Sú dni, keď sme nadchnutí pre Boží zámer s nami a presvedčení, že tá cesta je krásnou rozprávkou, po ktorej je radosť kráčať. Ľahko však vieme z nej zísť, prestaneme si veriť, snažiť sa. Upadneme do smútku a každodennej rutiny. Dni plynú a víziu nášho JA sme zvesili spred našich očí a nahradili niečím krátkodobým a lacným. Uspokojíme sa s niečím menej aj za tú cenu, že to už nebudeme MY. Prestaneme snívať, nevidíme budúcnosť až tak jasne. Život v radosti z rozvíjania obrovského potenciálu v nás sa mení na prežívanie. Pýtame sa: „Otec, isto je to pre mňa? Ja nikdy nebudem dosť dobrý. Nikdy nebudem dosť svätý. Dosť múdry. Dosť verný...“.
On ale zmýšľa o nás inak. Sám hovorí: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29, 11)
„Dám vám budúcnosť a nádej…“, Jeho slová sú nemenné, On je stály. Povedal to za čias proroka Jeremiáša a platí to teda aj dnes. Ak to vezmeme v kontexte vzťahu Otca a Jeho syna, ako nás On sám nazýva (pozri Gal 4, 6-7), pochopíme, že aj my ako rodičia chceme budúcnosť pre svoje deti. Keď sa narodí malé dieťa, staráme sa oň, vychovávame ho a vkladáme všetko úsilie do toho, aby sa stal niekým výnimočným. A ako rastie, podporujeme ho v jeho túžbach a snoch. Tešíme sa z jeho prvých úspechov v škole, potom príde maturita, dostane sa na výšku. Každá skúška, ktorú spraví, radosť v jeho hlase, keď nám to oznamuje, je aj našou radosťou.
Myslím si, že Boh nie je iný. Jeho nebeská pieseň o nás neustále znie v Jeho srdci. Vidí v nás obrovský potenciál a sny, ktoré máme, sú zároveň Jeho snami. Vidí všetky naše kroky a úsilie, ktoré nás to ešte bude stáť. Vie však, že na našej ceste sa nezaobídeme bez Neho. Boli sme tak stvorení. Z Neho sme vyšli. Práve toto si uvedomujem najčastejšie. To napojenie na Neho. Môžeme byť akoukoľvek krásnou zelenou ratolesťou, zakvitnutou, plnou šťavnatého ovocia, akonáhle nie sme napojení na vinič, vysycháme.
Mnohokrát žijeme len pre okamih plný emócií. Ako keď Otec víta svojho márnotratného syna s otvorenou náručou (pozri Lk 15, 11-32). Tá radosť a štedrosť. Určite tam bola záplava lásky, ktorú pociťoval stratený syn. Jeho brata, ktorý pracoval na poli, to zamrzelo. Možno v tej chvíli neprežíval nič. Pritom si neuvedomil, čo všetko má. Ten márnotratný syn prišiel za Otcom s prosbou, aby mohol pracovať aspoň ako jeden z Jeho nádenníkov. Nepochybne ho po oslave, ktorú mu Otec vystrojil, čakalo mnoho „obyčajných dní bez emócií“, kedy rovnako ako jeho brat pracoval na poli. Bol si však už vedomý toho, čo mal a jeho postoj bol postojom radosti.
Vďačnosť a vernosť v malom je kľúč k radosti a k správcovstvu niečoho väčšieho. Ak by nám Otec dal veci, o ktoré Ho prosíme, hneď, ľahko by sa stalo, že ich nebudeme vedieť spravovať. Aj my, pýtame si od Boha viac radosti, viac lásky. Hľadáme radosť a naplnenie na báze emócií. Možno sme ale nepochopili, o čom radosť je – uvedomenie si, kto sme a čo máme v Ňom. Večný život a plnosť.
Je nádherné, ako nás vidí Boh. Uvedomenie si, že o nás nezmýšľa v malom, nás uvoľňuje do veľkých vecí. A počas celej tej cesty nás povzbudzuje a vedie. Učí nás, pripravuje si tých, ktorých povolal. Neopustí nás na tej ceste. A keď budeme hľadieť na Neho, dovedie nás na miesto snívania a odhalí nám nový horizont, aby proces snívania nikdy neustal.
Možno mi Otec neukáže hneď všetko naraz, no už teraz môžem vidieť proces premeny a Jeho štedrosť. Priviedol ma do spoločenstva, kde rastiem, dal mi poznať úžasnú priateľku, ktorá ma má rada takého, aký som. A ani jedna z týchto vecí nejde proti mojim túžbam, byť mužom podľa Jeho srdca. On pozná svoje časovanie pre všetky veci, ktoré pre mňa má.
Nech je teda nastavenie našej mysle radostným očakávaním toho, čo príde. Veď s Ním kráčame od víťazstva k víťazstvu, od slávy k sláve.
Autor: Mirko Kuka
