Prvýkrát som sa skutočne zamilovala, keď som mala 14 a táto veľká láska trvala celé tri roky. Nebola však opätovaná, zanechala vo mne mnoho zranení, a predovšetkým vo veľkej miere zmenila môj pohľad na seba samotnú. Cítila som sa nešťastná, smutná a nechcená. Keď som ho potom po pár mesiacoch spoznala, hovorila som si: „jasné, tak preto to vtedy nevyšlo! Aby mohlo vyjsť niečo oveľa lepšie! Už tomu rozumiem, vďaka Ti, Bože!“
Bol jednoducho skvelý. Veriaci, milý, charizmatický gentleman. Keď som sa doňho zamilovala, bolo to úplne ako vo filme. Zbadala som ho a bum! Bolo to tam. Moje city však neboli opätované a ja som sa zamilovala natoľko, že som nedokázala myslieť na nikoho iného. Prišli mnohí iní chlapci, ale každého jedného z nich som s ním porovnávala. Pri nikom inom som necítila také motýliky v bruchu a srdce mi bežalo maratón, rovnako len pri ňom. Keďže som tieto pocity nenachádzala u nikoho iného, nedokázala som nikomu dať ani len šancu niečo v mojom srdci zmeniť.
Veľmi zvláštne na tom celom bolo, že moje city boli neustále rovnako silné, aj keď sme sa veľmi nevídali. Stačilo mi vidieť ho len na 10 minút za celý týždeň a bola som šťastná. Nezáležalo mi na tom, že ma berie len ako kamarátku, a že neprejavuje záujem, aj tak som vo všetkých jeho slovách a činoch hľadala nádej a náznaky. Také už je naše srdce, neustále túži po láske a pokiaľ je šanca, že ju nájde, nevzdáva sa vo svojom hľadaní až do konca.
Vedela som však, že ku mne necíti to, čo ja. Že je jedno, akú obeť mu prinesiem alebo čo pre jeho chvíľkové šťastie alebo len úsmev vykonám. Aj tak preňho budem len kamarátka, ktorej sa zdôverí s tým, že si našiel priateľku a rád porozpráva o tom, čo všetko má na nej tak rád. Že budem bútľavá vŕba, s ktorou bude rozoberať svoje myšlienky po rozchode, a pritom nebude mať problém hovoriť o iných dievčatách. Každá sekunda takýchto rozhovorov s ním ma vnútorne zabíjala. Cítila som sa úplne stratená, akoby som sa motala v kruhu. Ľúbim niekoho, kto mňa nie. Nedokážem ľúbiť nikoho iného. Bože, prečo si to dopustil? Prečo si mi ho poslal do života? Toľko večerov som preplakala a kričala na Boha. Tak veľmi som prosila o oslobodenie srdca, o pomoc, nech mi ukáže východisko alebo akúkoľvek inú cestu. Prestávala som veriť v lásku, v lepšiu budúcnosť a vo svoju hodnotu. Prestala som cítiť blízkosť Boha a Jeho miesto najbližšieho priateľa vystriedalo utrpenie srdca. Bolesť, ktorá ma sprevádzala každý deň, ovplyvňovala úplne všetko. Či už to, ako som sa chovala doma, k priateľom alebo len k neznámym ľuďom na ulici. Prenikla ma horkosť a smútok, nedokázala som sa poriadne z ničoho tešiť.
Všetko sa začalo meniť vo chvíli, keď som mu konečne, po dva a pol roku, dokázala otvorene povedať o svojich citoch. Dohodli sme sa, že tomu necháme čas, a že, keď sa znova po niekoľkých týždňoch, kedy sme sa nemohli osobne vidieť, stretneme, uvidíme, v akej rovine to medzi nami bude.
Práve toto obdobie čakania bolo jedno z najťažších skúšok môjho života. Moja láska by sa konečne mohla naplniť! Plameň nádeje horel naplno.
A práve vtedy sa ku mne dostala Novéna k Panne Márii z Pompejí. Spočíva v modlitbe troch ružencov denne po dobu 54 dní spoločne s krátkymi modlitbami, a to všetko za jeden jediný úmysel. Myšlienka tohto modlitbového boja za našu situáciu mi nedala pokoja a cítila som, ako ma Boh k tejto novéne volá. Začala som sa ju teda modliť a úmysel venovala zaňho a za našu situáciu. Modlitba ma napĺňala neuveriteľným pokojom, istotou a predovšetkým Máriinou milosrdnou láskou.
Keď sme sa po niekoľkých týždňoch opäť stretli, jednoducho nedokázal náš kamarátsky vzťah posunúť ďalej. Aj tak vo mne neustále živil nádej a uisťoval ma, že niekedy neskôr by to snáď bolo možné. Myslela som, že sa vo mne všetko zlomilo a opäť som kričala na Boha. Takže sa nič nevyriešilo? Opäť som tam, kde na začiatku?
Má ma rád, ale nie natoľko, aby mi to dokázal? Bože, tak som Ti verila, že mi pomôžeš to rozhodnúť! A spustil sa nový kolotoč bolesti a sĺz. Zlomená a na kolenách som k Nemu opäť vzhliadla a prosila v zúfalstve o pomoc. Tak veľmi ma bolelo srdce.
Unavené a vyčerpané. A práve, keď som si myslela, že už som stratená, ma Boh zachránil.
Počas jednej omše som v úplnom zúfalstve odovzdala Bohu do rúk všetko, celé moje srdce, všetky moje trápenia a aj môjho milovaného. Po prvý raz som konečne skutočne zatúžila po Jeho vôli v mojom živote. A práve v tej sekunde a na tom mieste mi uzdravil moje srdce. A konečne, po prvýkrát po takmer troch rokoch neopätovanej lásky, som k nemu nič nepocítila.
Počas jednej omše som v úplnom zúfalstve odovzdala Bohu do rúk všetko, celé moje srdce, všetky moje trápenia a aj môjho milovaného. Po prvý raz som konečne skutočne zatúžila po Jeho vôli v mojom živote. A práve v tej sekunde a na tom mieste mi uzdravil moje srdce. A to doslova. Pochopila som toľko vecí. Že muž potrebuje bojovať za lásku ženy, nie len prikývnuť na jej city. Že láska, to nie sú motýliky v bruchu a splašený tlkot srdca, ale naopak, pokoj, mier a pocit bezpečia. Že hodnotu ženy neurčuje, či ju ľúbi tento alebo onen muž, že predsa záleží na tom, ako ju miluje sám Kráľ. A predovšetkým, že moje šťastie nezáleží na ňom, ale na Bohu. Nikto na svete mi nedokáže dať pocítiť takú lásku, ako On, bez hraníc a limitov. Preukazuje ju neustále, v každom mojom nádychu a kroku. Keď mi Ocko dal toto všetko pochopiť a omša skončila, stretli sme sa. A konečne, po prvýkrát po takmer troch rokoch neopätovanej lásky, som k nemu nič nepocítila. Stál pri mne kamarát a dobrý priateľ, ktorému som priala a do dnešného dňa prajem, aby raz dokázal, čo najúprimnejšie ľúbiť svoju budúcu manželku a dokázal skutočne bojovať o jej srdce.
Láska, to nie sú motýliky v bruchu a splašený tlkot srdca, ale naopak, pokoj, mier a pocit bezpečia.
Dnes ďakujem Bohu, že mi ho poslal do života, a že mi dal obrovskú milosť toto všetko prežiť. Ďakujem Mu za každú preliatu slzu, za chvíle bolesti a trápenia.
Pretože práve v nich sa dokázal presláviť. Ukázal mi, že ľúbiť je krásna vec.
Ale milovať, to je skutočná láska. Vďaka Mu za to, že som práve cez toto všetko dokázala nájsť tých najlepších priateľov, ktorí ma vždy podržali v mojich najťažších chvíľach. Teraz už vidím, že práve počas nich mi bol najbližšie a objímal ma pevne svojou milosrdnou láskou. Nikdy, ani len na sekundu ma neopustil a vždy sa mi pripomínal, každý jeden deň. Konečne som objavila skutočnú vieru a objavila poklad v sile modlitby. Od toho dňa, kedy zmenil Ocko moje srdce, ma napĺňa neuveriteľným šťastím a slobodou. Vlial mi do duše nádej a vieru v jeho prísľúbenia. Práve v tento deň, kedy píšem toto svedectvo, sa modlím posledný deň ďalšej, v poradí druhej novény, tentoraz za budúceho manžela. A už teraz sa neviem dočkať, ako si ju Ocko použije.
Preto nezúfaj, (za)milovaná! On je verný a nikdy Ťa neopustí. Sám Ti vložil do srdca túžby a radostne ich všetky naplní. Hlavne sa nevzdávaj, zotrvaj v modlitbe a neboj sa! Kamkoľvek vykročíš, On vykročí s Tebou a je pripravený vždy Ťa zachrániť. A kedykoľvek budeš mať pocit, že už ďalej nevládzeš, že Tvoja láska nemá zmysel, a že nevieš ako ďalej, pozri na kríž. A nezabudni, že každé nesenie kríža sa končí vzkriesením. Neboj sa, len ver!
Magdaléna (21)
