Ešte skôr, ako som spoznala svojho terajšieho priateľa (už pár mesiacov snúbenca), som po rôznych zraneniach a „lekciách“ z minulosti mala v sebe ujasnené, že nechcem spraviť tie isté chyby; a že od začiatku chcem ísť do nového vzťahu aj s Bohom. To pre mňa znamenalo predovšetkým dodržiavať jeho prikázania („Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje“ - Jn 14,21).
Môj drahý je ozaj moja lepšia polovička – úplne skvelý muž aj človek. Vzťah s ním je vymodlený a premodlený. Je to môj najlepší priateľ, skvelý spoločník, ochranca, psychická aj duchovná podpora. Byť jeho snúbenica je pre mňa tak krásny dar, že niekedy sa cítim dojatá až k plaču. Mám veľkú úctu k nemu i k manželstvu, ktoré nás čaká. Bol taký úžasný a taktný, že už na začiatku nášho vzťahu rešpektoval moje želanie dať si prvý spoločný bozk na pery až počas sobáša.
Je však asi fér povedať, že sa s mojim milým veľa objímame, túlime, svoje miesto v našom vzťahu majú aj pusinky na líčko, čelo, do vlasov...
Už tým mnohých pohoršujeme. Raz, na jednej kresťanskej akcii, na nás jedno dievča začalo kričať (!!!), že či sa musíme toľko objímať a že či si uvedomujeme, že ako to zraňuje slobodných ľudí alebo tých, čo sú po rozchode.
Pripadá mi to podobné, ako keby niekto bezdetný prišiel nakričať na rodinu s deťmi, že nech sa držia od seba, lebo na ulici sú aj bezdetní a tých môže pohľad na šťastnú rodinu zraňovať. Iný chalan nám zas zabránil ísť do adoračnej miestnosti, lebo sme sa držali za ruky. Hoci sme obidvaja dospelí (a to už nejaký ten rok), správal sa k nám ako k nerozumným pubertiakom, dával nám hlúpe otázky (napríklad ako dlho spolu chodíme – bez urážky, je nejaký časový limit, po ktorom sa už dvaja môžu držať za ruky?) a za príklad nám dával manželov, ktorí na tej akcii údajne boli tiež, a držali sa od seba.
Prosím? To naozaj niekto považuje za ideál kresťanského vzťahu (dokonca manželstva), ak sa dvaja tvária, že vlastne k sebe ani nepatria?
TOTO je podľa mňa už tak trochu „beňovectvo“.
Tu len dodám, že ak sa dvaja slobodne a v radosti, z lásky k Bohu (a nie zo strachu z trestu), rozhodnú obmedziť akýkoľvek telesný kontakt, napríklad aj to držanie sa za ruky či objímanie sa až do svadby, je to ich vec a vlastne krásna obeta, ale vnucovať to iným ako ideál sa mi zdá prehnané. Sú však veci, ktoré pre kresťanov predsa len považujem za normu (vlastne nie ja, ale katechizmus), hoci jej dodržiavanie je ťažké.
V tomto kontexte si myslím, že to už je vec ani nie tak čistoty, ako VIERY.
Napríklad ja si myslím, že aj keby sme prespali v jednej miestnosti, že by sme sa spolu nevyspali. Cirkev však tvrdí, že dobrovoľné vystavenie sa pokušeniu je hriechom. Príklad s prespávaním sa často uvádza ako ilustračný – teda aj keby ste spolu nespali, spáchali ste hriech, ak ste sa dobrovoľne vystavili možnosti, že ho spáchate.
Ukážme si to na inom príklade – ak viem, že mám problém s pornom, nebudem „blúdiť“ na porno weby, aby som si skúšal odolnosť. Podobne ak ma sexuálne priťahuje môj partner a ja túžim sa s ním vyspať (úprimne – je tu niekto, koho jeho partner nepriťahuje? Ak áno, asi by som sa zamyslela nad tým, či je to o.k.), nebudem s ním v noci spať v tej istej izbe či dokonca posteli.
Trúfam si dodať, že ani v dome, byte, na internáte či kdekoľvek, dupľom ak tam nie sú iné osoby.
Aj keď ja s tým nemusím súhlasiť, je to vec viery, že Boh vie lepšie ako ja, čo je pre nás ako dvojicu správne, a pokory, že aj cirkevné a biblické normy, ktoré mi nie sú blízke a je pre mňa ťažké ich dodržiavať, prijímam.
V tejto súvislosti by som rada uviedla dve citácie od Jakuba Drdula na túto tému:
„Svätí nám radia, aby sme sa podobným príležitostiam vyhýbali. Prečo? Pretože Boh ti nesľúbil milosť a pomoc, ak sa budeš do pokušenia dobrovoľne vrhať. Tu by mohlo ísť o opovážlivé spoliehanie sa na Božiu milosť a pomoc.“
„V katechizme sa píše, že ten, kto sa odmieta prestať vystavovať dobrovoľne takýmto príležitostiam, by nemal dostať na spovedi od kňaza rozhrešenie a aj ak by ho formálne dostal, od Boha ho nemá. Ľudia niekedy ukecajú kňaza, ale pred Bohom to neukecáš.“ Ešte niečo by som rada k prespávaniu dodala:
Keď vedľa niekoho spím, ale aj tak sa s ním nevyspím – to nie je hrdinstvo, ale vystavovanie sa pokušeniu. Z takýchto „hrdinstiev“ vzniklo už nejedno dieťa (true story) a z iných, ktorí sa tešili, ako to „dali“, pohoršenie pre jednu skupinu ľudí a „zlegalizovanie“ podobných praktík pre druhú. Možno vy naozaj viete vedľa seba spať bez toho, aby ste sa bozkávali alebo milovali, ale možno si iná dvojica povie, „hm, keď to dali ten Miško a Zuzka, tak aj my tak môžeme prespávať“ – a oni to už možno nedajú. V podstate tak máte spoluúčasť na cudzom hriechu.
Úprimne povedané, pre mňa je často veľkým pokušením už len sedieť vedľa svojho snúbenca za bieleho dňa na gauči; nechcem si predstaviť, ako by som po ňom túžila, ak by na tom gauči ostal cez noc spať.
A tak to ani nejdem skúšať. A neradím to ani tým, ktorí sa v tejto oblasti cítia silní – pudy sú často ešte silnejšie.
Som slabá, žiadostivá a moja myseľ i telo sú zamorené mnohými túžbami, no želám si jedno: Ak nás Boh nenájde ako víťazov, nech nájde nás aspoň ako bojovníkov.
Čo to u nás dvoch znamená v praxi?
Žijeme od seba vyše 400 kilometrov (zatiaľ). Asi je jasné, že rande na hodinu či dve sa nám neoplatí. Stretávame sa najmä cez víkendy. Ale, predstavte si, nikdy sme spolu nestrávili sami noc (s výnimkou jedného rande, keď sme sa celú noc na byte rozprávali a väčšinu času sme boli niekoľko metrov od seba, čiže to nerátam – azda to tak berie aj Boh).
Pritom mám v byte voľnú obývačku, nebol by ani v tej istej miestnosti. My sme sa však rozhodli, že u mňa nebude prespávať.
Veľmi nám v tom pomáhajú priatelia, ktorí sú ochotní vždy jedného z nás prenocovať. Ak teda za mnou snúbenec príde, cez deň sme spolu, ale v noci jeden z nás ostane na byte a ten druhý ide prespať k niektorému z našich kamarátov.
Jasné, že zo „svetského“ pohľadu je to nepraktické, logisticky náročné a niekto by možno povedal, že nebezpečné (cestovať MHD nočnou Bratislavou), no v skutočnosti sa to dá zvládnuť a prináša to aj mnoho pekných zážitkov.
Občas je to náročnejšie plánovať – raz sa stalo, že kamarát na poslednú chvíľu zmenil plány, my sme nemali nikoho v „rezerve“ a ja som trochu v zlosti Bohu povedala: „Bože, my to robíme pre teba. Tebe záleží na tom, aby sme žili čisto – tebe na tom predsa záleží viac ako mne. Postaraj sa teda o to.“ A naozaj, onedlho sa ozvala iná kamarátka, že u nej môžem prespať.
Keď cestujem za priateľom na východ, vozí ma na noc domov k mojim rodičom, ktorí tiež žijú na východe, aj keď ešte východnejšom. Môj snúbenec ma teda zo svojej obce vezie asi ešte asi hodinu cesty do mojej – a potom ďalšiu hodinu ide autom sám späť. Väčšinou v noci. Aj v snehu, v daždi, cez cestu, ktorou bežne prebehne zajac, srnka, nejaký ten podgurážený človek bez reflexných prvkov.
Nebezpečné? Áno. Ale aby nám to slúžilo ako výhovorka „veď to je proti piatemu prikázaniu, ohrozovať sa na živote nočnou cestou autom v zlom počasí“ – to nie.
Myslím si, že Boh chráni svoje deti, ktoré „plytvajú“ benzínom a časom, len aby si ho uctili dodržianím prikázaní.
Fatimské deti (najmladšie malo cez šesť) boli schopné neobedovať, byť smädné v horúčavách, nosiť laná okolo pásu, ktoré im vytvárali krvavé rany na telíčkach, odopierať si všetko možné a nemožné, len aby odčinili hriechy iných... A my, dospelí ľudia, ktorým Boh dal rôzne prostriedky (auto, zdravie, navigáciu... Ale aj duchovné ako modlitba, požehnanie, duchovná „navigácia“ v Písme a duchovnej literatúre...) sa budeme trápne vyhovávať, že sme u seba ostali spať, lebo vonku pršalo?
Samozrejme, pre každú dvojicu táto obeta môže vyzerať inak. Napríklad tak, že ukončíte rande skôr a pôjdete domov každý za vidna (aby ste nemuseli šoférovať v noci). Alebo že budete cestovať napríklad autobusom či vlakom.
Každá dvojica si môže nájsť svoj spôsob, ako byť spolu cez deň a neprespávať vedľa seba v noci – ide o to, aby vôbec boli ochotní hľadať.
Tiež si dovolím jednu radu, ktorá nám dvom pomáha zvládať vzťah na diaľku bez prespávania: Nepodceňujte modlitbu. My sa modlíme sami aj spolu a mám pocit, že aj vďaka tomu sa nám darí vytrvať.
Koľko ráz sa stalo, že sme z nočnej cesty vlakom šli rovno do práce; koľko ráz sme čas, ktorý sme mohli v noci stráviť spolu, precestovali; koľko ráz sme si odopreli to, čo sme chceli... Ale myslím, že aj to náš vzťah posilňuje. Vzťah nás dvoch aj náš vzťah s Bohom.
Ľúbim svojho snúbenca, ale ľúbim aj Boha. Boh je na prvom mieste – Boh je darca, snúbenec je dar. Láska k snúbencovi je veľmi euforická, intenzívna, vášnivá. Láska k Bohu, to už je taký dlhoročný vzťah, v ktorom občas príde aj rutina, dokonca hádky... Ale ľúbim ho a viem, že tak ako so snúbencom, tak aj s Bohom chcem byť v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví i v chorobe. A ako sa prejavuje láska k Bohu? Podľa Biblie takto: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje“ (Jn 14, 21).
Nechcem sa teraz tváriť, akí sme dokonalí (nie sme) a robiť z nás hrdinov. Nie – lebo toto nie je hrdinstvo, ale pre kresťanov by to mala byť norma.
„Nobody said it was easy,“ spieva kapela Coldplay – súhlasím. Nikto nepovedal, že to bude ľahké, nikto nepovedal, že nikdy nepadnete, nikto nepovedal, že nebudete cítiť pokušenia.
Ale „som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí“ (Flp 1, 6).
Stačí aspoň snaha z našej strany – a Boh dorobí zvyšok. Pre tých, ktorí majú „materialistickejší“ vzťah s Bohom – Boh každý sebazápor, obetu, snahu požehná. Na našom vzťahu to veľmi cítiť – napríklad pri plánovaní svadby, pri zháňaní bytu, ale aj pri omnoho dôležitejších veciach, ako je naša jednota, súdržnosť, harmónia medzi nami, zladenosť...
Pre tých, ktorí skrátka majú Boha radi – robte to preňho. Len tak, z lásky. Ako dar pre neho. Nie pre to, aby vám niečo dal, ale ako poďakovanie za dary, ktoré vám už dal. Napríklad aj toho druhého. Sme v tom spolu – on, ja a Boh. Nechcem z nášho vzťahu Boha vyčleniť. A vlastne o tom to celé je – že sa v našom vzťahu ľúbime nie dvaja, ale traja. A my dvaja sa snažíme, aby Boh bol prvý.
Žehnám všetkým dvojiciam, aby mali odvahu ísť proti prúdu a radšej hľadať spôsoby, ako výhovorky.
Ste svetlo sveta.
Možno vás budú považovať za bláznov, fanatikov alebo dehonestovať vašu sexualitu (napríklad, že asi nemáte normálne túžby), ale myslím, že vzťah – Váš aj ten s Bohom – za to stojí.
Nebojte sa – dá sa to.
