V minulom článku sme sa venovali dvom omylom, ktorých sa ľudia v prístupe k ľudskému telu a sexualite dopúšťajú.
Prvým z nich je stigmatizácia tela aj zmyselnosti a ich následné odsúdenie. Ukázali sme, že nádhera a príťažlivosť ľudského tela sú dobrom, ktoré majú svoju úlohu. Druhým omylom je ponižovanie tela na predmet na použitie a jeho následné zneužitie na uspokojenie potrieb.
Popísali sme, ako sa spoločnosť v minulosti dopracovala k prvému z týchto omylov. Tieto myšlienky pochádzajú z manichejského myslenia, ktoré považuje hmotu, telo a sexualitu za niečo úplne zlé. Samotné vyvrátenie týchto bludov však nestačí. Potrebujeme pokračovať ďalej a postupne odhaliť plný zmysel tela aj sexuality.
Uviedli sme už, že sexuálne túžby sú volaním k Najvyššej láske. Čo to ale znamená a prečo je to dôležité? A odkiaľ sa vôbec takáto manichejská náuka v dávnej minulosti v Cirkvi vôbec vzala? Odpoveď nám môže dať práve Teológia tela.
Sexualita má, rovnako ako duša, význam pre našu spásu
Ľudia vnímajú náboženstvo ako niečo, čo sa zaoberá prevažne duchovnými záležitosťami. Popri tom prevláda presvedčenie, že telo a telesnosť si v náboženstve veľkú pozornosť nezaslúžia. Nezdajú sa byť práve duchovnou záležitosťou. Skôr naopak, dôležitou sa zdá byť predovšetkým duša človeka. O nej je predsa duchovný život. Bojujeme o duše, nie o telá. Telo zomrie, ale duša je nesmrteľná. Pojem Teológia tela sa teda javí ako nezmysel.
Zdôrazňovanie tela, telesnosti alebo sexuality sa často kresťanom zdá nevhodné, možno priam až nepríjemné. Máme predsa žiť podľa ducha. Môže mať teda aj telo, či dokonca sexualita zásadný význam pre našu identitu, náš život či dokonca spásu? V tomto článku si ukážeme, že rozhodne áno.
V prvom odstavci sme nastolili 2 otázky. Odpovedzme si najskôr na tú druhú.
Teológia tela nie je niečím novým. Bola tu už od začiatku kresťanstva. Rozvíjali ju aj viacerí cirkevní otcovia. Voči telu zaujímali rozličné stanoviská. Hoci možno nájsť aj výnimky, prevažovali skôr tie, ktoré sa stavali voči telu negatívne. Napr. Origenes tvrdil, že telo je väzením duše. Ľudia podľa neho nadobudli telá až po vyhnaní z raja ako dôsledok hriechu. Pôvodne stvorené neboli. Sv. Klement Alexandrijský nápodobne považuje telo za podradného partnera duše. Duša je orientovaná na Boha, telo len na telesné potreby. Biskup sv. Gregor z Nyssy tvrdí, že miešanie duše s telom umožnilo duši odchýliť sa od Božského videnia. Mohli by sme aj naďalej takto menovať ďalších teológov a pokračovať v opise týchto pretekov o čo najoriginálnejšie odsúdenie tela ešte dlho, avšak na tomto mieste ho predčasne ukončíme.
V tele vidíme hrozbu. Mnohí akoby mali z jeho krásy strach.
Telo je pre viacerých ranných teológov zdrojom žiadostivosti a príčinou zla. Tieto myšlienky stoja na dvoch pasážach z Biblie. Prvá z nich hovorí, že človek bol stvorený na Boží obraz (Gn 1, 26). Druhou je rozdelenie sv. Pavla z druhého listu Korinťanom, kde rozdeľuje človeka na vonkajšieho a vnútorného, keď tvrdí že “hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje” (2Kor 4, 16). Keď si to títo učenci dali dohromady, tak došli k záveru, že Boží obraz sa nachádza v tom vnútornom človeku, ktorý je tu vyzdvihnutý. Teda v duši, nie v tele. Preto máme tendenciu pozerať na telo skôr cez prsty.
Duša je svätá. Nachádzame v nej podobnosti s Bohom. Telo je naopak zdrojom žiadostivosti, preto sa od neho potrebujeme oslobodiť. Človek je rozseknutý na dve polovice. Prvá je právom zvelebená do nebies. Druhá je neprávom zatratená do pekiel. Preto aj dnes často nerozprávame o tele, jeho kráse, či sexualite inak, než len v kategóriách hriechu. V tele vidíme hrozbu. Mnohí akoby mali z jeho krásy strach. Dokonca niekedy nedokážeme o týchto témach rozprávať. Je to pre mnohých tabu. Uf, radšej do toho ani nevŕtať. Ako môžeme vidieť, kľúčom je samotné chápanie človeka.
Na vyvrátenie týchto bludov ani nepotrebujeme sv. Jána Pavla II. Postačí nám pohľad do obyčajného katechizmu. Už katechizmus nás jednoznačne učí, že človek je duchovná a zároveň telesná bytosť. Človek je oduševnené telo alebo stelesnená duša. Vyčleňovanie duše od tela je v protiklade s kresťanskou náukou. Človek je telo. Telo nás určuje. Taktiež jedine skrze telo totiž máme účasť aj na duchovnom živote. Skrze naše telá konáme, pohybujeme sa a sme. Skrze naše telá môžeme dávať lásku.
A práve toto tvrdenie pre nás bude najdôležitejšie. Teraz už vidíme, že táto náuka sa vzala v chybnom chápaní človeka. Pre porozumenie tela a sexuality musíme toto chápanie napraviť. Postupne sa môžeme presunúť k prvej z uvedených otázok. Prečo je to také dôležité?
Skrze naše telá môžeme dávať lásku.
Najväčšia irónia spočíva v tom, že možno chodíme pravidelne do kostola, počúvame kázne, čítame články, knihy a pri tom všetkom sme si nevšimli, že v katolíckej viere sa toho veľmi veľa točí práve okolo tela a telesnosti a taktiež aj sexuality. Jeden z najvýznamnejších citátov z Biblie znie “Slovo sa TELOM stalo…”. Počas Vianoc slávime vtelenie Boha do človeka. Vianoce sú teda do značnej miery o tele. Cirkev je Kristovo telo. Dogma o nanebovzatí Panny Márie hovorí, že Panna Mária bola vzatá do neba aj s telom. V evanjeliách čítame, že Ježiš mal často fyzický kontakt s ostatnými.
Ďalším gólom sú sviatosti. Telo je pri nich oblievané vodou, ústne prostredníctvom tela sa vyznávajú hriechy a ústne sa udeľuje rozhrešenie a dochádza pri nich k fyzickému kontaktu. Pri slávení Eucharistie sa chlieb nepremieňa na Dušu Kristovu, ale na Telo Kristovo. Pri poslednej večeri Ježiš hovorí “Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za Vás…”.
Aj Veľká noc je teda do značnej miery o tele. Následne pri sv. prijímaní sa naše telá dostávajú do akéhosi intímneho splynutia s týmto Kristovým telom. Všetky tieto kontakty tiel vo sviatostiach sú znameniami Božej lásky. Samé o sebe sú akýmsi intímny telesným kontaktom. V Biblii možno nájsť opisy, ktoré sú priam zmyselné. Prečítajte si pieseň piesní. Katolícka viera je telesná a zmyselná.
Už sme uviedli, že manicheizmus vidí Boží obraz v človeku predovšetkým v duši. Aj sv. Ján Pavol II. vo svojej Teológii tela začína od toho, že človek je stvorený na Boží obraz. Takisto je preňho kľúčové správne pochopenie človeka. Odsudzovanie tela ukončuje a nastoľuje úplne inú trajektóriu. Tvrdí, že človek je stvorený na obraz Najsvätejšej Trojice tak, že je stvorený ako muž a žena.
Katolícka viera je vo svojej podstate telesná a zmyselná.
Veríme predsa v Trojjediného Boha. Tri osoby, ktoré majú medzi sebou dokonalý vzťah. V tomto vzťahu možno pozorovať niečo zvláštne, niečo čo pripomína sexualitu. Totiž Božské osoby si v dokonalom láskyplnom vzťahu "večne odovzdávajú lásku" a zjednocujú sa do jedného dokonalého celku. Preto veríme v jedného Boha v troch Osobách. A ľudia podľa sv. Jána Pavla II. toto zjednocovanie napodobňujú tým, že splývajú do jedného tela v milostnom akte.
Nechce sa tým tvrdiť, že medzi Božskými osobami je priamo sex. Božia láska je pre nás tajomstvo. Nemožno ju jednoducho stotožniť s pozemskými záležitosťami. Nezmestí sa do našich pojmov. Tvrdí sa len toľko, že sa tu odohráva medzi nimi niečo, čoho analógia na zemi je sex. Analógia vždy poukazuje na istú podobnosť, ale aj rozdielnosť. To je dôležité si uvedomiť. Inak by hrozilo, že by sme vyvodzovali až príliš veľa.
Lásku Najsvätejšej Trojice manželia napodobňujú tým, že splývajú do jedného tela v milostnom akte.
Každopádne sv. Ján Pavol II. tvrdí, že sexualita medzi ľuďmi je obrazom láskyplného zjednocujúceho vzťahu medzi Božskými Osobami. Práve v tomto bode spočíva ten najväčší pokrok vo vnímaní človeka ako stvoreného na Boží obraz. Sexuálna túžba je teda povolaním k napodobňovaniu Boha. Samozrejme, že nie je povolaním k smilstvu. Boh chce, aby sme tak napokon mali kúsok z neho, zažili predzvesť večnosti v prítomnosti s ním, lepšie ho spoznali a dostali sa skrze lásku bližšie k Nemu. Sexualita teda má plniť funkciu akéhosi schodiska bližšie k Bohu. Naše telá schopné takéhoto spojenia zjavujú samotného Boha. Tu spočíva tá náprava. Človek je stvorený na Boží obraz so svojím telom a so sexualitou ako dobrý.
V tomto bode je potrebné pozastaviť sa. Nebolo by prekvapujúce, keby toto rozprávanie niekomu pripadalo ako blúznivý výplod niekoho, komu sex udrel na mozog. Hľadanie spirituality v sexualite sa možno ponáša skôr na východné náboženstvá. Avšak je potrebné uvedomiť si, že naša viera je skutočne plná teológie tela. Sv. Ján Pavol II. ju rozvíja, objavuje pri meditácii nad sv. Písmom, avšak mnoho sa už nachádza aj v obyčajnom katechizme.
V Biblii aj katolíckej náuke sa toho v skutočnosti naozaj veľmi veľa točí okolo manželstva a sexuality. Dokonca veríme, že Boh po nás túži ako snúbenec po svojej milovanej snúbenici. Veríme, že my Cirkev sme jeho nevesta a Kristus náš ženích. Biblia zjavuje nebo ako svadobnú hostinu a naznačuje vášnivú túžbu, Božiu túžbu po nás. A práve Sväté prijímanie je predzvesťou tejto hostiny. Telo a telesnosť akoby šokujúco prestupovali celú našu vieru.
Človek je stvorený na Boží obraz. Bola do neho teda vložená schopnosť milovať Boha, ale aj druhých. Sme povolaní milovať tak, ako miluje Boh. A preto sme povolaní žiť sexualitu. Preto sme stvorení ako sexuálne bytosti. Aby sme sa v nej napokon dostali aj bližšie k Bohu. Sme povolaní k manželskému láskyplnému splynutiu do jedného tela a samozrejme aj ku všetkému, čo mu prirodzene predchádza.
Sme povolaní milovať tak, ako miluje Boh. A preto sme povolaní žiť sexualitu.
Sexualita nám zjavuje Boha a jeho lásku. Telo so svojou krásou, príťažlivosťou, vyzývavosťou bolo stvorené práve tak preto, lebo je stvorené pre lásku. My máme tendenciu vnímať telo iba ako akýsi pomocný stroj. Prach, ktorý sa pominie. Naviac nám ešte spôsobuje problémy. Duša je predsa tá nesmrteľná. Lenže to je omyl. Telo sa navždy nepominie. Keď vyznávame našu vieru, hovoríme aj “verím vo vzkriesenie tela”. Človek a telo k sebe proste patria. Katechizmus uvádza, že telo je vzťažný bod spásy.
Opäť sa dostávame k tomu, že telo nie je akási zhnitá šupka, ktorú treba ošúpať, aby nenakazila aj samotné jadro. Duša a telo sú skôr ako hardvér a softvér. Obe nemajú zmysel bez toho druhého. Softvér oživuje hardvér, avšak softvér je bez hardvéru bezmocný. Ak nastane chyba v programe, vinníkom nie je ani jeden z nich. Hýbateľom k hriechu je srdce, nie telo.
Sv. Ján Pavol II. trochu kontroverzne ukazuje, že sexualita stojí v základe našej existencie. Dnes totiž mnoho ľudí hľadá zmysel života v sexe. Po tomto rozprávaní musíme uznať, že títo ľudia majú kúsok pravdy. Musíme to však napraviť. Musíme sa čo najviac vyhnúť obom omylom popísaným v predchádzajúcom článku.
Hýbateľom k hriechu je srdce, nie telo.
Nabudúce, keď zatúžiš po svojom manželovi či manželke, spomeň si, čo všetko je za tým. Ak si slobodný a zatúžiš po svojom priateľovi/priateľke, alebo sa zamiluješ a zatúžiš po niekom, či ťa len niekto zaujme na ulici, spomeň si, čo všetko je za tým. To, že máš v sebe tieto túžby, si nevyčítaj, skôr naopak, teš sa z nich. Problém by bol skôr vtedy, keby si žiadne túžby nemal/nemala.
Samozrejme, že nechceme ani v najmenšom nabádať na akúkoľvek formu smilstva, či cudzoložstva. Toho sa chráň.
Nikdy nedovoľ, aby ťa tieto túžby ovládli tak, žeby si sa začal správať alebo uvažovať sebecky. Nezabúdaj však, že cez tieto túžby ťa Boh povoláva k láske, akou miluje on. K úžasnej láske k druhému človeku, ktorá povznáša k Nemu.
