Najtmavší mesiac roka, a predsa mi už jedenásť rokov v ňom svieti Slnko – už je to jedenásť rokov, čo sme sa dali dokopy s mojím drahým manželom. Pribudli sivé vlasy, pár vrások, klesol počet odspaných hodín aj vychádzok do prírody vo dvojici. Tie nahradili kočíkovanie a brázdenie detských ihrísk s našimi entuziastickými chlapcami, ktorí nám dávajú riadne zabrať. Ale o tom niekedy inokedy.
Dnes sa vraciam v spomienkach na naše krehké začiatky a spoznávanie. Kedy sa chytiť za ruku, čo sa tomu druhému páči, prečo nosí tú divnú bundu, až po také prečo mi nič nepovie a urazí sa, prečo na mne tak visí a nemá aj čas bezo mňa. Vďaka mnohým priateľským rozhovorom si uvedomujem, že tie isté otázky sú v hlavách mnohých mladých slobodných kresťanov aj v súčasnosti.
Čo ale môžem po spoločných jedenástich rokoch povedať (5 rokov randenia a 6 rokov manželstva) je, že otázky nezmiznú, len sa zmenia. Môže sa vytratiť čaro, ktoré nás k druhému ťahá. Každodennosť, povinnosti, nedostatok času, všetko to vedie do akejsi šedivej všednosti, kde sa môj úžasný partner stane len samozrejmým súputníkom, kde sa môže stratiť iskra, kde oheň lásky prestane tlieť… Áno, stáva sa to v mnohých vzťahoch, kresťanské nevynímajúc. Lebo o Lásku sa treba starať. Sú piliere, vďaka ktorým to ide, na ktoré ale treba myslieť.
1. Komunikácia
Tá bola vždy dôležitá. Aj počas chodenia. Neviem nič o druhom, len si domýšľam. A tak sa pýtam, otváram témy a srdce, zatváram ústa a počúvam. Žasnem a spoznávam. Zdieľam a nachádzam samu seba v tom druhom. Milujem takéto plnohodnotné, šťavnaté rozhovory, ktoré sú presiaknuté ľudskosťou a zároveň plné Božej prítomnosti. Nie vždy bolo ľahké vyjsť zo seba, zo svojich zabehaných vzorcov. Je neskutočné, ako sa vieme slovami doráňať, ako hlboko sa vedia pichľavé poznámky vryť do pamäti. Naučiť sa ako nebúrať, ale stavať, to je základ – no obaja musia chcieť. Hovoriť spolu – to je skvelá príprava do manželstva.
V manželskom živote s malými deťmi je na skutočné zdieľanie sa potrebné vyhradiť si čas. Pomedzi trmu-vrmu plienok, kriku, príkrmov, smiechu, plaču, piskotu a šramotu (a všetkého, čím je život s deťmi naplnený), si človek povie ledva dobré ráno, lebo už zametá rozbitú misku jednou rukou, druhou totiž chytá nohu dieťaťa vychádzajúceho z detskej stoličky a tíši ho pokojným hlasom, lebo sa zľaklo zvuku, čo to sklo na zemi spôsobilo. Kapacita na prianie krásneho dňa je vyčerpaná, keď starší syn rezolútne odmieta raňajky, obuť si ponožky a vlastne na všetky ponuky odpovedá rezolútne: NIKDY. Vtedy už len stačí, že sa s manželom na seba pozrieme a s pochopením v očiach si dáme znamenie, že večer preberieme nákupy, doktorov, vybratie zásielok, krúžkov, chatu s rodinou, oslavu s priateľmi, darčeky, návštevy… A potom sa večer obaja zobudíme, že sme zaspali pri uspávaní, umyjeme sa (ak vládzeme) a hajdom do postele → spať.
Prečo to píšem? To nie je snaha o tragikomédiu ani o túžbu: hej, poľutujte ma. Máme malé deti, sme za ne vďační, ALE je treba si povedať a uvedomiť PRAVDU. Život s deťmi má výhodu, musíte žiť prítomný okamih. Dieťaťu je jedno, že vás bolia zuby, hlava, že vraciate, dieťa vás potrebuje stále. Preverí vašu trpezlivosť, spoznáte svoje limity a zistíte, že ste ich schopní prekonávať. No na komunikáciu, zdieľanie sa s partnerom je treba vyjsť z kolobehu. Zamieriť mimo dosah a dopriať si čas jeden pre druhého. Z múdrych kruhov sa odporúča aspoň raz za mesiac. To je, čo?
2. Obdiv
,,Potrebujem vedieť, že ja nie som preňho stredobod vesmíru, že má aj iné záujmy a vzťahy, aktivity, koníčky, ktoré ho posúvajú, budujú, zušľachťujú,” povedala mi dobrá priateľka pri rozhovore o kritériách pri výbere partnera. ,,Skrátka niečo, za čo ho môžem obdivovať.”
Je iný, je to muž, má rozdielny pohľad na svet, inak zmýšľa, inak sa modlí, inak hovorí a vníma… Partner je dar, ktorý nevlastním. Myslím si, že je úžasné, ak má muž pevnú vôľu a sebadisciplínu – že chodí 2x týždenne cvičiť/behať/plávať, že sa zúčastňuje brigád v bytovke či farnosti, že vyrába diely na 3D tlačiarni alebo opravuje starožitnosti, že robí, čo ho baví a obohacuje tým aj vzťah.
Viem ale, aké je náročné si pri malých deťoch nachádzať čas na obľúbené aktivity. Aj mama, aj otec sú ľudia, hoci sa stali rodičmi, neopustili ich túžby zabehať si, piecť, majstrovať, plávať či bicyklovať. Dieťa, respektíve viac detí, vie nabúrať zabehané koľaje v týchto voľnočasových aktivitách. Choroby obzvlášť. Sú na to ale dvaja, v šťastnejších prípadoch nemajú babky 400 km ďaleko, takže sa vedia prestriedať a nezanedbávať seba. Áno, je to veľmi ťažké, stáva sa to mnohým mamám: ,,Som 5 rokov na materskej a ja už ani neviem, čo mám rada, čo rada robím. Mala som konečne voľnú chvíľu na niečo, čo ma teší, ale ja som tak stratila kontakt sama so sebou, že som nevedela celé tri hodiny, do čoho pichnúť.”
Ak niekto povie, že sa mu jeho život narodením dieťaťa nezmenil, stojí to za úvahu. Ak sa naozaj milujeme, sme tu jeden pre druhého, robíme ústupky sebe a svojím potrebám. Ale zdravo, nie na úkor psychickej pohody. Poznám to… Keď tri mesiace liečim deti na všakovaké choroby, čo sa na ne lepia, veľakrát nevyjdem z bytu a nevidím ľudí pár dní. Keď ale manžel mení prácu, kde má veľa učenia a skúšok, čo mu pokrýva voľný čas, no príde a povie: ,, Choď s babami, ja ostanem.”
,,Nie, veď sa musíš učiť.”
,,Musím si aj tak dať chvíľu pauzu, nech sa pamäť utrasie.”
A tak idem, chytám vlak do veľkomesta a smejem sa na tom, čo ma o pár rokov čaká s našimi chalanmi – puberta (V hlave 2).
A tak sa ten obdiv z vyšportovaného tela či z dokonalého prehľadu v svetovej a domácej politike mení na úctu. Za poďakovanie sa za jedlo, za vynesené smeti, za starostlivosť o deti, byt, auto, záhradu, za vypočutie a objatie, za telefonát cez deň – za všetku tú obetu vlastného života. Ctím si svojho muža a snažím sa svedčiť o tom aj tak, že nerozprávam o jeho slabostiach pri každej príležitosti a na každom rohu. Ženy sa musia vyrozprávať, viem, ale je na mojej múdrosti, komu zverím súkromné záležitosti života s manželom. Roky práce, starostí o bývanie, zabezpečenie, mnohé zdravotné problémy nás hlboko poznačia. Muž sa zmení, ale aj žena sa zmení. Je len na vás, ako s tým naložíte. Už si nebudete takí vzácni, o to viac vás to môže ťahať do irónie, posmechu, škodoradosti, sebectva a pýchy… Vidíš všetko, počuješ všetko, čo Tvoj partner robí, ako zmýšľa. Vytrvať v obdive môže byť rokmi ťažké, ale úcta, tá nech nezmizne nikdy.
3. Fyzická príťažlivosť
,,Chýba tomu iskra, vôbec ma nepriťahuje, ale inak je fajn.”
,,Musí nám to klapať aj fyzicky, veď to potom bude martýrium, musím to zistiť.”
Mohla by som s podobnými výrokmi pokračovať, poznám ich veľa. Popravde, mňa môj manžel vôbec fyzicky nezaujal. Ani na prvý, ani na desiaty pohľad. Zamilovala som sa do času, ktorý som s ním trávila, páčil sa mi jeho zmysel pre humor, jeho ochota pomôcť, jeho neodsudzujúce postoje, naše nekončiace sa rozhovory… Začal ma priťahovať fyzicky až časom. Hoci som túžila po modrookom blondiakovi, našla som na ňom mnohé kvality. Veď darmo, je to fešák aj dnes, keď už má striebristý melír a aj keď ma už skrz svoj chorý, ubolený chrbát nemôže zdvihnúť.
Ak si manželia vyberú, že svoj manželský intímny život budú riadiť podľa prirodzených metód plánovania rodičovstva (PPR), môžu prísť aj ťažké chvíle. Niektorí ich s Božou pomocou ustoja a ostanú verní tomu, pre čo sa rozhodli, iní sa rozhodnú pre alternatívnu stratégiu. Manželia stoja pred Bohom a on vidí do pohnútok ich sŕdc. Či im ide o rozkoš, alebo už naozaj nevládzu žiť v čistote, lebo… Príčin je mnoho – zdravotné problémy, obavy z tehotenstva, psychické problémy, nevera, odcudzenie… Kedysi som tak ľahko dokázala odsúdiť, no dnes viem, že čo pár to iné pozadie, iné okolnosti, a preto kto som ja, aby som súdila a hrešila ľudí, ktorí sa rozhodnú pre alternatívu. Buďme milosrdní, no snažme sa žiť Pravdu a svedčiť o nej. Každý z nás padá, no nebojme sa vstať.
Žiť Pravdu v intímnom živote manželov, nie je ale vždy jednoduché. Na partnerské zosúladenie niekomu postačí pár mesiacov, iní sa o to môžu snažiť aj roky. Do zosúladzovania ale prichádzajú rôzne premenné – tehotenstvo, s tým spojené zdravotné komplikácie, nechuť sa milovať u žien spôsobené hormónmi počas dojčenia, choroby oboch partnerov a neskôr aj detí, únava, odcestovanie… Vynára sa teda otázka: Tak kedy vlastne môžeme byť spolu?
Milovanie je úžasný, stmeľovací prvok a jeho dlhodobý nedostatok určite môže viesť k frustrácii. Je už na nás či sa v ťažkých situáciách rozhodneme položiť trápenie sa v tejto oblasti Bohu ako obetný dar na oltár, alebo sa rozhodneme vziať túto oblasť do vlastných rúk.
,,Počali sme dieťatko. Som len na začiatku a už sa otváram, môžeme oň prísť. Lekár mi povedal, že nemôžeme byť vôbec spolu. Ako to vydrží môj manžel?” zdôverila sa mi kamarátka. Vydržal, vydržali obaja, pre väčšie dobro, pre život dieťaťa. Sme ľudia, máme pudy, ale nad nimi sú rozum a slobodná vôľa. Je na nás, čo si zvolíme. Boh nám fandí, vie, že táto cesta manželskej čistej intimity je náročná, ale On ani vlastnému Synovi neuľahčil cestu na Golgotu. Život nie je o slastiach, aby mne bolo skvelo. Život je o dávaní života druhým.
Prečo to celé vlastne píšem? Píšem to mladým, slobodným veriacim ľuďom, ktorí ešte nemali možnosť počuť o tejto téme. Aby vedeli, že dať telo druhému je nádherný dar, ale spája sa s tým mnoho obiet, že keď budeme manželia, tak nebude hneď všetko perfektné a nebudeme môcť byť spolu, kedy sa nám zachce, ak budeme chcieť zachovať Božie pravidlá.
4. Viera
A preto vravím, milí mladí, ako som povedala aj svojim priateľom: "Čas na rozprávanie sa, sa môže vypariť, odcudzíte sa, zovšednie krása aj dobré vlastnosti partnera, môže prísť prázdnota, fyzicky môžete strádať, kvôli chorobám a vaše spojenie bude v nedohľadne… Ak postavíte vzťah len na tomto, pomaly začne upadať, ak mu nedodáte živiny môže sa zrútiť.”
Ale je tu niečo viac, niečo čo vás ponesie, keď nebudete vládať milovať svojho partnera. Je tu MILOSŤ, ktorá je odo dňa vášho manželského sľubu pred Pánom s vami, a keď ju zavoláte a otvoríte sa jej, nenechá vás osamelých. Aj ja už som tak volala: "Pane, príď a miluj môjho manžela cezo mňa. Ja to teraz nedokážem, nevládzem, som vyčerpaná, cítim sa zranená, nepochopená, unavená. Tak vojdi ty a uschopňuj ma, lebo moje nohy, pery, ruky nevládzu ísť, prihovoriť sa a pohladiť."
A Boh lieči a nenechá vás. Preto záväzok. Preto v kostole pred Bohom. To nie je čarovná formulka. To je zázrak. Každý manželský sľub vyslovený pred Bohom je vpísaný zlatými písmenami do špirály nekonečnej Lásky.
Preto povbudzujem k tomuto štvrtému pilieru vo vzťahu, aby si ho pár budoval a zveľaďoval. Je to odrazový mostík, je to uholný kameň, je to dar, ktorý nám vie pomôcť preklenúť ťažkosti, ak sa mu otvoríme.
