Žalmy 119:21. — Pyšných karháš; prekliati sú tí, čo odbočujú od tvojich príkazov.
Táto téma bola už veľakrát spomínaná a nespočetne krát preberaná. Mladí ju stále berú na ľahkú váhu. Povedia si, že keď to robia ostatní, tak je to normálne. Dokonca správne. Ale Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu. Môžeme si teda vyberať aj nesprávne chodníky, kde sa naša noha bude neustále potkýnať. Cesty, ktoré Mu nie sú milé, po ktorých sa od Neho nevedomky vzďaľujeme.
Mala som čerstvých 19 rokov a za sebou skoro štyri roky trvajúci vzťah s kresťanským chlapcom. Vzťah bol od dosiahnutia mojej osemnástky nečistý a veľmi hriešny, od dobrého na míle vzdialený. Moje veľké sklamanie som napokon prenášala na všetkých kresťanov. A neprávom som sa hnevala na Boha. Nedokázala som pochopiť, prečo keď som vždy snažila dodržiavať Jeho prikázania, chodila do kostola, správala sa láskavo aj k cudzím, ma potrestal človekom, ktorý mi bez kúska hanby klamal do očí, podvádzal ma, ponižoval, dokonca ma odtrhol od priateľov a rodiny. Poštval ma proti všetkým, aby ma mohol lepšie ovládať. Bola som mladá a nedokázala som sa úspešne brániť. Oháňal sa biblickými veršami, ktoré tak často porušoval. A keďže vyzeral dobre aj fyzicky, nechala som sa pomýliť. Jedného dňa som ho prestala baviť, a tak ma nečakane opustil. Po tých lákavých veciach a úprimnej láske, ktoré mi prázdno nasľuboval, aby si mohol so mnou užiť pekných pár chvíľ. Ocitla som sa sama a na dne. Postupne som sa odkláňala od viery. Poprela nášho Pána. Až dnes si uvedomujem, aké to mohlo mať neodpustiteľné následky.
Po kresťanovi som si našla ateistu a márne dúfala v iné výsledky. Nahovárala som si, že ak pre mňa nebude Boh existovať, tak ani Satan, ktorý by mi mohol uškodiť. Aká som len bola naivná a nevyzretá. Od začiatku som prehliadala varovné signály, slepo žila v hriechu. Potláčala som samú seba a všetko to, čomu som kedysi tak verila a s čím som vyrastala. Bolo mi zo seba čoraz viac zle, hanbila som sa aj pozrieť do zrkadla. Vedela som, že som sa dala ďalšiemu príliš ľahko a lacno. Zahodila svoje hodnoty aj tú najvyššiu možnú - Nebeského Otca. Už som viac nechodila do kostola, ale na Boha som nezabúdala. Bola som ako malé trucovité dieťa, čo sa zavrie pred rodičmi do izby. O čo bola väčšia moja hanba a hriech, tým väčšmi som sa pred jeho zrakom snažila skryť. Ale vzniknutú situáciu som nevedela vyriešiť, ani som sa nemala na koho obrátiť. V predošlom vzťahu som si totiž spálila všetky mosty.
Následky mojich ťažkých hriechov ma čoskoro dobehli a rozpútali sa zdravotné problémy. Keď sa to stalo po prvý krát, živo si spomínam ako som myslela, že sú to moje posledné minúty. Práve sme obedovali a popri tom na seba štekali ako dva rozdivené psy, keď som v tom šokovane pustila vidličku. Padla na stôl, vyvalila som oči. Cítila som, že sa mi nedá poriadne nadýchnuť. Poprosila som ho o pohár vody. Iba na mňa ticho pozeral, nechápal, čo sa mi robí. Musela som na neho až zjačať, aby sa postavil. Hltavo som sa napila, ale stav neprechádzal. Naopak sa zhoršoval. Začala som na neho kričať, že sa dusím. Zúfalo zakročil Heimlichovým manévrom. Nepomohlo to a ja som plakala v jeho náručí ako malé dieťa. Keď ma bezradne pustil, s plačom som sa odpotácala na gauč do obývačky. Celým telom mi triaslo, mala som pocit, akoby mi horeli vnútornosti. Stále sa mi zle dýchalo. Hlasno som tam skuvíňala, kým on telefonoval so záchrannou službou. Hovorí sa, že vám v takej chvíli prebehne pred očami celý život. Asi to má každý inak, pretože ja som si len dookola opakovala: „Ja určite zomriem!“ Myslela som intenzívne na Boha ako nikdy predtým, v tichosti ho prosila, nech ešte neumriem. Bolo mi jasné, že som mala za svoje správanie istý lístok do pekla, veď sama som si tam dláždila cestu hriechmi. Sľúbila som si, ale hlavne Jemu, že ak to prežijem, tak sa polepším.
Nebudem tu písať zbytočné detaily, ako som najbližšieho polroka chodila po vyšetreniach, infúziách a nemocniciach v rôznych mestách. Lekári tú záhadnú chorobu identifikovať nedokázali. Sami pracovali s niekoľkými teóriami, ale ani jednu z nich moje zdravotné výsledky nepotvrdili. Cítila som, ako prichádzam o rozum, moje stavy aj záchvaty sa zhoršovali, veľmi mi to pripomínalo prípady posadnutia zlými duchmi. Bála som sa vyjsť z domu a aj pri bežnom umývaní zubov, so mnou neskutočne klepalo. Myslela som, že to nikdy neskončí. Hádky s človekom, s ktorým som bývala a mal mi byť najbližší sa nepretržite stupňovali.
Dávala som sa dokopy skoro dva roky. Počas toho sa so mnou niekoľko krát rozišiel. Nezvládali sme to a neskutočne sme sa spolu trápili. Ja som to nechcela ukončiť, pretože som mu dala svoje slovo a nemienila som ho porušiť. Dúfala som, že to ešte môžeme napraviť. No ten posledný krát mi praskli nervy a uvedomila som si, že to tak ďalej nemôže ísť. Že to naozaj neprežijem, ak s tým niečo sama neurobím. Keď sa so mnou opäť rozišiel, už som viac nebojovala. Nechala som ho ísť. Odsťahovala som na čas k rodičom a našla som si prácu v kresťanskej škôlke. Najlepší kolektív, aký som mala možnosť zažiť. Znova som sa začala modliť, nastali vnútorné premeny. Pomaly som sa vracala k Bohu s tým, že sa chcem od srdca polepšiť a od zla sa strániť.
Snáď som sa vydala lepšími smermi, pretože jednej noci som mala veľmi živý sen. Bude to znieť neuveriteľne, ale v ňom ma držali v tmavej pivnici dvaja nezmámi muži. Chceli ma pošpiniť a následne pribiť na kríž. No zrazu sa mi zjavilo jasné biele svetlo, v ktorom bolo nejasne vidieť siluetu mužskej postavy. Zaliali ma neopísateľné pocity pokoja a lásky, také, aké som k nikomu na tejto Zemi nikdy nemala. Muž zo svetla sa za mňa rozhodol obetovať. Bol to pre mňa dotyk z iného sveta. Vtedy som konečne pochopila všetky tie reči o tom, že Boh je láska. Možno to boli iba moje vidiny, ale od toho okamihu som viac nezapochybovala o Božej existencii. A pochopila fakt, že nás miluje natoľko, že nie je Jeho zámerom nás obmedzovať, ale chrániť. Aj keď vždy nerozumieme Jeho príkazom, Biblia je skutočne dobrým návodom, ako to zlé môžeme obmedziť. Taká je Jeho bezhraničná láska.
Autor: Anna
