Otázka:
Som veriaca. Od malička vedená ku kresťanským hodnotám, ktoré sa v rámci možností aj snažím žiť. Priateľ vyrastal síce vo veriacej rodine, verí v Boha, ale neverí v Cirkev, nevyznáva kresťanské hodnoty ako ja. Jeho viera spočíva len vo vzťahu s Bohom. Nechce chodiť ani na sv. omše, sviatosti, kvôli nedôvere voči Cirkvi… Chodí tam len kvôli mne. Pretože vie, že ak nejde, tak ma to veľmi trápi.
Na jednej strane ho nechcem nútiť chodiť na sv. omšu, sviatosti a aby tam chodil nasilu kvôli mne. A na druhej strane ma veľmi trápi, ak nejde, ak je voči tomu ľahostajný a nevidí v tom význam. Dôverujem Bohu, že koná, aj keď tam je “nasilu”, že koná, že sa dotkne jeho srdca a že mu ukáže správnu cestu.
Snažím sa, aby našiel dôveru v Cirkev a dúfam, že ju k nej opäť raz nájde... a že si uvedomí, že chodenie do kostola nie je len o Cirkvi. Z tohto nám vyplynul “problém”, ktorý nás trápi oboch.
“Problém” vo vzťahu nastal pri otázke sexu. Dlhé roky som bola presvedčená o tom, že sex chcem mať až po svadbe. Vstupom do vzťahu som však zmenila názor a začala som byť sexuálne aktívna. Myslela som si, že svoj čin budem ľutovať, že budem mať výčitky… avšak neľutujem vôbec, práve naopak, nevidím v tom nič zlé, nakoľko je to z lásky a s jedným človekom, ktorého milujem.
Ľutujem to len preto, že viem, že to je hriech a že nemôžem chodiť na sv. príjmanie. Pred sviatkami sa vyspovedám, pár dní chodím na sv. prijímanie… hoci idem na sv. spoveď s tým, že viem, že opäť to spravím a viem, že to chcem spraviť znovu.
Ubližuje mi to, keď nemôžem mať sex z lásky, s človekom, ktorého neskutočne ľúbim a chcem si ho vziať za muža. Ubližuje mi, keď vidím ako je priateľ smutný, sklamaný z toho, že vie, že to chcem a túžim po tom aj ja, ale kvôli Eucharistii obetujem sex a rovnako aj to, keď veľmi túžim po sexe, ale viem, že “nemôžem”.
Nemám motiváciu zotrvať v čistote, nevidím dôvody prečo áno, okrem jediného - sv. prijímanie. Na neplánované tehotenstvo si dávame obrovský pozor. Sme dospelí, rozumní a zodpovední. Vždy, vždy, vždy používame ochranu. Argument, že, ak sa náhodou rozídeme, ublíži nám to, tiež považujem za neopodstatnený, pretože priateľa skutočne milujem. Rozchod by nám ublížil tak či tak, obom, či už máme alebo nemáme sex.
Na všetky dôvody dokážem nájsť argument, čo ma odrádza vydržať v čistote. Dôvody, prečo nie, mi momentálne dávajú väčší zmysel. Zároveň si myslím, že kňazi sa úplne do tejto situácie nevedia vcítiť, nakoľko nemajú tú skúsenosť a nevedia, aké to je. Ak by mali, pochopili by, že to je náročné a že sa o tom ľahko rozpráva.
Moja otázka znie: Môžem chodiť na sv. prijímanie, ak je sex z lásky aj pred manželstvom, keď to neľutujem, keď ma robí šťastnou, keď v tom nevidím nič zlé? Za hriech by som to považovala, ak by som mala sex bez lásky, s mužmi, ku ktorým nejavím žiadne city.
Ako presvedčiť priateľa, aby veril v Cirkev a že účasť na sv. omši a sviatostiach je dôležitá?
Valéria (meno zmenené z dôvodov anonymity), 22 rokov
Ponúkame 2 odpovede: Prvá od nášho kolegu, laika a druhá (nižšie) od katolíckeho kňaza o. Jakuba Mela
Odpoveď 1 | laik
Milá Valéria,
Tvoja situácia je zložitá a chápem tvoje pohnútky. Na začiatok chcem zdôrazniť, ako som rád, že si sa na nás obrátila so žiadosťou o radu. Ide o konflikt, ktorý zažíva množstvo ľudí, žien aj mužov. Nielen tých mladých. Skutočne, v tomto nie si sama.
Prvý problém si adresovala hneď na začiatku
Podotkla i, aké odlišné názory máte s tvojím priateľom ohľadom viery. Každý vzťah je o obetovaní sa jedného pre druhého („Milovať niekoho je vybrať si to, čo je dobré, a túžiť po tom, aby sa to stalo trvalým.“ Vyznania 9,4), ale v takejto situácii je to ešte omnoho náročnejšie, pretože musíš v kľúčových otázkach riešiť nejednotu s tebe najbližšou osobou.
Sama si napísala, ako ťa trápi, keď je tvoj priateľ ľahostajný voči svätej omši a sviatostiam. Avšak to, že tam ide kvôli tebe, neznamená zmenu v jeho ľahostajnosti. Ide tam kvôli tebe, pretože je to niečo, na čom tebe záleží. A je to ochotný urobiť pre teba. Ty sama si si vedomá, že to robí kvôli tebe. Chcem to ešte zdôrazniť – aby si si naplno uvedomila, aké riziká z toho do budúcnosti môžu vzniknúť (z takejto nejednoty) pre váš vzťah.
Očividne si osoba, ktorej na viere záleží a on nie. Budete schopní nájsť spoločné nastavenie napríklad pri takej jednoduchej otázke ako je nedeľná návšteva svätej omše? Toto je hlavný problém, ktorý mi vyplýva z tvojej správy, hoci sa vyslovene na túto tému nepýtaš, no bolo by odo mňa plytké sa jej nedotknúť.
Nepôjdem úplne do hĺbky v otázke prečo je postoj tvojho priateľa protirečivý a mylný sám o sebe, len podotknem… Cirkev sme my všetci. Je to Spoločenstvo spoločenstiev; inštitucionálny rozmer je iba jedným rozmerom z mnohých, hoci často je jediným, ktorý ľudia vnímajú (KKC 771).
Naše pocity nerozhodujú o morálnom rozmere našich činov
Aby sme sa ale dostali aj ku časti, na ktorú si sa vyslovene pýtala a na ktorú zrejme chceš najviac počuť odpoveď: Opäť začnem trochu od boku, ale dostanem sa aj ku konkrétnym otázkam a dočkáš sa odpovedí na všetky otázky, ktoré si nám položila…
Veľmi rozšírený problém v dnešnej spoločnosti celkovo je veľkosť dôrazu, ktorý sa kladie na pocity (KKC 1768). Zredukovali sme rozmer človeka len na hodnotu pocitov, či už sa bavíme o láske, ktorú aj ty samotná cítiš, alebo výčitky, ktoré sa nedostavili, hoci si ich očakávala. Kľúčovým faktom v tomto kontexte je, že naše pocity nerozhodujú o morálnom rozmere našich činov.
Môžeme sa cítiť veľmi dobre o niečom, čo nám veľmi škodí. Mnoho alkoholikov pije práve kvôli tomu, aby zabudli na problémy. Alkohol a opitosť im prinášajú úľavu. Úľavu, po ktorej prirodzene túžia. A myslím, že nie je potrebné argumentovať, prečo je to zlé, či už pre pijúceho človeka alebo pre ľudí v jeho bezprostrednom či širšom okolí. To je dôvod, prečo sa treba na veci pozerať objektívnym spôsobom a vedieť zhodnotiť dôsledky našich rozhodnutí.
Poďme si najskôr ujasniť pohľad Cirkvi na sex alebo sexualitu celkovo
Cirkev vidí sexualitu ako Boží dar, je to niečo, čo je prirodzene hlboko zakorenené v každom človeku a dotýka sa to každého aspektu ľudskej osoby, či už po stránke tela alebo duše (KKC 2332). Takže nemôžeme povedať, že by Cirkev nechápala hĺbku sexuálneho rozmeru v živote človeka. Tiež si ale uvedomuje, že sa jedná o niečo veľmi citlivé. Ba, mohli by sme povedať takmer až posvätné, niečo, čo treba chrániť a ideálne použiť správne.
Hneď na začiatku Písma, prvé slová, ktoré od človeka počujeme, sa týkajú práve sexuality. Adam obdivuje Evu (pred hriechom - a teda plne prirodzene a správne, tak, ako to má byť) a hovorí: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.” (Gn 2, 24), tento kľúčový rozmer potvrdzuje neskôr aj samotný Kristus (Mt 19,5-6). Sexuálne spojenie zjednocuje človeka. Je dobré a prirodzené, že po tom túžiš, a tak je to zdravé.
V kontexte všetkého, čo som napísal treba pochopiť, že sexuálne spojenie partnerov je vrcholom zjednotenia a sebadarovania sa jeden druhému... je to vec natoľko intímna, že má byť vykonávaná len po zložení záväzného sľubu vzájomnej lásky. Ak je vaša láska skutočne taká pevná a chcete spolu budovať život – potom prirodzene vyvstáva otázka: prečo sa nezobrať? A pokiaľ máš ty alebo tvoj priateľ námietky na túto otázku, prirodzene prichádza iná otázka… Ste naozaj pripravení dať tento dar jeden druhému?
Na tieto dve otázky nemôžu byť opačné odpovede. V tvojej správe si napísala jeden z dobrých a často používaných argumentov, a teda možnosť rozchodu do budúcnosti, ako si tiež podotkla, bolieť to bude, či už spolu budete sexuálne žiť alebo nie. Avšak myslieť si, že z tohto dôvodu je to v poriadku, to je ako povedať, že keď môžem prísť pri práci o prst, môžem rovno riskovať celú ruku, čo je veľmi ľahkovážny a nerozumný postoj.
Z tvojej správy je zrejmé, že ti na tvojej účasti na Eucharistii úprimne záleží, preto ťa tiež musím upozorniť na jednu skutočnosť… Pokiaľ absolvuješ sviatosť zmierenia s vedomím, že budeš opätovne hrešiť a nemáš úprimné predsavzatie na zanechanie hriechov, táto spoveď je z princípu neplatná (KKC 1451–1452), pretože nie je z tvojej strany úprimná a úplná. Je jednou vecou poznať svoje slabosti a uvedomovať si, že zrejme spadneme znovu, a úplne inou je mať v pláne alebo očakávať, kedy sa ku hriechu vrátime. Prvá situácia je potrebná pre priznanie si našich slabostí a náš osobný aj duchovný rast a druhá je neúprimnosťou alebo dokonca vyloženým pokrytectvom voči Bohu a sebe samému. Preto takáto spoveď, hoci kňaz v dobrej vôli udelí rozhrešenie, neobstojí pred Bohom, ktorý pozná zákutia našich sŕdc. Verím, že dôsledky nemusím rozvádzať a si si vedomá závažnosti takejto situácie.
Ako z celkového kontextu mojej odpovede vyplýva, záver, ktorý musím urobiť, je jednoznačný. Aj keď vnímaš, že sex s tvojím partnerom je z lásky, keďže je mimo manželstva, nemôžeš mať účasť na Eucharistii (1 Kor 11, 27), hoci ty subjektívne na tom nevidíš nič zlé alebo aj keď s tým nesúhlasíš („Láska je príčinou toho, že sa porušujú zákony Boha, ale milovať v pravde znamená zachovávať Jeho zákony.“ Boží štát 14, 26). Chcem ťa ale zároveň povzbudiť, jednak pretože si nám napísala, ale aj podľa celkového dojmu z tvojej správy verím, že si sa rozhodla spýtať s úprimným záujmom a láskou k Cirkvi, k Bohu a špeciálne ku Kristovi v Eucharistii. Táto láska a úprimnosť sú skvelým základom, hoci pokiaľ nie sú nasledované konkrétnymi rozhodnutiami a činmi, nestačia. Stavaj na týchto základoch, aby si nasmerovala svoj život, nech môžeš s čistým srdcom a svedomím opäť prijímať Eucharistiu a byť ňou posilnená aj v takýchto ťažkostiach života.
Ako presvedčiť priateľa?
Ku tvojej otázke, ako presvedčiť priateľa, ti veľa neviem povedať. Môžem odporučiť jedine modlitbu a úprimný rozhovor o tom, ako veľmi a prečo ti na tomto záleží, a vytvorenie priestoru, aby získal osobnú skúsenosť s Cirkvou, nie len ako s inštitúciou, ale ako so živým organizmom, ktorým v skutočnosti je. Dôležité je pochopiť, že Cirkev je tvorená ľuďmi ako je každý jeden z nás. Sv. Augustínovi je pripisovaný výrok: „Cirkev je prostitútka, ale je to moja matka“, ktorý vyjadruje, že napriek hriechom a slabostiam Cirkvi, ona je stále našou duchovnou matkou a zaslúži si našu lásku a úctu (Letters to a Young Evangelical od Tonyho Campola).
Dúfam, že som ti dostatočne odpovedal na tvoje otázky. Tiež ti chcem úprimne povedať, že viem, o čom hovoríš. Aj ja som mal vo svojom živote vzťahy, v ktorých som nedokázal žiť sexuálnu čistotu. Nebolo pre mňa jednoduché priznať si to, ani s tým niečo urobiť – práve preto viem, že to nie je ľahké. Rozumiem ti nielen ako niekto, kto pozná učenie Cirkvi, ale aj ako človek, ktorý sám prechádzal a každý deň opätovne prechádza zápasom o svoju čistotu. Viem, aké ťažké je počúvať pohľad, ktorý hovorí proti tomu, po čom túžiš… keď srdce túži po láske a blízkosti a zabúda, že bez záväzného prísľubu to nie je skutočne celistvé. Ale tiež viem, že sa to dá zvládnuť – s Božou pomocou, s úprimnosťou, dôverou, že tieto, na prvý pohľad obmedzenia, sú pre naše dobro, a hlavne s odvahou postaviť sa k veciam čelom.
Možné citáty na použitie:
-
„Láska je jediná skutočná cesta k plnosti života, a to sa uskutočňuje prostredníctvom úplného darovania sa druhým. Iba ten, kto sa daruje, nájde skutočný zmysel života.“
— Sv. Ján Pavol II., Redemptor Hominis (1979), č. 28 -
„Skutočný život sa nachádza v darovaní sa. Ten, kto sa obetuje, nachádza pravú slobodu a pravú radosť, pretože sa približuje Božej láske, ktorá je zdrojom všetkého života.“
— Sv. Ján Pavol II., Novo Millennio Ineunte (2001), č. 49 -
„Človek dosahuje plnosť života prostredníctvom darovania seba. Láska, ktorá je v jadre našich vzťahov, nás vedie k plnosti života, lebo v láske sa človek neustále zjavuje ako dar pre iných.“
— Sv. Ján Pavol II., Familiaris Consortio (1981), č. 13 -
„Láska, ktorá je Božím darom, nás vedie k obetiam, ktoré nám dávajú život a nebeskú odmenu.“
— Boží štát, Kniha 19, 26 -
„Láska k Bohu je začiatkom všetkej skutočnej obety, pretože obetovanie sa bez lásky je ničotné.“
— Boží štát, Kniha 10, 1 -
„Keď ťa milujeme, nesmierne túžime po Tebe, lebo láska nás robí schopnými obety, ktorá je dôkazom našej oddanosti.“ — Vyznania, Kniha 10, 27
Odpoveď 2 | o. Jakub Melo
Milá Valéria,
predtým, ako sa pokúsim odpovedať na tvoje otázky, dovoľ mi porozprávať ti tento príbeh:
Uprostred Austrálie, v jednej oblasti, ktorá bývala v minulosti pravidelne sužovaná suchom a lesnými požiarmi, sa vyvinula zásada, že sa nesmie zakladať oheň mimo kamenných domov. Zo zásady sa stal striktný zákaz a odvtedy sa výskyt požiarov darilo držať blízko nuly. Prešli generácie a mladí ľudia začali na hrôzu požiarov zabúdať. Od rodičov síce počúvali príbehy o veľkých lesných katastrofách, ale ten ohník, čo občas vídali v rodinných kozuboch, sa im so žiadnou hrôzou nespájal.
Jedného dňa sa istému chlapcovi a dievčaťu zo susedstva podarilo prepašovať z domu zápalky a vybrali sa na osamotené miesto v lese. Keďže poznali niektoré zásady bezpečnosti, založili oheň uprostred ohrady z kameňov a priniesli si aj kanister s vodou pre každý prípad. Zapálili oheň a užili si nádherný večer, nerušený rozprávaním rodičov o nebezpečnosti ohňa. A v ten večer sa nič nestalo. Oheň starostlivo zahasili a žiadny lesný požiar neprišiel. A tak sa do lesa vybrali o nejaký čas znova. A potom znova a znova. Uvedomovali si, že to, čo robia, je zakázané a teoreticky nebezpečné, ale dávali si pozor a tie večery pri plápolajúcom ohníku boli neodolateľné. Začali sa tiež zamýšľať nad tým, že ľudia, ktorí rozprávajú o nebezpečnosti ohňa, možno v skutočnosti až tak dobre nevedia, o čom hovoria a že v každom prípade nemajú skúsenosť s jeho krásou. A do istej miery v tom mali aj pravdu. A tak si túto krásu užívali niekoľko nasledujúcich mesiacov.
Pýtaš sa, kedy nakoniec došlo ku katastrofe? No to ti práveže neviem povedať, pretože tu sa náš príbeh končí. Ale je to dobrá otázka. Možnože aj nikdy. Možnože si skutočne dávali pozor celé roky, až kým sa nezosobášili a odvtedy už zakladali oheň iba vo svojom domácom kozube, pretože ich mladícky adrenalín vyprchal a namiesto toho zatúžili po rodinnom pokoji. No možnože sa stalo aj to, že jedného večera zafúkal silnejší vietor a jedna zabudnutá iskra sa zachytila v suchej tráve neďaleko od nich. A to, čo nasledovalo, si budú so sebou niesť už celý život.
Zamilovanie totiž (ako pocit) nevyhnutne po niekoľkých rokoch vyprchá (toto je fyziologický fakt)
Tento príbeh sa mi zrodil v hlave, keď som sa zamýšľal nad tvojou otázkou. Chcel som ti totiž povedať, že sex ako taký je skutočne dobrá a krásna vec a že nemám dôvod ti neveriť, že si s ním mala zatiaľ len dobrú skúsenosť. Ale generácie našich predkov považovali sexuálnu energiu za niečo podobné ohňu. Za niečo dobré, užitočné a krásne, ale aj za niečo mocné a potenciálne nebezpečné, čo treba vhodne usmerňovať. No a niekoľko pozitívnych skúseností, ktoré sa nevymkli spod kontroly, ešte nie sú dôkazom toho, že generácie našich predkov, mnohé svetové kultúry (nielen tie ovplyvnené kresťanstvom) a 2000 ročné učenie Cirkvi nemajú v niečom pravdu, keď nám kážu tešiť sa z krásy tejto energie len v kontexte manželstva. Je žiaľ pravda, že v niektorých kresťanských kruhoch pomerne často počúvame viac o nebezpečenstvách sexu než o jeho kráse. Ale ak niekto zabúda na jeden aspekt pravdy, neznamená to, že máme pre zmenu zabudnúť na nejaký iný.
Múdrosť ľudstva nám teda hovorí, že tešiť sa z krásy sexuálneho spojenia máme nielen výlučne s osobou, ktorú milujeme a ktorá miluje nás, ale že je na to potrebný aj vhodný bezpečný kontext, a tým je zmluva dvoch ľudí, ktorí sa zaviažu milovať sa nielen dnes a zajtra, ale po celý život. Zamilovanie totiž (ako pocit) nevyhnutne po niekoľkých rokoch vyprchá (toto je fyziologický fakt) a potom čo?
Múdrosť ľudstva nám teda hovorí, že tešiť sa z krásy sexuálneho spojenia máme nielen výlučne s osobou, ktorú milujeme a ktorá miluje nás, ale že je na to potrebný aj vhodný bezpečný kontext, a tým je zmluva dvoch ľudí, ktorí sa zaviažu milovať sa nielen dnes a zajtra, ale po celý život.
Pokúsite sa preniesť svoj vzťah na novú úroveň a naučiť sa milovať a ctiť si jeden druhého, aj keď už pocity vyprchali? Z toho, čo píšeš, verím, že máš so svojím priateľom práve takýto úmysel. No vieš aj to, aký úmysel má on s tebou? Plánuje s tebou zostať, aj keď pominú prvotné pocity zaľúbenia a váš vzťah začne byť viac rutinný? A bude mať tie isté plány, aj keď tá situácia skutočne nastane? Nerozmyslí si to potom? Dúfam, že nie. Ale bol by som si tým istejší, keby to najskôr sľúbil pred Bohom, pred svojou rodinou a pred všetkými svojimi najlepšími priateľmi.
Ale aj on sám by si tým bol istejší.
Horolezci v nebezpečných horách sa často lanami priväzujú jeden k druhému, aby, keď sa jeden pošmykne, druhý ho mohol zachytiť. Má to aj svoje nevýhody, lebo lano ich môže aj obmedzovať. No vo všeobecnosti aspoň v náročných úsekoch horolezci túto možnosť uprednostňujú. No a teraz si predstav, že ideš so svojím priateľom na takúto nebezpečnú túru a navrhneš mu, že by ste sa mali jeden na druhého naviazať. A on ti povie, že nie, že on ťa miluje a keby si sa šmykla, on ťa určite stihne zachytiť.
Čo by si si o tom pomyslela? Ja by som si pomyslel, že preceňuje svoje schopnosti a ak ťa skutočne miluje, mal by sa k tebe „zaviazať“, aby si mohol byť istý, že ťa skutočne bude vedieť zachytiť v každej situácii.
Toto je manželská zmluva. Je to niečo, čo nám má pomôcť v situáciách, kedy naše vlastné sily a schopnosti nestačia. To samozrejme neznamená, že tá zmluva všetko vyrieši. Aj pri horolezcoch je potrebné, aby obaja robili to najlepšie, čo vedia a aby sa snažili kráčať blízko seba aj nezávisle od lana, ktoré ich spája. Niesť ťarchu partnera, ktorý sa pošmykol a visí na nás celou svojou váhou, sa dá len príležitostne, nemôžeme ho za sebou ťahať na lane celý život. Ak sa vzťah kompletne rozpadne, manželstvo ako zmluva ho nezachráni. Ale vie nám pomôcť pri prvých pošmyknutiach, aby sme sa neoddelili pri prvej ťažkosti, ale znovu sa postavili a pokúsili sa spolu kráčať ďalej a vyššie.
Toto je manželská zmluva. Je to niečo, čo nám má pomôcť v situáciách, kedy naše vlastné sily a schopnosti nestačia.
Možno si povieš, že na toto máte ešte čas, že zatiaľ vám stačí zaľúbenie. No keď zaľúbenie pominie, môže už byť neskoro odhodlať sa na taký významný krok, akým je manželstvo. Zvlášť muži majú tendenciu takýto záväzok odkladať, hlavne, keď môžu mať sex, kedykoľvek po ňom zatúžia.
Okrem toho, ak chcete budovať komplexný celoživotný vzťah ako hlboké priateľstvo, porozumenie, dopĺňanie sa a napokon aj plnohodnotný sexuálny život, je dobré na tom pracovať v tomto poradí a nie v opačnom. Pravdepodobne sa ti zdá, že toto všetko už vo vzťahu máte. Ale pointa je v tom, že každému, kto zakúša obdobie úžasných pocitov zo sexuálneho spojenia sa zdá, že jeho vzťah je po každej stránke dokonalý. Či to tak naozaj je, to zistíte, až keď tá najväčšia vášeň pominie. Aby ste to zistili skôr, bolo by treba sa na nejaký čas zrieknuť sexu (alebo sa o to aspoň seriózne pokúsiť) a pozrieť sa, či váš vzťah drží dostatočne pokope ešte aj niečo iné. Ak aj potom budete vedieť, že chcete spolu prežiť celý život, môžete si to sľúbiť pred oltárom a potom pridať sex, už nie ako základ vášho vzťahu, ale ako jeho krásne zavŕšenie.
Zvlášť muži majú tendenciu takýto záväzok odkladať, hlavne, keď môžu mať sex, kedykoľvek po ňom zatúžia.
Sex ako úplné telesné sebadarovanie je “all-in”: telesne dávaš do vzťahu všetko, čo máš. Ak to myslíte vážne a chcete, aby váš vzťah bol nielen telesný, ale aby bol aj o hlbokom spojení sŕdc a duší, mali by ste byť schopní vyjadriť toto vaše úplné sebadarovanie aj verbálne. Nemyslím “Milujem ťa”, to je pomerne jednoduché povedať. Myslím: “Ja, Valéria, beriem si teba, …, za manžela a sľubujem, že ti budem vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Tak mi Pán Boh pomáhaj.”
Vaše telesné “all-in” spojenie by malo nasledovať až po “all-in” vášho manželského súhlasu. Toto je tiež dôvod, prečo je predmanželský sex, na rozdiel od nášho požiarneho príbehu, problémom aj vtedy, keď sa veci príliš nevymknú spod kontroly. Ak aj zostanete spolu už len vy dvaja, preskakujete vo svojom vzťahu niečo dôležité. Svojimi telami vyjadrujete niečo, čo na úrovni osôb ešte nie je pravda.
Vaše telesné “all-in” spojenie by malo nasledovať až po “all-in” vášho manželského súhlasu. Svojimi telami vyjadrujete niečo, čo na úrovni osôb ešte nie je pravda.
Samozrejme, ja ako kňaz nemám so sexom skúsenosť, čerpám len z poznania tých, ktorí tú skúsenosť majú. Z mnohých zdrojov, ktoré formovali moje názory v tejto oblasti, uvediem len zopár, ktoré by mohli byť zaujímavé aj pre tvoje ďalšie “štúdium”. Dozvedieť sa viac o tom, prečo nie je sex pred svadbou (ani z lásky) dobrý nápad a prečo ho Cirkev zakazuje, sa môžeš napríklad tu (vtipným spôsobom, aj s CZ titulkami, od 2:50 po 12:23) alebo ak rozumieš anglicky, aj tu (filozofickejším spôsobom) alebo tu (stručným a odrážkovitým spôsobom). Odporúčam tiež napríklad nádhernú knihu Láska žije offline, (nielen pre rodičov) alebo tento diel miniseriálu Církev za oponou v češtine (tu je výhoda, že moderátor je chalan mimo Cirkvi, takže sa o tejto téme nebavia nejakým nepochopiteľným “náboženským” jazykom).
Pozrime sa teraz na otázku prijímania Eucharistie
Mám nádej, že ťa predchádzajúce úvahy zaujali a budeš nad nimi aspoň uvažovať. No aj, ak sa mi to nepodarilo dobre vysvetliť, musím ti povedať, že cirkevné učenie je v tejto otázke stále neoblomné a nemanželský sex stále predstavuje prekážku k prijímaniu Eucharistie. Eucharistia nie je totiž nejaká vec, Eucharistia je vzťah so živým Ježišom. S Ježišom, ktorý si žiada celé naše srdce. Môžeme a máme mať samozrejme vzťahy aj medzi sebou navzájom, vrátane tých sexuálnych (s jednou osobou v manželstve), ale ak prijímame Ježiša za svojho Pána, potom by všetky tieto vzťahy mali byť v súlade s tým, čo nám hovorí on (pre nás katolíkov aj prostredníctvom Cirkvi). Prijímaním Eucharistie hovoríš Ježišovi, že je tvojím Pánom a že chceš celý svoj život riadiť podľa jeho učenia. Ak toto nie je pravda v niektorej závažnej oblasti, akou je napríklad aj nemanželský sex, potom vlastne prijímaním Eucharistie hovoríš Ježišovi niečo, čo nie je pravda.
Je úplne pochopiteľné, ak sa rozhodneš, že až takto Ježiša nasledovať nechceš. V tom prípade by si však mala mať odvahu vyjadriť to aj tým, že sa zriekneš prijímania Ježiša v Eucharistii, aby si mu nehovorila niečo, čo nie je pravda.
Preto je potrebné si dobre rozmyslieť, či chceme nasledovať Ježiša aj so všetkým, čo to obnáša (por. evanjelium podľa Lukáša 14,28-33). Je úplne pochopiteľné, ak sa rozhodneš, že až takto Ježiša nasledovať nechceš. V tom prípade by si však mala mať odvahu vyjadriť to aj tým, že sa zriekneš prijímania Ježiša v Eucharistii, aby si mu nehovorila niečo, čo nie je pravda. A určite ti neodporúčam spovedať sa z niečoho, čo nepovažuješ za hriech, s vedomím nielen toho, že to asi spravíš znova, ale, že to aj chceš spraviť znova. Toto by bolo pokrytectvo: niečo, čo Ježiš odsudzoval viac ako nemanželské vzťahy. Je super, že si uvedomuješ, že takto to robiť nechceš.
Lepšie je na čas sa sviatostí zrieknuť, ale o to viac pokračovať v hľadaní pravdy. Môžete na tom pracovať aj spoločne s priateľom úprimnými diskusiami o živote, o svete a o viere (to máte hneď jeden tip na spoločne strávený večer namiesto sexu). Myslím si, že toto ho môže k viere v Cirkev priviesť skôr než viac-menej vynútené návštevy kostola, v ktorom mu nič nedáva zmysel.
Keď budeš pripravená (a ktovie, možno aj tvoj priateľ) dať učeniu Cirkvi aj v tejto oblasti šancu, kedykoľvek príď na spoveď, ale takú úprimnú :) Za seba ako spovedníka ti môžem povedať, že z takejto spovede mám naozaj radosť. Nevadí, ak si ešte nebudeš istá, či dokážeš dodržiavať všetko, čo Cirkev učí. Podstatné je, či to budeš chcieť dodržiavať. Nie je pointou nikdy nepadnúť, ale mať na veci rovnaký názor ako Ježiš (aspoň do tej miery, do akej sme schopní jeho názor poznať) a ak padneme, hneď sa k nemu vrátiť.
Držím ti palce a posielam požehnanie!
O. Jakub +
Potrebuješ aj ty poradiť vo vzťahu? Neboj sa a napíš nám svoju otázku cez tento formulár (klik sem) - tvoju otázku vieme zverejniť aj anonymne a zmeníme aj údaje, cez ktoré by ťa ktokoľvek mohol identifikovať ako to môžeš vidieť aj v tejto poradňovej otázke.
