Otázka:
Dobrý deň.
Idem si po radu s veľmi citlivou a kontroverznou otázkou, čo si uvedomujem. Nechcela som ju uverejniť, nakoľko viem, aké ma čakajú odpovede: ''Ži s ním, modli sa za neho… Nestrácaj nádej a vieru… Manželstvo je zväzok muža a ženy, toto je proti Bohu… toto je proti Cirkvi a podobne.'' Viem, že tieto odpovede prídu a chápem. Viem, že toto je katolícka stránka. Ale myslím si, že je fér rozoberať aj takéto témy.
K veci: S manželom sme sa brali, keď som mala 20 rokov, on 30. Máme sviatostné manželstvo, ja mám teraz už 30 rokov. Takže 10 rokov manželstva. Máme jedno dieťa, školáka. S manželom už vyše troch rokov, prakticky, spolu intímne nežijeme, nerozprávame sa a ak sa rozprávame, hádame sa.
Príčiny? Jeho pitie, poväčšine.
Nebije ma, nerozhadzuje nábytok, naše dieťa má rád. Ale je odmeraný, chladný. Roky sme spolu nikde sami neboli, máme i oddelené spálne. Nemá milenku, aj ja som mu verná.
Vyskúšali sme 4 manželské poradne, desiatky návštev priamo na fare s kňazom, potom dva semináre pre manželov, čo bolo niečo ako duchovná obnova a nie len, že to nebolo lepšie, bolo to horšie. Len samé výčitky, že za tie peniaze mohol inak stráviť víkend a podobne. Rozvod ale odmietam. Naše dieťa nás oboch veľmi miluje a potrebuje nás. Hovorila som s ním otvorene o tom, ako je to medzi mnou a ockom. Vidí dobre a vie, že sa neľúbime, neobjímame, nedáme si pusu... Nehovoríme spolu o inom než len o synovi a jeho škole alebo o účtoch.
Dohodli sa, že kvôli deťom budú žiť pod jednou strechou, nerozvedú sa, ale budú si žiť ''po svojom''. Manžel môže mať milenku a môže sa zaľúbiť, takisto to môže aj žena.
S manželom sme hovorili posledné mesiace len raz - o možnosti, čo urobíme. Máme myšlienku vstúpiť do OTVORENÉHO MANŽELSTVA. "Vnukla" nám ju známa, ktorá tak žije, a ktorej to manželstvo zachránilo. Nie tak, že by sa dali dokopy, ale tak, že už dokážu spolu žiť pod jednou strechou bez výčitiek a hádok.
Žijú spôsobom, že oni, ako manželia, spolu intímne nežijú, len vychovávajú svoje deti. Predtým sa išli takmer, hlúpo poviem, zabiť. Tak sa nemohli ani len cítiť. Potom išli do otvoreného manželstva. Muž ju už nemiloval, s čím sa jej vyznal. Dohodli sa, že kvôli deťom budú žiť pod jednou strechou, nerozvedú sa, ale budú si žiť ''po svojom''. Manžel môže mať milenku a môže sa zaľúbiť, takisto to môže aj žena. Podmienky sú také, že obaja si o tom povedia, ak si niekoho nájdu, nebudú ťahať nového partnera do spoločného bývania, nikdy ho nepredstavia svojim deťom a nerozvedú sa.
Samozrejme, sú tam riziká, že sa jeden zamiluje viac a povie si, že sa radšej rozvedie a bude žiť s tým druhým. Ale myslím si, že ak sú ľudia natoľko zrelí, že hľadajú alternatívu, ktorá najmenej ublíži dieťaťu, tak sa rozhodnú pre udržanie rodiny.
Toto OTVORENÉ MANŽELSTVO mojej známej pomohlo. S mužom sa nehádajú, dokonca sa vedia aj objať, posrandovať, čo roky nedokázali. To, že sú konečne šťastní a že sa cítia milovaní po boku niekoho, kto ich ľúbi a váži si ich, to si nesú domov a nemajú problém už vedľa seba fungovať.
Samozrejme, sú tam riziká, že sa jeden zamiluje viac a povie si, že sa radšej rozvedie a bude žiť s tým druhým.
Niekto si možno povie ''Tak ty si len chceš užiť. Isto si nejaká nymfomanka alebo čo.'' Nie je to tak. Ale, ak si žena, skús si predstaviť, že žiješ v manželstve s mužom, ktorý ti tri roky nepovie, že ťa má rád. Tri roky sa ťa ani len nedotkne. Neobjíme ťa. Nepohladí. Nepovie ti ani len ''Dobré ráno!''.
Ja viem, že túto otázku trpko oľutujem, lebo dopredu poznám odpoveď. Ale i tak sa opýtam: Čo si myslíte o takomto manželstve? O otvorenom manželstve. A áno, obaja sme veriaci (hoci aj na to mnohí napíšu, že sa to vylučuje a vlastne určite ani veriaci nie sme, že si to len myslíme).
Ďakujem.
Odpoveď psychologičky Mgr. Janky Bieščad Vindišovej, PhD.:
Milá neznáma,
priznám sa, že odpovedať na Vašu otázku je mimoriadne náročné. Budem sa aspoň snažiť nenapísať niektorú z odpovedí, ktoré očakávate, a pre ktoré nemalo zmysel písať.
Na úvod – možno by bolo dobré zamyslieť sa nad tým – v pravde pred sebou samou – akú odpoveď by som chcela počuť, a prečo práve túto. Je nejaká, ktorú by som naozaj nechcela počuť a dokázala by som ju vziať do úvahy?
Z napísaného je zrejmé, že už vopred rozumiete, že položenie otázky na kresťanskom fóre zaručuje odpoveď, ktorá bude v súlade s kresťanskou morálkou a učením Cirkvi o manželstve. Určite by sa našli fóra, na ktorých by sa odpovede rôznili. Avšak dovolím si povedať, že akiste by sa našli aj neveriaci psychológovia, ktorí by voči otvorenému zväzku mali svoje výhrady.
Otvorený vzťah, ako ste ho definovali, je v ostrom rozpore s požiadavkou jednoty a vernosti.
V prvom rade skutočne oceňujem Vaše úsilie o riešenie problémov vo Vašom manželstve – či už na psychologickej alebo duchovnej rovine, a rozhodne by som si nedovolila vás nijakým spôsobom súdiť. Žiť bez lásky je mimoriadne bolestné. Žiaľ, ak nie je snaha pracovať na zlepšení obojstranná, môže sa zdať, že takéto intervencie sú neúčinné. Manželská terapia vyžaduje spoločný cieľ a úsilie oboch manželov. Zdá sa, že vo Vašom prípade to nebolo možné. Taktiež by som chcela vyzdvihnúť snahu o vytvorenie úplnej rodiny pre Vaše dieťa.
Ako veriacej žene Vám akiste nie sú neznáme základné atribúty sviatostného manželstva v učení Katolíckej cirkvi, ktorými sú jeho jednota, nerozlučiteľnosť a vernosť. K prípadným ďalším mimomanželským vzťahom sa KKC (Katechizmus Katolíckej cirkvi) vyjadruje v článku 1645: „Jednota manželstva potvrdená Pánom je očividne zrejmá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske. Polygamia (mnohoženstvo) je v rozpore s touto rovnakou dôstojnosťou a manželskou láskou, ktorá je jediná a výlučná.“
Otvorený vzťah, ako ste ho definovali, je v ostrom rozpore s požiadavkou jednoty a vernosti. Aké však môžu byť jeho psychologické, resp. prirodzené ľudské úskalia?
...na detskej duši to zanecháva stopu aj v prípade, keby dieťaťu bolo primerane vysvetlené, že rodičia sa už neľúbia, a navonok by to akceptovalo...
Aj v prípade, keby dieťaťu bolo primerane vysvetlené, že rodičia sa už neľúbia, a navonok by to akceptovalo, život s rodičmi, ktorí sa neľúbia a neprejavujú si vzájomnú lásku vytvára vzťahovo náročné prostredie, ktoré na detskej duši zanecháva stopu. Píšete, že nateraz ani jeden z vás iný vzťah nemá, po dohode o otvorenom vzťahu to však pravdepodobne bude možné a časom k tomu zrejme aspoň na jednej strane dôjde. Deti sú mimoriadne citlivé na ne-autenticitu zo strany rodičov. Nie som si istá, či je iný vzťah možné a vhodné pred nimi tajiť. Akékoľvek, hoci po rokoch odhalené, klamstvo zo strany rodičov je vnímané neskutočne citlivo. Detskí psychológovia – bez ohľadu na svetonázor - odporúčajú, aby deťom boli komunikované aj ťažké veci – vždy veku primerane, ale v prvom rade pravdivo.
Istou pascou takéhoto vzťahu môže byť zdanlivé zlepšenie kvality života a spolužitia partnerov v otvorenom zväzku. Uznávam, že to môže fungovať.
Na druhej strane sa spytujem za akú cenu? V hre je hodnota človeka, ktorý je bytostne nastavený na to, aby bol vo vzťahu subjektom a nielen objektom uspokojenia. V tomto prípade sa do pozície objektu dostáva aj potenciálny nový partner / partnerka, ktorého úlohou bude uspokojiť určité potreby – záujmu, nehy, blízkosti či sexuálneho uspokojenia, avšak zároveň nikdy nebude v pozícii jedinečného subjektu (utajený partner na občasné úlety, ktorý si tak nemôže nájsť vzťah, ktorý by bol jedinečný, výlučný a otvorený vytvoreniu rodiny). Úprimne nezávidím mužovi či žene v tejto pozícii.
Áno, možno povedať, že požiadavky Cirkvi ohľadom manželského spolužitia sú kruté až nesplniteľné. Tu je nutné zdôrazniť, že Cirkev nikoho nenúti žiť vo zväzku, ktorý ubližuje niekomu z partnerov, a to rozhodne nielen fyzicky. (KKC 1649: „Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok“).
Cirkev nikoho nenúti žiť vo zväzku, ktorý ubližuje niekomu z partnerov, a to rozhodne nielen fyzicky
Vo Vašom prípade by rozluka možno bola vhodným riešením, dá sa povedať, že týmto spôsobom (oddelené spálne) už žijete aj teraz. Práve túto možnosť je vhodné konzultovať s kňazom. Civilný rozvod na veci mnohé nemení, v očiach Cirkvi vlastne ani neexistuje. Problematickým bodom je pripustenie možnosti iných vzťahov. V tomto momente, ako veriaci psychológ, nemôžem súhlasiť a koniec koncov, nedokážem túto možnosť akceptovať, ani z čisto ľudského hľadiska. Všetko smiem, nie všetko osoží – prichádzajú mi na myseľ slová apoštola Pavla.
V dnešnej postmodernej dobe, pre ktorú je charakteristická pluralita názorov, dôraz na emócie (hlavne sa cítiť šťastní) a subjektivita hodnôt, je možné, že nájdete odporučenie o tom, aký skvelý môže byť otvorený vzťah, občasná nevera, rozptýlenie pri pornografii či bizarné sexuálne praktiky. Naozaj, všeličo môže byť príjemné a viesť k pozitívnym pocitom. Avšak nie všetko osoží duši a duchu. O to viac, keď je v hre i duša dieťaťa, ktoré sa ešte len učí milovať.
Potrebuješ aj ty poradiť vo vzťahu? Neboj sa a napíš nám svoju otázku cez tento formulár (klik sem) - tvoju otázku vieme zverejniť aj anonymne a zmeníme aj údaje, cez ktoré by ťa ktokoľvek mohol identifikovať ako to môžeš vidieť aj v tejto poradňovej otázke.
