Spoznali sme sa asi tak, ako denne spoznávate XY ľudí a nezdajú sa vám ničím zvláštni. Neočaril ma ani na okamih. Miesto toho ma očarovalo asi XY iných. A ja som mu vraj hneď padla do oka.
No, a potom sme sa tak nejak ocitli spolu. Ale nebolo to žiadne ,,souznení,, ani žiadna galaktická láska nebeská. Skôr to bola jedna veľká katastrofa pod ťarchou nikam nevedúceho a chorého vzťahu. Aspoň ja som to tak vnímala. Ale ako inak to môže vnímať aj ten druhý, ktorý síce je zamilovaný jak malý chalan, ale druhá strana nejaví žiadny extra záujem a je vo vzťahu len preto, že sa jej nechce byť samej?
Vždy som túžila po veľkolepom, úspešnom, láskyplnom, peknom, pevnom, úžasnom, romantickom, dokonalom... vzťahu z tých najúspešnejších amerických romantických filmov. A myslela som si, že keď sa stretnú dvaja čo sa do seba buchnú jak veľký tresk, tak automaticky to nemôže pokračovať inak, len práve takým vzťahom. Blbosť na entú. A ani ten náš tomu teda nijako nenasvedčoval.
Viete si predstaviť, že dvaja ľudia, zranení rodičmi, nepekným detstvom, a ostatnými okolnosťami, doslova citoví invalidi, by dokázali vybudovať taký vzťah? A dokonca keď jedna strana ani nebola zamilovaná do tej druhej? A ešte aj bez Boha?
Nie. Nedokážu. Ruku na srdce. Ale BOH dokáže aj toto.
Pokračovalo to tak, že som si na môjho drahého najprv zvykla. Vážne. Zvyk je železná košeľa, Boh to vie. A niekde začať treba. V našom prípade to Boh vzal úplne opačne. Zúfala situácia vyžaduje radikálne riešenie. Takže najprv som si zvykla.
Lenže na niektoré veci sa bez lásky naozaj ťažko zvyká. Na chorobnú žiarlivosť napríklad. Nepoznám horšieho nepriateľa vzťahov ako je žiarlivosť.
Viete si predstaviť, že dvaja ľudia, zranení rodičmi, nepekným detstvom, a ostatnými okolnosťami, doslova citoví invalidi, by dokázali vybudovať taký vzťah? A dokonca keď jedna strana ani nebola zamilovaná do tej druhej? A ešte aj bez Boha?
Nie. Nedokážu. Ruku na srdce. Ale BOH dokáže aj toto.
Pípne vám mobil, už je vám za chrbtom. Chceš ísť von s kamoškami? Zabudni. Pozdravíš spolužiaka na ulici? Tvoje posledné! Atd atd ...
Najprv to chvíľu vydržíte, ale ako dlho? Nervy nie sú zo železa a aj naozaj silná osobnosť má problém zvládnuť žiarlivé návaly svojej drahej polovičky. Neviem či som silná osobnosť, ale po dvoch rokoch som to nezvládla. Na to, že som ho ani nejak extra neľúbila som aj tak vydržala dosť dlho, nie?
Koniec. Bodka. Uzavretá kapitola. Dovi dopo môj milý, choď si robiť scény niekam inam. Približne dva mesiace sme boli od seba.
Naraz som pocítila niečo, čo som asi od začiatku nepoznala. On mi začal CHÝBAŤ! Áno ten čo som ho neľúbila a čo žiarlil a len nervy mi robil mi začal chýbať keď nebol pri mne. Nenahradili mi ho ani výjazdy s kamoškami.
A on, zamilovaný chlapec, ma nechcel stratiť, tak prišiel za mnou, priniesol mi kvety, moju jahodovú Milku a ja som myslela, že mi srdce vyskočí od šťastia z hrude, aj keď navonok som sa tvárila jak posledná forma.
...nikdy nestrať diamant kým hľadáš obyčajný kameň. Aj soľ vyzerá jak cukor a nie každý kto sa tvári dokonalo aj je dokonalý. Nevieš či je voda teplá, či je studená, až kým sa nenapiješ. Dokonalý vzťah nevznikne sám od seba, len tak, zadarmo. Treba ho vybudovať. Treba oň bojovať, treba veľa plakať, veľa prežiť, veľa kričať. Tak sa buduje. Keď niečo staviaš, musíš byť narobený, spotený, unavený, vyčerpaný.
Nedalo sa. Zas sme si dali šancu. S tým, že... žiadne žiarlenie môj milý. Ešte jeden výstup, jedna kontrola môjho telefónu, a koniec. A môžeš mi doniesť aj stádo fialových kráv.
V hlavnej úlohe Boh, to znova zariadil v prospech všetkých, ale ako neveriaca som o tom nevedela. On pracoval aj bez môjho povolenia. A teda ten môj drahý ma tak ľúbil, že kvôli mne sa začal kontrolovať. Myslím, že sme spolu prežívali jedno z najkrajších období pred svadbou. Ako sme sa spolu začali formovať, začala sa objavovať aj láska. Taká síce iná, nepoznaná, ale bolo to tam. Pomaly to kvitlo.
Keď ma požiadal o ruku som skoro okoktavela. Samozrejme, že som súhlasila a nič iné okrem svadby ma nezaujímalo.
Až do chvíle...
...kedy som nespoznala niekoho iného, a myslela som si, že som našla pána dokonalého. Zamilovala som sa tak jak nikdy. To sa mi pri mojom budúcom manželovi nestalo. Myslela som si, že presne toto je to, toto je ono, to je tá megašialená láska nebeská a to je ten dokonalý vzťah ktorý nasleduje, bola som ochotná sa pre ňu vzdať všetkého a všetkých.
O tomto sa mi veľmi písať nechce, ale jedno predsa – nikdy nestrať diamant kým hľadáš obyčajný kameň. Aj soľ vyzerá jak cukor a nie každý kto sa tvári dokonalo aj je dokonalý. Nevieš či je voda teplá, či je studená, až kým sa nenapiješ. Dokonalý vzťah nevznikne sám od seba, len tak, zadarmo. Treba ho vybudovať. Treba oň bojovať, treba veľa plakať, veľa prežiť, veľa kričať. Tak sa buduje. Keď niečo staviaš, musíš byť narobený, spotený, unavený, vyčerpaný.
Napriek môjmu galaktickému zlyhaniu ma môj drahý budúci manžel vzal späť. Bože aký si len úžasný, že si do neho zasadil takú lásku pre ktorú aj toto zniesol! Len, prečo nie aj do mňa?
Pokračovali sme tam, kde sme skončili. Svadbovačky v plnom prúde. Neviem odkiaľ, ale vedela som to, bola som si istá, že si ho chcem vziať.
Dohodli sme sa na kostole, lebo to je krajšie. Zasa – Bože, vďaka za ženské cítenie krásy. Predsa len ten vyzdobený kostol je krajší než nejaká obradná sieň.
A počas manželskej prípravy som sa obrátila. Naraz do seba všetko zapadlo.
Začala som veľa čítať náboženskú manželskú literatúru, lebo tie klasické manželské problémy ktoré nás navštívili som potrebovala naštudovať a naučiť sa s nimi pracovať. Takto som sa dostala aj k iným knihám. A stále bližšie a bližšie k Bohu.
A zasa všetko do seba stále viac a viac zapadalo, pustila som do nášho života Boha a ten začal expresne konať. Už som to aj reálne videla a vnímala, zázraky boli u nás na dennom poriadku.
Ale stále mi chýbala tá láska, taká tá ,,láska nebeská“ , veď si ju ten môj muž tak zaslúži...
A hádajte čo?
Naše manželstvo trvá 5 rokov. Od uzavretia sviatostného manželstva sa nám dostáva požehnanie za požehnaním.
Boh sa postaral o našu prácu, o naše bývanie, požehnal nás novým životom, požehnal aj moje vzdelanie a ja som sa po 10 rokoch vrátila do školy a plním si sen. Každý deň nás používa na to, aby sme jeden druhého formovali tým smerom, akým On nás chce viesť. Spoločne sme dozreli, dospeli, uzdravujeme sa zo všetkého, čo má byť uzdravené.
Každý deň nás používa na to, aby sme jeden druhého formovali tým smerom, akým On nás chce viesť. Spoločne sme dozreli, dospeli, uzdravujeme sa zo všetkého, čo má byť uzdravené.
A...
Milujem svojho manžela!!! Milujem ho ako nikoho. Stále sa do neho znova a znova zamilovávam. Moje srdce je len jeho, a kde je jeho srdce, tam som ja doma.
Je to náročný, deväťročný boj, a ruku na srdce, že niekedy už mám dosť. Ale stojí nám to za to. Požehnanie sa neodmieta, a keď ti ho Boh pošle, tak prečo sa preň trochu nenarobiť.
Autorka: Rita
