Je známe, že kultúra ÚCTY v našej spoločnosti prežíva krízu. Ak sa pozrieme ďalej smerom na východ, vzťah žien k mužom je tam dosť odlišný ako u nás. To, čo sa udialo za posledné storočia, by som nazvala asi takto: prestali sme sa navzájom potrebovať. Muž už nepotrebuje manželku na to, aby sa dostal k teplému jedlu, aby si vedel zabezpečiť doma čistotu, poriadok a pohodu a dokonca ani vyriešiť svoje intímne potreby a túžby. Rovnako žena nepotrebuje viac manžela na to, aby bol živiteľom rodiny, aby sa staral o mužské práce v domácnosti, a podobne. Technika nám umožnila žiť život, v ktorom okrem predmetov a služieb, za ktoré si zaplatíme, vlastne nikoho a nič nepotrebujeme. Tento spôsob života sa však priamo prieči Božej vôli, ktorá pri stvorení sveta rozhodla: „Nie je dobre byť človeku samému.“ Adam, napriek tomu, že mal živé spoločenstvo s Bohom a že bol ustanovený za kráľa a správcu celého stvorenia predsa pociťoval prázdnotu a samotu z chýbajúceho spoločenstva. Vzťahu s niekým, “kto by mu bol podobný”. Je to práve táto potreba blízkosti a intimity, ktorá hlboko definuje človeka.
Ja viem, že ty ako muž si môžeš v živote sám zabezpečiť všetko, čo potrebuješ a nie si odkázaný na to, aby si sa usiloval dobýjať nejakú precitlivenú ženu, ktorá občas ani sama nevie, čo chce. Ja viem, že ty ako žena si dosť schopná, aby si pracovala, zarábala a starala sa o domácnosť úplne sama. Viem, že mnohé, ktoré čítate tento článok ste dokonca slobodné mamičky alebo ste v starostlivosti jednej z nich vyrástli. Nikto nespochybňuje, že žena je a dokáže byť veľmi silná. Zvládne toho veľa, áno aj vychovať sama dieťa, ale je dôležité priznať si, že to nie je ideálny stav. Potrebuje vedľa seba ako oporu muža tak, ako dieťa potrebuje vzor otca. Nie je to o tom, čo všetko a ako dobre zvládnem urobiť aj sám! Je to skôr o pokore a priznaní si toho, že niekoho vedľa seba potrebujem a že samota nie je dokonalý stav.
Film, ktorý som videla bol už starší, z roku 1964 a bol čiernobiely. Dej sa odohrával kdesi na ďalekom Východe a bol o mužovi, ktorý sa ako univerzitný profesor zaoberal výskumom chrobákov. Zatúlal sa až kdesi hlboko do púšte, kde mu miestni obyvatelia ponúkli nocľah v ich dedinke. Uprostred hlbokej jamy v piesku, na ktorej dno sa dalo dostať len pomocou rebríka, bola učupená malá chalúpka, v ktorej žila žena. Bola sama a živila sa tým, že celú noc odhrabávala piesok, ktorý domáci obyvatelia ťažili a predávali do mesta na stavebné účely. Práca to bola namáhavá a bolo nutné ju robiť každú noc, aby jej piesok nezasypal dom. Muž u nej prespal a ráno, keď sa zberal na odchod, zistil, že rebrík zmizol. Domáci ho uniesli, práve kvôli tomu, aby pomohol tejto žene v práci. Celý dej bol o tom, ako sa muž usiloval dostať z tejto situácie, pokúšal sa o útek, ale nakoniec našiel akúsi radosť a zmierenie v tomto živote.
Čo mňa osobne veľmi zaujalo bola práve postava tej ženy. Išlo z nej niečo, čo by som nazvala TÚŽBA. Táto žena nebola falošne emancipovaná a netvárila sa, že na všetko stačí sama. Ona túžila po mužovi. Po jeho osobnosti, po jeho odlišnosti, po jeho sile, schopnosti, pomoci...po jeho dotyku a blízkosti. Keď som sa nad tým zamýšľala, napadlo mi, že ona vlastne vôbec neriešila, koho jej hodia do tej jamy. Nesťažovala sa a nepovedala: „Hej, toho nie, tento je príliš vysoký či tučný“ atď. Ona bola šťastná a vďačná, že má po boku muža. To bola jej túžba. Ako to ale občas vyzerá u nás?
Boh chce, aby si poznala svoju cenu a hodnotu, ale nechce, aby si si myslela, že nikoho nepotrebuješ a môžeš sa na druhých dívať zhora.
Neupadli sme aj my ženy do klamu, že sme „dokonalé a krásne Božie princezné“, ktoré nepotrebujú nikoho a nič na svete, a keď už sa niekto objaví, tak to musí byť prinajmenšom niekto taký dokonalý a výnimočný, ako sme my samé. Pozor! Ak si takto pochopila posolstvo, ktoré sa snažíme aj my na bezhraničnej odovzdávať ženám, tak potom niekde nastala chyba. Boh chce, aby si poznala svoju cenu a hodnotu, ale nechce, aby si si myslela, že nikoho nepotrebuješ a môžeš sa na druhých dívať zhora. Boh nikdy nechcel, aby si bola pyšná a namyslená! Nemáš právo pohŕdať mužom, ktorý sa objaví v tvojom živote len preto, že nie je taký krásny, vysoký, nemá takú farbu vlasov, očí alebo úsmev, aký sa tebe páči. Platí to, samozrejme, aj opačne. My, ženy, tiež nie sme vždy nádherné, milé a usmiate. Máme svoje chyby a nedostatky a tiež si nezaslúžime byť opovrhované len preto, že nie sme také dokonalé ako krásky z časopisov.
Ak ale opakujeme ženám, že sú vzácne a krásne už len tým, že sú: že sú ženy, tak rovnako aj muži sú vzácni už len tým, že sú: že sú to muži. Aj keď majú pivné brucho, lysinu nad čelom a nevedia hovoriť vtipy. Zaslúžia si úctu! A zaslúžia si, aby sa „Božie princezné“ nezahrávali s ich srdcom a neponižovali ich city. To platí samozrejme aj opačne.
Zvlášť my, ženy, máme v hlave často hotové zoznamy toho, aký by mal byť ten náš vysnívaný. Mal by byť športovec, hrať na hudobný nástroj, chodiť niekam do spoločenstva, musí byť vtipný alebo to vedieť s deťmi, a tak by sa dalo pokračovať donekonečna...Niektoré veci sú samozrejme dôležité ako otázky viery, spoločných hodnôt a nasmerovania v živote. Mnohé z nich ale skutočne dôležité nie sú. Skús sa zamyslieť, či v tomto smere tiež nemáš prehnané očakávania a či si si toho svojho pravého príliš “nenadizajnovala” sama bez toho, aby si dala priestor Božej vôli a jeho prekvapeniam.
Muži si zaslúžia úctu! A zaslúžia si, aby sa „Božie princezné“ nezahrávali s ich srdcom a neponižovali ich city.
Možno toto nie je tvoj prípad, ale aj tak by som chcela, aby si venovala aspoň päť minút premýšľaniu o tom, či nie si sama práve preto, že si príliš vyberavá. Možno vedľa teba stojí muž, ktorý síce nie je dokonalý a nie je princom na bielom koni, ale môže takým byť, ak mu to dovolíš. Ak mu v tom pomôžeš. Lebo podstata vzťahov spočíva v tom, že sa navzájom môžeme a máme meniť a obrusovať láskou. Tvoje slová kritiky či povzbudenia zmôžu veľa. Tvoj skutok prijatia či odsúdenia môže byť rozhodujúci na vašej spoločnej ceste spasenia. Vždy si môžeš vybrať, či chceš druhému prinášať lásku a život, či mu chceš dať šancu, alebo sa pred tým všetkým uzavrieš a nedovolíš Bohu použiť ťa ako svoj nástroj. Muža, ktorého spoznáš a máš vo svojom živote, môžeš uvidieť ako rytiera, ak poprosíš Boha, aby ti on zjavil svoj pohľad na neho.
Cirkev, ako tá najkrajšia, najdokonalejšia a najčistejšia Nevesta v knihe Zjavení volá: Marana tha! Príď, Pane Ježišu! V tomto výkriku sa ozýva jej veľká a hlboká túžba po Ženíchovi. Po jeho láske a blízkosti, na ktorú tak úpenlivo čaká. Mať a zachovať si v srdci túžbu je veľmi dôležité. “Proste a dostanete, hľadajte a nájdete.” Boh v istom zmysle chce, aby sme sa neuspokojili, ale hľadali to, čo je lepšie, čo je dokonalejšie, čo je svätejšie. Máš takúto túžbu v srdci aj ty? Ak nie, modli sa, aby ti ju Pán daroval. Pretože byť šťastná a sebestačná vo svojej samote nie je tak celkom úplne Božia cesta pre teba.
