Ako povedal Ján Pavol II., lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš. Aby nás Boh mohol formovať, niekedy je nutné prejsť bolesťou. Čo však často nevidíme, je fakt, že skrze bolesť nás Boh chráni. Prirovnala by som to k situácii, kedy sa dieťa hrá so zápalkami. Keď mu ich vezmeme, prepukne v plač a zúfalo sa snaží dostať zápalky späť, pretože v nich vidí vec na hranie. Až neskôr, keď vyrastie, pochopí, prečo sme mu zápalky vzali z rúk. Podobne to funguje aj v oblasti vzťahov a sklamaní, ktoré sú s nimi spojené. A môžem svedčiť o tom, že je to naozaj to tak. Niekedy sa zdá, že nám Boh niečo nechce dopriať, aj keď my sme skalopevne presvedčení, že vieme, čo je pre nás dobré. Vo chvíľach bolesti som mala veľa otázok… avšak postupom času som na ne začala dostávať odpovede, s ktorými začalo postupne prichádzať aj moje poďakovanie.
Boh ma o svojej dobrote presviedčal už od prvého momentu, kedy moje srdce precitlo citom. Keď som zažívala svoje prvé detské, avšak veľmi úprimné zaľúbenie na základnej škole, cítila som sa ako v romantickom filme. Po pár rokoch však naše vzájomné pocity začali chladnúť a s týmto chlapcom sme ostali kamaráti. Hlboko vnútri som pocítila ľútosť, keď som videla, ako začína budovať vzťah s mojou spolužiačkou. Ďakujem Bohu za tieto pocity a za to, že ma uchránil od príležitosti opäť s ním budovať vzťah. Pretože už vtedy Boh vedel, že má pre neho nachystanú ženu, pri ktorej dnes môže byť skvelým manželom, a s ktorou budú môcť spoločne vychovávať dieťatko, ktoré im požehnal.
Aby nás Boh mohol formovať, niekedy je nutné prejsť bolesťou. Čo však často nevidíme, je fakt, že skrze bolesť nás Boh chráni.
Počas strednej školy som sa zaľúbila opäť. Bol to skutočný gentleman, prechovával silnú úctu k dievčatám a veľmi si vážil svojich najbližších. Moje pocity sa prehlbovali vo chvíli, keď sme bok po boku kráčali zo spoločného obeda, a v rukách som držala darovanú kyticu ruží. Keď sme sa však začali rozprávať o pocitoch, povedal mi, že ma vníma len ako kamarátku, a nemôžeme teda náš vzťah posunúť ďalej. Veľa som sa vtedy naplakala. Dnes ďakujem Bohu, že to nevyšlo a že sme sa nerozhodli ísť do vzťahu. Boh veľmi dobre vedel, že tento chlapec si v sebe niesol hlboké zranenia, ktoré neraz liečil alkoholom, a nemal k Nemu v živote vôbec blízko.
Do života mi potom vstúpil chlapec, ktorý mal Boha zakoreneného hlboko v srdci. Bol skutočne očarujúci, mal silnú charizmu, ktorá lákala pozornosť nejedného dievčaťa v jeho okolí. Čím viac sme sa stretávali, tým viac mi jeho slová i skutky prenikali do srdca a začínala som mať pocit, že by to konečne mohlo byť ,,to pravé”. Nakoniec sa však zopakoval podobný scenár ako s bývalou láskou z minulosti - aj napriek všetkým jeho náznakom nedokázal svoje city opätovať v takej miere, v akej som ich voči nemu prechovávala. Vyšlo najavo, že si v podstate ani neuvedomoval, že mi svojím chovaním dáva zavádzajúce nádeje a náznaky. Opäť som veľa plakala, v srdci som volala k Bohu a nerozumela som, prečo mi tohto človeka poslal do života. Dnes Mu ďakujem, že naše city neboli natoľko silné, aby sme vstúpili do vzťahu. Teraz už chápem, že videl, akí nevyzretí sme boli pre vzťah, a že som si v tej dobe v sebe stále nevedomky niesla zranenia z minulosti. A čo bolo najdôležitejšie, vedel, že lásku prebudí o niečo neskôr v srdci iného mladého muža.
Zozačiatku to bola len jednostranná platonická láska. Keď som sa doňho zaľúbila, nedokázala som sa v osobnom živote posunúť ďalej a dať šancu komukoľvek inému. Trvalo tri a pol roka, než si nás Boh pripravil a vyformoval natoľko, aby sme boli schopní vzájomnej lásky a prijatia vo vzťahu. Bol to nádherný čas, mala som pocit, že sa mi splnil ten najväčší sen. Užívali sme si spoločné chvíle, vzájomné spoznávanie sa a prehlbovanie vo viere. Hovorila som si, že už chápem, prečo všetky predošlé vzťahy a nádejné lásky nedopadli tak, ako som dúfala a chcela. Prišlo však obdobie, kedy sme si v niektorých veciach postupne prestávali rozumieť a naše názory na viaceré témy sa rozchádzali. Veľa som sa modlila, snažila sa to všetko ,,pretrpieť” a veriť v to, že láska všetko vydrží. Takmer po roku a pol sa však náš vzťah skončil. Moje sny, nádeje a plány sa rozplynuli v záplave sĺz a bolesti srdca. Cítila som sa stratená a zúfalá, bolesť odhaľovala zranenia z minulosti skryté hlboko pod povrchom. Dnes však ďakujem Bohu, že sa tento vzťah skončil. Veľmi dobre vedel, že potrebujem pochopiť, že spoločné životné ciele sú v niektorých životných momentoch dôležitejšie, než len spoločné city. Že zaľúbenosť časom vyprchá, ale láska, tá ostane. A aby láska bola pravá, musí prinášať obety.
Hovorila som si, že už chápem, prečo všetky predošlé vzťahy a nádejné lásky nedopadli tak, ako som dúfala a chcela.
Ďakujem Bohu, že to nevyšlo. Že premenil každú moju slzu na radosť a skrze chvíle zúfalstva a naliehavých otázok ma presvedčil, že On je verný. Keď vidím, akú dlhú cestu so mnou prešiel, uvedomujem si, že po celú dobu ma učí vo svojej škole lásky. Naučil ma, že každý človek má slobodnú vôľu v tom, koho sa rozhodne milovať, a každý z nás musí takéto rozhodnutie rešpektovať. Ak sa vzťah skončí, je načase dokázať svoju lásku tým, že budeme tomu druhému priať šťastie bez ohľadu na to, či ho nájde u nás, alebo v srdci niekoho iného. Všetko to, čím si prechádzame, nás pripravuje na to, čo príde. Boh počuje všetky naše modlitby a prosby, ktoré si premieňa podľa svojej vôle tak, aby sa v našom živote čo najviac oslávil. A čo je najdôležitejše, učí nás a dokazje nám, že je veľmi, veľmi dobrý, a to za každých okolností. Kým čakáme na toho pravého / tú pravú, bude na každom z nás neustále pracovať, aby sme sa raz my mohli stať tými pravými pre ľudí, s ktorými spojí naše srdcia. Je však len na nás, či Bohu dovolíme, aby si nás formoval podľa svojej vôle. Som ale presvedčená, že cesta s Ním… naozaj stojí za to.
Autor: Alžbeta
