Už ako trinásťročná som snívala o princovi, ktorý ma ako svoju Popolušku zachráni. To bol zhodou okolností aj čas môjho prvého bozku. Vtedy sa môj život zmenil. Už som o princovi nesnívala, ale dychtivo som sa snažila nejakého k sebe pripútať. Ako veľa mladých dievčat som si myslela, že na nikom a ničom nie som závislá, svoj život môžem žiť, ako chcem a nikto nemá právo hovoriť mi do toho. A keďže ma v tom rodičia nikdy nezastavili, vo svojej pravde som sa ďalej utvrdzovala.
Do dvadsiatich rokov som okrem kamarátstiev, zničených mojimi rozmarmi, alkoholom, ale aj ľahkými drogami vystriedala množstvo partnerov.
Do dvadsiatich rokov som okrem kamarátstiev, zničených mojimi rozmarmi, alkoholom, ale aj ľahkými drogami vystriedala množstvo partnerov. Ubližovala som ostatným, ale hlavne sebe. Všetky moje vzťahy s ľuďmi stroskotali. Uzatvárala som sa do seba a čím menej zraniteľná som chcela vyzerať, tým viac som sa cítila sama. Presne to aj diabol chcel. Vlákal ma do mojej vlastnej pasce a ja som nevedela nájsť cestu von, nehovoriac o tom, že som ju často hľadala vo vykladaní kariet a podobných hlúpostiach.
V poslednom ročníku strednej školy som si zhodou okolností podala prihlášku na Katolícku univerzitu. Už pri vstupe na prijímačky som vedela, že tam patrím. Prvý ročník sa pre mňa stal v mnohých smeroch osudným, opustila som starých kamarátov, priateľ sa so mnou po dlhom vzťahu rozišiel a namiesto nich som našla niekoho cennejšieho, Boha. Odpustil mi moju minulosť a prijal s láskou ako svoju stratenú dcéru. Dovtedy som to nechápala, no Boh mi všetky tie stroskotané vzťahy daroval. Odvádzal ma nimi z chodníkov, ktoré som objavovala a znova a znova ma zachraňoval.
Doma moju potrebu spoznať Boha nepochopili. Rodina sa mi smiala a občas som dokonca mala pocit, ako keby si mysleli, že robím niečo "choré". Vytrvanie v tom, čomu verím, bolo teda ďalšou skúškou v mojom príbehu. Otázky, ako: "To musíš ísť niekam každú nedeľu?" "Čo ti tam farár povedal?" alebo "Zase ťa tam oblbovali?" sa stali úplne bežnými. Po čase som svoje nedeľné návštevy kostola znova obmedzila na minimum.
Lásku som už nehľadala. Prestala som lipnúť na mojej predstave toho, čo potrebujem a vtedy mi Pán do cesty priviedol muža, akého som sa nikdy ani len neodvážila hľadať.
Lásku som už nehľadala. Prestala som lipnúť na mojej predstave toho, čo potrebujem a vtedy mi Pán do cesty priviedol muža, akého som sa nikdy ani len neodvážila hľadať. Dobrého, starostlivého, milujúceho a hlavne veriaceho. On ma utvrdil v tom, že moja viera nie je niečím, za čo sa mám hanbiť, že je to normálne a úplne správne.
Teraz, keď sa na svoj príbeh pozerám spätne, zisťujem, že jediný princ, ktorého lásku som potrebovala, bol Ježiš, pretože bez nej som nedokázala milovať správne ani seba, ale ani iných. Dnes už viem, že môj princ stál stále za dverami a pri každom páde čakal na to, ako zaklopem a On mi otvorí. A našťastie som aj zaklopala.
Mária
