ako som o vás bojoval? Ešte nechápete?
A dokonca nám dal návod, čo robiť… Niekoľko návodov. No jeden z nich je obzvlášť výstižný.
„Ak uzavriem nebesá, že nebude dažďa, alebo ak prikážem kobylkám, aby vyžrali zem, alebo pošlem na svoj ľud mor, a môj ľud, ktorý sa volá mojím menom, sa skloní a bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja vypočujem z neba, odpustím ich vinu a ich zem uzdravím. Moje oči budú teda otvorené a moje uši pozorné na modlitbu z tohto miesta” (2. Kroník 7:13 - 15).
Milovaní, prosím, nezatvrdzujme si srdcia. Boh sa túži osláviť. Túži nás uzdraviť. No viac ako naše telá, túži uzdraviť naše duše.
A kde je teda Boh v tomto všetkom? Presne uprostred diania. V zodpovedných lekároch riskujúcich životy. V starších potrebujúcich pomoc s nákupmi. V chorých, ktorí čakajú na naše modlitby. V osobe, ktorá príde po tebe nakúpiť a ty jej nesebecky necháš niečo v regáli. Je v tých, ktorí pomáhajú i v tých, ktorí trpia. Boh je v tomto s nami. Dal nám možnosť zastaviť sa, odpočinúť si od našich životov plných stresu. Daroval nám čas, aby sme mohli prehodnotiť naše životy. A aby on mohol uzdraviť naše srdcia.
Ešte nechápete?
Rada by som však zdôraznila, že netvrdím, že Boh zoslal koronavírus, aby nám potrestal. Snažila som sa poukázať na učenie Katolíckej cirkvi, že Boh niekedy dopustí nejaké zlo či diablovo pôsobenie, no "tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (Rim 8, 28).
Hana Hrmová
