Viac informácií o Simone Bilesovej na tomto pozri napr. tu: Správy RTVS
Spätné reakcie ľudí, ktorí komentovali jej rozhodnutie s toľkou negativitou a opovrhnutím, boli ukážkou toho, aká nedospelá je naša spoločnosť.
Je to naša kultúra, spôsob bytia. Robíme to olympionikom, ale aj jeden druhému – a tiež sebe samým.
Zamysli sa nad spôsobmi, ktorými podporujeme neustály kolobeh nútenia samých seba až do bodu úplného a totálneho psychického vyčerpania, ako keby sme nemali žiadne hranice. Ako keby „nemať hranice“ bolo niečo, na čo treba byť hrdý. Ako keby zastavenie sa, staranie sa o seba bolo niečo nesprávne.
Zamysli sa nad frázami, ktoré používame, ak chceme niekoho potisnúť na ďalší level, pričom ignorujeme naše fyzické a emocionálne potreby, a ani nás nenapadne aspoň zauvažovať nad tým, aký to bude mať dopad na naše psychické zdravie:
„Proste to urob.“
„Neprestaň to skúšať.“
„Sprav aj nemožné.“
„Nikdy sa nevzdávaj.“
A ešte ďalej, keď čítam niektoré citáty používané na motivovanie profesionálnych športovcov, som prekvapená, že na ihriskách nevidíme viac psychického poškodenia:
„Lúzri končia, keď sú unavení, víťazi končia, až keď vyhrali.“
„Výhra nie je všetko – je to to jediné, čo je.“
„Bojovník je ten, kto vstane, aj keď už nevládze vstať.“
„Pamätáš na toho chlapíka, ktorý to vzdal? Nikto si ho nepamätá.“
Asi toľko k tomu, ako „motivujeme“ ľudí k výkonu, dostať sa na vrchol, ignorovať svoje potreby, limity a bolesť v snahe byť najlepším. A ak sa nestanú najlepšími? Tak sú ničím. Nikto si ich nebude pamätať. Sú lúzri. „Sebeckí sociopati“, ako jeden slávny influencer kruto nazval Simone Bilesovú.
Z môjho pohľadu terapeuta toto neznie vôbec ako motivačná reč, skôr ako hanobenie.
Zamysli sa nad nebezpečenstvom tej základnej myšlienky, že by si mal ignorovať svoje psychické a emocionálne signály – zatlačiť ešte viac – a proste sa dostať do cieľa. Zamysli sa nad tým, koľkých ľudí strácame kvôli vyhoreniu, rôznym poruchám, panickým záchvatom, a aj samovraždám.
Ale čo by sa stalo, ak by sme začali povzbudzovať ľudí, aby viac načúvali signálom svojho tela?
Čo ak by sme začali meniť náš spôsob vyjadrovania sa a sústredili sa viac na celkové zdravie a pohodu, nie na úspech?
Čo ak by sme začali tlieskať ľuďom, ktorí sa rozhodli starať sa o svoje psychické a emocionálne zdravie?
Čo ak by sme začali schvaľovať to, že chodia k terapeutovi, rovnako ako schvaľujeme to, že chodia do fitka?
Čo ak by sa stalo normou, že sa staráme o svoju myseľ, srdce a ducha tak, ako sa staráme aj o svoje telo?
Čo ak by sme začali hovoriť o našom psychickom a emocionálnom zdraví otvorene, a dávno predtým, než narazíme do steny? Predtým ako nás úzkosti a depresie privedú do bodu, v ktorom sme paralyzovaní. Predtým ako sa zlomíme, vyhoríme a zrútime sa?
Nemôžeme stále ísť-ísť-ísť, až kým už ďalej nevládzeme. Musíme sa naladiť na signály nášho tela a pochopiť, čo sa deje pod povrchom, na úrovni psychiky a emócií. Musíme mať na našej ceste určité zastavenia, kontrolné body, aby sme sa uistili, že sme dobre vybavení na cestu.
Žijeme v spoločnosti, ktorá to vníma opačne. Tlačíme ľudí až na ich bod zlomu, a potom sme prekvapení, keď sa zlomia.
Tento spôsob vyjadrovania sa musí zmeniť. A zmena začína u každého jedného z nás. Zistime úprimne, ako vnímame túto skutočnosť v našom živote a nalaďme sa na naše psychické a emocionálne potreby. Začnime sa starať o seba samých a necíťme sa kvôli tomu zle. Začnime akceptovať, že nikto z nás nie je nadčlovek, a že byť zdravý znamená byť v pohode nielen fyzicky, ale aj psychicky, emocionálne a duchovne.
Myslím si, že na konci budeme mať v skutočnosti viac „zlatých medailí“ – možno nie v tom olympijskom zmysle slova, ale v živote určite. V šťastí. V naplnení a spokojnosti. A napokon – v našom celkovom zdraví.
Autor: Debra Fileta, manželka, matka, licencovaná profesionálna poradkyňa, rečníčka a autorka
Preklad: Františka Olejárová
Zdroj: www.truelovedates.com
