Otázka:
Ahojte,
Chcem vám povedať svoj príbeh, zároveň by som si veľmi priala taký váš pohľad do toho všetkého.
Keď som bola na strednej škole, veľmi som sa modlila za budúceho manžela. Žila som veľmi krásny a otvorený vzťah s Bohom. Modlila som sa a túžila som. A na konci strednej školy v poslednom ročníku prišiel chlapec.
Bolo mi s ním super, ale vedela som, že moje srdce patrí Bohu a ja si chcem od môjho Boha, ktorý bol zároveň pre mňa Otcom, pýtať povolenie začať s ním chodiť. A tak napriek ťažšími začiatkom, kedy som nevedela či áno alebo nie môj Nebeský Ocko mi to zvolenie dal.
Viem, že som sa na jedných chválach modlila a ON mi ukázal veľký darček a dal mi ho. Vedela som, že tento darček je pre mňa a že si ho mám vziať a tešiť sa. A to bolo to, On mi povedal, že áno môžeš s tým chlapcom začať chodiť. Môj Boh vedel, že nechcem chodiť s nikým, s kým by som si nevedela predstaviť ísť do manželstva.
No náš vzťah asi po roku skončil. Aj keď som ho ľúbila, mali sme veľa zranení a tie nám bránili byť voči sebe úprimní a milovať jeden druhého bezpodmienečne. A aj keď nám veľmi jednému na druhom záležalo prichádzali nedorozumenia a my sme nevedeli ako ich riešiť. A bolo toho tak veľa, že on ten vzťah jednoducho ukončil. No keďže sme z jednej farnosti a máme veľa spoločných aktivít stále sme sa stretávali aj keď to bolo veľmi náročné obdobie, i keď sme už neboli spolu, často sme sa hádali a vyčítali si veci. Bolo to ťažké a ja som veľa plakala ale zároveň som sa za to modlila a Boh mi povedal, že mám veriť a čakať, že on mi ho chce dať za manžela ale, že musí premeniť aj naše srdcia.
No ako roky šli Boh menil aj náš vzťah, menil našu komunikáciu, menil náš pohľad jedného na druheho. Menil naše srdcia. Veľa vecí sa za tie roky zmenilo. Mali sme obaja aj známosti a on dokonca aj vzťah ale nedopadol mu dobre. A vždy s tým prišiel za mnou. Vedeli sme a stále si vieme, povedať aj tie najväčšie tajomstvá. Mám však pocit, že on je človek, ktorý o mne vie všetko a aj tak sa nebojím, že by to zneužil a on zas mne hovorí tie jeho najväčšie tajomstvá.
Ako tak Boh premieňal naše srdcia stalo sa, že sme sa ako spoločenstvo jednej farnosti ocitli na jednej duchovnej obnove, kde sme si odpustili a ja som si potom začala uvedomovať, že tá zlosť naňho, ktorú som v srdci mala, úplne odišla a začala som ho vidieť takého, aký je. So všetkým dobrým aj s tým zlým a uvedomila som si, že ho mám stále rada a že on je jediný, s ktorým si viem prestaviť manželstvo. A tak som sa začala opäť za to modliť. Modlila som sa aj za to, aby Boh uzdravil rany ktoré sme si navzájom spôsobili. Vedela som, že ak mi ho Boh raz dal tak mi ho môže vrátiť a náš vzťah sa začal veľmi zlepšovať.
Potom sa stala jedna vec. On mi povedal, že sa mu páči jedno dievča a že s ňou chce chodiť a ja som mu na to povedala to, že ja ho stále ľúbim, ale inak ako pred tými desiatimi rokmi. Že moja láska je očistená od ružových okuliarov, že je úprimná. Povedal mi, že on sám nevie, čo chce, ale ja vidím, že sa mu to dievča páči. Pre mňa prišiel opäť čas bolesti.
Ale Boh dal nový priestor tomu, aby som zhodila pred ním všetky masky a povedala mu narovinu, že ho ľúbim. A aj napriek bolesti to prinieslo veľké požehnanie, lebo sa veľa, veľmi veľa o tom rozprávame, o tom že chce s ňou chodiť ale bojí sa či je to správe a aj o mojej bolesti z toho, že s ňou bude chodiť. Ale aj tak z toho, čo mi rozpráva viem, že chce ju nie mňa. Neviem čo bude. Je to veľmi ťažké. Počula som vetu, že ak to ešte nie je dobré, nie je to koniec.
Nelipnem prehnane na tom, aby sme skončili spolu aj keď by som si to veľmi priala. Mám ho veľmi rada a chcem aby bol šťastný. A aj keď to mňa veľmi bolí viem, že Boh to dokáže uzdraviť i keď teraz sa mi na to v tej bolesti ťažko pozerá. Zároveň stále cítim, že on je tým mojim Tobiášom a že mám veriť a čakať.
Viem, že aj cez toto ma Boh chce niečomu naučiť, ale zároveň viem, že už máme 30 rokov a ja sa nechcem trápiť nad človekom, ktorý možno nie je pre mňa a pritom mi môže ujsť niekto, kto pre mňa je.
Ale aj tak cítim, že on pre mňa je a povedala som si, že ak áno, nemám čo stratiť. A ak nie tak už som ho stratila.
Ale zlý veľmi útočí a neviem, čo mám robiť, lebo vždy, keď si poviem, že verím, že ak je pre mňa, tak mi ho Boh dá. Vtedy sa vždy stane niečo, čo raní moje srdce a ja stále počujem: "Čakaj a ver".
No je to ťažké.
Odpovedá katolícky kňaz o. Peter Olas:
V prvom rade vďaka za dôveru a úprimnosť, s ktorou rozprávaš o neľahkých záležitostiach svojho života. Skúsim ti dať pár postrehov a ty už rozlíš, čo sa ťa týka viac alebo menej a čo je potrebné ďalej urobiť. Píšem na základe tých pár riadkov, ktoré si zazdieľala, preto niektoré veci nemusia byť stopercentné. Je veľmi tenkým ľadom postaviť svoj život na „Nebeský Ocko mi povedal“, „ukázal mi darček a dal mi ho“, „Boh mi povedal, že mám veriť a čakať“, atď. Ide o to, čo my vnímame ako Božiu odpoveď pre nás (na ktorej je založená každá naša osobná modlitba), no každé takéto „Božie posolstvo“ je potrebné postaviť do svetla zapísaného Božieho slova, ktoré nachádzame v Biblii.
Boh je skutočne prítomný v príbehoch ľudskej lásky, no okrem Ozeáša, ktorý si mal zobrať za ženu prostitútku, ako konkrétny prorocký znak, si teraz narýchlo nespomínam ani na jeden prípad, kedy Boh „zariadil“ niekomu vzťah. Skôr požehnal vzájomnú ľudskú lásku a sprevádzal ju. Zato mi napadá veľa miest, kde sa píše o Božej spolupráci s ľudskou slobodou.
Boh nám nediktuje veci. Je správne pýtať si od Boha názor, čo si myslí o našich vzťahoch (kiež by to všetci tak robili), ale postaviť svojho vysnívaného partnera na „Božom znamení“ a nie na ľudských kvalitách sa mi zdá nesprávne. Božia milosť predpokladá prirodzenosť. Boh nám nedokáže dávať veci, ktoré nás ničia. Nevie to kvôli tomu, že on nás vie len milovať.
Ak je teda jeho vôľou, že sme s niekým vo vzťahu, ako je teda možné, že si vzájomne len ubližujeme? Istotne, v každom vzťahu je prítomný konflikt, no nesmie prevládať nad pocitom vzájomného pochopenia a lásky. Nemyslím si, že Boh prejavuje lásku tak, že nás necháva dlhé roky čakať na niekoho, kto o nás vôbec nestojí. Je skvelé, že ste si dokázali odpustiť, no ako muž ti hovorím, že ak s tebou tvoj priateľ-kamarát dokáže hovoriť o inej známosti, tak nie preto, že by dával šancu vzťahu s tebou.
Niekedy máme tendenciu vložiť Bohu do úst aj veci, po ktorých veľmi túžime, a myslíme si, že preto, že nás nesmierne miluje, nám ich určite chce aj dať. Nemusí to byť vždy tak. On vidí lepšie, čo je pre nás dobré. Píšeš, že nemáš čo stratiť – ale máš. Pretože ak sa budeš opierať o to, čo „vnímaš“ a „cítiš“, že je Božia vôľa, pričom na druhej strane nie je o teba žiaden záujem, utečie ti celý život. A toto určite Božou vôľou nie je.
Viem, že je to ťažké. Ale veľký krok si už urobila, a tým je odpustenie. Skús urobiť ešte jeden – začať milovať samu seba. Pripomeň si, že máš svoju dôstojnosť, hodnotu a hrdosť. Nemusíš sa mu „klaňať“, aby si si ho získala. Skús ho darovať Bohu, a ak naozaj chceš, aby bol šťastný, daruj mu slobodu. Ty sa zatiaľ rozhliadni okolo seba a možno uvidíš skutočný Boží dar. Ak by mal o teba súčasný priateľ-kamarát záujem, zabojuje o teba. Ak nie, oslobodíš jeho aj samu seba. Vyprosujem ti veľa svetla v rozlišovaní a veľa síl urobiť potrebné kroky. No prijmi skutočnosť, že si v Božích očiach veľmi vzácna a dôležitá a že máš svoju hodnotu.
Daruj slobodu svojmu priateľovi-kamarátovi a naďalej konzultuj Boha vo všetkom, čo robíš, no všetko opieraj o pravidelné čítanie Božieho slova, aby si stále jasnejšie videla, aký Boh je, akú slobodu nám dáva a ako nám chce uľahčiť život. Prajem ti, aby si našla toho pravého.
Potrebuješ aj ty poradiť vo vzťahu? Neboj sa a napíš nám svoju otázku cez tento formulár (klik sem) - tvoju otázku vieme zverejniť aj anonymne a zmeníme aj údaje, cez ktoré by ťa ktokoľvek mohol identifikovať ako to môžeš vidieť aj v tejto poradňovej otázke.
