Po vypočutí takejto vety som zostala zazerať na dotyčného, zaťala som zuby a v prvej chvíli samoty som nakričala na Boha. Ako to mohol dopustiť? Prečo to nechal zájsť tak ďaleko? Prečo tomu nezabránil? Prečo nejak nezasiahol?
Rozrušenie sa stupňovalo a po pár okamihoch som sa dostala do bodu, že nechcem mať ani s Bohom, ani s mužmi už nič spoločné.
A pekne som sa zostala čľapkať v sebaľútosti, zúfalstve a hneve.
Pretože to je najľahšie.
Je to ľahšie ako priznať si v pokore: ,,Bože, rozhodilo ma to. Trápi ma to a neviem si predstaviť, že by to mohlo byť na niečo dobré. Ale ak ma skrz túto skúsenosť vieš niečo naučiť, chcem byť tomu otvorená. Prosím Ťa daj mi silu tým prejsť a zostať s Tebou, pretože Ty jediný si tu naveky."
A pekne som sa zostala čľapkať v sebaľútosti, zúfalstve a hneve.
Pretože je to ľahšie ako priznať si v pokore: ,,Bože, rozhodilo ma to. Trápi ma to a neviem si predstaviť, že by to mohlo byť na niečo dobré. Ale ak ma skrz túto skúsenosť vieš niečo naučiť, chcem byť tomu otvorená. Prosím Ťa daj mi silu tým prejsť a zostať s Tebou, pretože Ty jediný si tu naveky."
Trvalo mi dlho, kým som sa dokázala takto pomodliť. Ale keď som to konečne po mnohých vnútorných bojoch zvládla, Boh mi začal pomaly zjavovať veci, ktoré som do tej chvíle nevidela. Nie všetky naraz, ale po jednej, postupne.
Stále to bolo ťažké a bolelo to. Ako konieckoncov každá absencia milovanej osoby. Ale Boh mi dal dostatok podnetov, aby som toto svoje údolie Jozafat dokázala prejsť. V priateľoch, v spoločenstve, v deťoch, vo fialke kvitnúcej vonku na tráve či v radosti môjho psíka, keď som sa vrátila domov. Na prvý pohľad sú to drobnosti, ale práve tie drobnosti mi pomohli (a stále pomáhajú) ustáť chvíle, kedy skrátka nevládzem.
A o to viac si tie malé veci teraz viem vážiť. Vidím Božie požehnanie tam, kde som ho predtým nevidela.
A o to viac si tie malé veci teraz viem vážiť. Vidím Božie požehnanie tam, kde som ho predtým nevidela.
Taktiež mi rozchod pomohol uvedomiť si skutočnosť, že ľudia tu jedeň deň sú, ale na ten druhý tu už byť nemusia. Nie vždy ide o rozchod - môže ísť o chorobu, nehodu či závislosť- čo nám pripomína, že chvíle s blízkymi nie sú samozrejmosťou a treba si ich vážiť. A že keď sa všetko stratí, Boh tu zostane. Ako jediný. Tak si s ním budujme vzťah tak, ako ho budujeme s ľuďmi, bez ktorých si nevieme predstaviť budúcnosť.
Tak žehnám sebe i Vám, aby sme sa Ho dokázali držať, nech sa deje čokoľvek, najmä v ťažkých chvíľach samoty, ktoré Zlý najradšej využíva k tomu, aby nám podstrčil pochybnosti o Jeho láske a starostlivosti.
