Zažili ste ten pocit sklamania z toho, keď sa z celej sily snažíte vyhovieť všetkým naokolo a stále to nie je dosť? Keď celé dni premýšľate o tom, ako druhých potešiť a často pritom idete až na hranicu svojich síl, ale oni to aj tak nevidia a neocenia? Alebo sa tento váš dobrý úmysel dokonca otočí proti vám? Tento pocit veľmi dobre poznám.
Snahu potešiť všetkých naokolo, aj za cenu prekročenia vlastných hraníc, som sama pre seba nazvala „syndrómom dobrého dievčaťa“. Rovnako ako ženy ním však trpia aj mnohí muži. Najmä vo chvíľach, keď sa im ich dobré srdce, džentlmenstvo či starostlivosť vo vzťahoch nevypláca.
Kde tento „syndróm“ vzniká a ako si s ním poradiť?
V mojom prípade to celé začalo, ako inak, v rodine. V takej, kde dieťa nemá možnosť vybudovať si stabilnú vzťahovú väzbu. Kde sú jeho potreby od útleho veku potláčané alebo prehliadané. Kde má pocit, že od jeho snahy a dobrého správania závisí, či v rodine bude pokoj alebo nie. Na túto tému už vzniklo množstvo odbornej literatúry a myslím, že skúsený psychológ by k tomu dokázal napísať oveľa viac múdrych slov ako ja.
Napriek tomu by som sa v tomto texte rada venovala inému zážitku, ktorý ma podvedome ovplyvnil na mnoho nasledujúcich rokov. Po mojom obrátení, vo veku okolo dvadsiatky, som strávila intenzívny čas v jednom ženskom kontemplatívnom kláštore. Veľmi na mňa zapôsobilo, ako boli spomínané rehoľné sestry neustále usmiate. Či som ich stretla v kaplnke alebo v záhrade, kedykoľvek sme nadviazali očný kontakt, okamžite ma odmenili úsmevom. Z tohto nenápadného gesta som cítila z ich strany veľké prijatie a láskavosť. Povedala som si, že tento pocit chcem tiež prinášať ľuďom.
A tak som sa na niekoľko nasledujúcich rokov začala neustále na všetkých usmievať. U kaderníka, v škole, či v čakárni u lekára. Na revízora v autobuse, kolegov v práci, či pani v samoobsluhe. Dokonca aj na ľudí, ktorí ma kritizovali či urážali. Akoby som fungovala na autopilota. Po toľkých rokoch to bola moja maska. Automatická reakcia, ktorej cieľom bolo dostať ten úsmev späť. Znovu zažiť ten pocit prijatia a láskavosti ako vtedy u sestier.
Paradoxne boli obvyklou reakciou na toto moje láskavé správanie skôr nepochopenie, urážka, chlad, či pohŕdanie.
Ako už asi správne tušíte, niekedy sa to podarilo, ale omnoho častejšie nie. Paradoxne bola obvyklou reakciou na toto moje správanie takpovediac „päsť do tváre“. Urážka, chlad, pohŕdanie, nepochopenie, výsmech. A ja som tomu úprimne nerozumela. Celé roky som po svete chodila citovo obnažená, dôverujúca, túžiaca lásku prijímať a rozdávať a zároveň som dostávala rany zo všetkých strán. Bola som jednoducho prototyp „dobrého dievčaťa“, a tým pádom aj ľahká korisť pre akéhokoľvek agresora či manipulátora.
Po jednej podobnej udalosti, ktorá sa mi nedávno znova zopakovala, mi k tomu manžel povedal niečo, čo som si nikdy doteraz neuvedomila. Povedal mi, aby som si dávala pozor, pretože svet nie je kláštor. Svet nie je miestom bezvýhradnej lásky a prijatia, aj keď by som si to možno veľmi želala. Stále sú v ňom totiž ľudia, ktorí majú vlastné zranenia, trápenia a často aj zlé či pokrivené charaktery. Manžel mi tiež povedal, že si môj úsmev a láskavý prístup nemusí každý interpretovať rovnako ako ja.
Niekto si napríklad môže myslieť, že som falošná. Niekto predpokladá, že tým niečo sledujem. Niekomu to priamo evokuje, že som naivná, submisívna osoba, a preto aj potenciálna obeť. Ak totiž zahrniem vrúcnym úsmevom a prijatím aj človeka, ktorého vôbec nepoznám a zatiaľ pre mňa nič dobré neurobil, nepripadá mu to milé, ale podozrivé. To bolo pre mňa veľmi nepríjemné, ale potrebné vytriezvenie.
Na čo sú nám hranice?
Predstavila som si samu seba ako človeka, ktorý vyjde na ulicu a nechá pritom za sebou dokorán otvorené dvere svojho domu. Každý okoloidúci mu môže nazrieť rovno do obývačky. Niekto s radosťou a vďačnosťou vstúpi a strávite spolu príjemný čas pri káve či čaji. Niekto len s úsmevom či pohŕdaním nakukne, ale niekto bez mihnutia oka vojde a niečo vám v dome ukradne, či rozbije. A to možno len preto, že mal vtedy zlý deň a vycítil, že môže. To je riziko otvorených dverí. To je riziko zle nastavených hraníc.
Ak zahrniem vrúcnym úsmevom a prijatím aj človeka, ktorého vôbec nepoznám a zatiaľ pre mňa nič dobré neurobil, nepripadá mu to milé, ale podozrivé.
Už v Písme sa hovorí: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života.“ Prís 4,23. A keď Ježiš posiela apoštolov na cesty hovorí: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ Mt 4,16.
Ježiš vedel, že svet je aj zlé a nebezpečné miesto a netreba sa v ňom pohybovať prehnane naivne a dôverčivo. Je veľká škoda, že toto posolstvo pri formácii mladých kresťanov akosi zaniklo a nezaznieva omnoho naliehavejšie. Pre koľkých agresorov, manipulátorov a ľudí s poruchami osobnosti sú práve otvorené dvere do nášho srdca dokonalou príležitosťou nasťahovať sa tam bez nášho súhlasu či plného vedomia?
Určite tým teraz nechcem povedať, aby sme všetci začali byť voči sebe navzájom nepríjemní a podozrievaví. To by bolo opakom kresťanského života a evanjeliového posolstva.
Na základe vlastných, často bolestných skúseností, je to pre mňa skôr pozvanie naučiť sa zaradiť v živote neutrál. Pristupovať k neznámym ľuďom v opatrnom a neutrálnom móde, až kým sa nepresvedčím, či mi chcú zle alebo dobre. Je totiž omnoho ťažšie zakročiť, obhájiť sa, či jednoducho povedať nie, ak sme sa ešte minútou správali k tomu druhému ako stelesnená láskavosť. Jeho zlé správanie či útok nás prekvapia a my už potom nemáme kapacitu pohotovo reagovať na svoju obranu.
Aj ja sama som až príliš dlho trpela syndrómom dobrého dievčaťa, ktorý mi v živote spôsobil veľa trápenia. Práve preto sa dnes učím pristupovať k ľuďom tak, aby som sa cítila rovnako slobodná povedať im áno, ale aj nie. Pretože ide o môj život a na jeho ochranu potrebujem mať svoje hranice vybudované pevne a správne.
