Byť single bol pre mňa veľmi bolestný stav. Túžila som mať priateľa a moja túžba po vzťahu a hlavne strach, že zostanem sama ma doviedli k tomu, že som povolila z mojich zásad.
To, že som niekedy prehlasovala, aký pekný čistý vzťah chcem mať, som úplne vypustila z hlavy aj srdca, keď som spoznala chlapca, ktorý ma úplne očaril. Keďže bol neveriaci a nebol duchovne založený, ani som sa neodvážila povedať, aké sú moje túžby vo vzťahu. No tajne som čakala na nejaký zázrak, že sa zmení, že sa ho Boh dotkne a objaví skutočný zmysel života. No nič také sa neudialo, opak sa stal pravdou.
Skĺzla som do vzťahu, aký som nikdy nechcela. Časom ma môj chalan presvedčil, aby som brala antikoncepciu. Nikdy by mi ani nenapadlo, že až tak hlboko, až k takémuto niečomu dokážem skĺznuť. No po nejakom čase presviedčania som súhlasila. A začalo sa obdobie mojej duchovnej pustatiny. Na jednej strane som bola rada, že mám niekoho, na kom mi záleží, koho mám rada, ale pociťovala som strašnú duchovnú prázdnotu. Necítila som sa vo vzťahu, ktorý bol taký plytký, milovaná.
Túžila som mať priateľa a moja túžba po vzťahu a hlavne strach, že zostanem sama ma doviedli k tomu, že som povolila z mojich zásad.
Časom som pochopila, že ten vzťah nemá žiadnu perspektívu, že sa neposunie na hlbšiu duševnú, duchovnú úroveň.
Keď som sa cítila strašne zmätená a nešťastná, že som sa sama takto nerozvážne dostala do väzenia hriechu, opýtala som sa môjho partnera, či náš vzťah berie vážne. Dostala som veľmi nepríjemnú odpoveď, že sa nezaľúbil a vôbec to neberie vážne.
A ja som sa vtedy cítila ako strašná hlupaňa. Nasledovalo niekoľko dní utápania sa v slzách a smútku. Niekoľko dní som nič iné okrem plakania ani nerobila. Potom som sa nejako pozberala a išla som na omšu s malou dušou a so strašným pocitom viny som sa odhodlala ísť aj na spoveď. Mala som vtedy pocit, že som hádam najhorší hriešnik široko ďaleko a ani neviem, či vôbec mám právo teraz, po tom všetkom prísť pred Pána.
Keď som išla na spoveď bola som pripravená, že si vypočujem riadne pokarhanie, veď si aj zaslúžim. No bola som v šoku, keď kňaz povedal povzbudivé slová, že som určite urobila aj dobré skutky, ktoré síce na spovedi nehovoríme, veď sa spovedáme z toho, čo sme urobili zlé, ale Boh sa na nás pozerá komplexne, on nevidí len naše chyby, ale aj to dobré, čo je v nás. A ja som z toho zostala v úplnom úžase, vlastne mi v tej chvíli docvaklo, že Boh je láska a vždy skutočne čaká na nás s otvorenou náručou. Na vlastnej koži som si zažila, aké úžasné je Božie prijatie márnotratného dieťaťa domov.
A moju dušu opäť naplnila radosť a neopísateľný pokoj.
Veronika (28)
