Ale poďme od začiatku. Bola som tiché, poslušné dieťa. Kde ma posadili, tam som bola a počúvala. Vyrastala som na knižke "Nebo nad močiarmi" o Márii Gorettiovej. Bola môj detský vzor. Modlila som sa, "Bože daj, aby som bola navždy panna, ako Mária Goretti." Bola to detská modlitba, a netušila som ešte, čo mi život prinesie.
Svoj vzťah k Bohu som budovala už na základnej. Ako prvoprijímajúce dieťa som bola pravidelne v kostole. No mne to ostalo aj potom. Po prvom svätom prijímaní. Každý jeden deň v kostole. Aj v sobotu ráno, spolu s babkami z dediny sedeli v kostole ešte tri malé dievčatá. Zrejme som si vtedy vymodlila milosti, ktoré som potrebovala neskôr.
Po birmovke moja noha už nevstúpila do kostola. Boha som zavesila na klinec na dobu neurčitú.
A ten neskorší čas aj prišiel. Z dieťaťa, ktoré rado chodilo do kostola na spevokol, sa stala puberťáčka. Mladá žena, plná života, predstáv, ambícií. Podarilo sa mi dorobiť birmovku, aj keď to už začínalo byť divoké.
Po birmovke moja noha už nevstúpila do kostola. Boha som zavesila na klinec na dobu neurčitú. Hor sa do života! Alebo do záhuby? Dala som dovidenia Desatoru, dovidenia "Cti otca i matku svoju", dovidenia "Nezosmilníš". Bola som si sama sebe pánom. Všetci tak žijú, prečo by som ja nemohla?! A moje oči začali zrazu vidieť chlapcov naokolo.
Jeden taký, vlastne štvrtý v poradí behom pol roka, mi zamotal hlavu. Zamotal mi ju až tak, že som nevidela nič iné, ani rodičov, ani školu. Rodičia sa ma aj snažili zastaviť, ale nešlo to. Nikoho som nepočúvala, Pána Boha už vôbec nie. Ten čakal potichu na tom klinci, kedy ho zavolám.
Ostala som tehotná. A keďže som si myslela, že tak vybudujeme vzťah, okrem tehotenstva som presadila aj sobáš.
Ten vzťah nebol šťastný a ja som bola závislá. Rozpadol by sa rýchlo, ale moja závislosť na potrebe mať vzťah, ten nesprávny vzťah udržovala na umelom dýchaní. Ostala som tehotná. A keďže som si myslela, že tak vybudujeme vzťah, okrem tehotenstva som presadila aj sobáš. Veď som predsa kresťanka! Ale stále to nebolo šťastné. Priam tragické. Ja som si išla svoje, on pomaly viac a viac utekal preč. A ja som sa začala pomaly utiekať k Bohu.
"Bože, zachráň nás! Zachráň naše manželstvo! Ty vieš, koľko to pre mňa znamená, ty vieš, že chcem byť dobrou manželkou!" Začala som zase chodiť do kostola. Modliť sa a prijímať sviatosti. Všetky modlitby smerovali k prosbe za uzdravenie manželstva.
Ale nestalo sa tak. Ostala som sama s dieťaťom. Ale nie tak úplne sama, Pán Boh už bol pri mne. Po prvotnom šoku prvýkrát opadla moja závislosť na niečom, čo nemalo zmysel od začiatku. A čo ďalej? Budem teda rozvedená do konca života? Budem SAMA do konca života?! Alebo budem s nálepkou hriešnica v novom vzťahu? Žiadne dobré vyhliadky. Moje rovesníčky ešte len nastúpili na vysoké školy a ja už mám rozbitý život?
A prišiel aj nápadník. Úplne iný než ako bol môj "manžel".
Išla som za kňazom a vyrozprávala všetko. Občas sa to počúvalo ťažko, ako z nejakej zlej telenovely. Podali sme žiadosť o prešetrenie právoplatnosti manželstva. Bolo mi z toho zle. Veľký stres z toho, ako to dopadne. Nedokážem žiť celý život sama! Túžim po manželstve! Nechcem žiť v ťažkom hriechu. Bože, zmiluj sa.
Pozbierala som sa. Anulačný proces plynul, rozvod už dávno prebehol. A prišiel aj nápadník. Úplne iný než ako bol môj "manžel". Priniesol so sebou aj život. Vedeli sme sa spolu rozprávať hodiny o hocičom zmysluplnom. Smiať sa. Žiť. Nikdy dovtedy som to nezažila. Naše prvé rande začalo omšou v nedeľu. Chalan, čo ide so mnou do kostola! Wau! Samozrejme, že sme mali svoje chyby a zlyhania, ale snažili sme sa. A už vtedy sme mali spoločný smer, priority a očakávania. Všetko sa nám zhodovalo. Čím viac som ho spoznávala, tým viac som si uvedomovala, že to pred tým, čo som chcela povýšiť na manželstvo, nebolo absolútne nič. Úplne som ožila.
Bol práve Svätý rok milosrdenstva. A na konci tohto roka som sa aj dozvedela oficiálne, že moje predchádzajúce manželstvo bolo anulované. Pán nevyslyšal moje modlitby za záchranu manželstva. Ono ani nebolo platné! Bola som slobodná! Doteraz sa mi tisnú slzy, keď si to uvedomujem. Druhá šanca od života. Pán nápadník bol tiež šťastný.
On prišiel z 5 ročného vzťahu, ktorý nemal budúcnosť. Hoci ho chcel veľmi budovať, bol by v ňom len nešťastný.
Netúžila som po ováciách, ale po Božom požehnaní a ozajstnom manželstve.
Od začiatku sme vedeli, že sa vezmeme, ak budeme môcť. Stále som mala strach. Až prišiel jeden pekný jarný deň a išli sme za farárom, či nás zosobáši. Išli sme s tým, že ja mám za sebou, už to a to, či vôbec môžme? "Máte to uzavreté? Máte!" Ani to neskúmal podrobne, a hneď nám dal prvú náuku. Padol mi balvan zo srdca. "Pán farár, a čo ak to nevyjde?" Ten strach sa ma nechcel pustiť. "Deti moje, hocičo môže prísť. Ale dôležité je, či to s láskou prijímate už teraz."
Sobáš sme mali len my dvaja, moje dieťa a dvaja svedkovia. Netúžila som po ováciách, ale po Božom požehnaní a ozajstnom manželstve. Pán Boh nesmie chýbať nikde. Ak vieme, že je nad nami, kto je proti nám? (Rim 8, 3)
Chráni naše kroky. Dáva nám toľko milostí, koľko si často krát ani nezaslúžime. Mne dal môjho manžela. Úžasného muža, ktorý sa nebojí svojho slova, ktorý má rád život, prírodu, skromnosť, humor, inteligenciu. Muža, ktorý túži po láske rovnako veľkej, ako túžim ja. Verím, že o niekoľko rokov budeme môcť byť hrdí na to, čo chceme vybudovať, a že nás Pán Boh nikdy neopustí. Verím, že naše manželstvo bude dôkazom jeho lásky k nám.
Perpetua
