V manželstve sme žili 28 rokov. Posledný raz bol manžel na sv. spovedi, keď nám išla dcéra na 1. sv. prijímanie. Potom nasledovalo 20 rokov prázdnoty, bez kostola a sviatostí. Do kostola išiel manžel len vtedy, keď sme boli u jeho rodičov, aby nenadávali.
Posledné roky manželstva boli ťažké: nadávky, ponižovanie, iné ženy a k tomu ešte alkohol a choroba. Keď ostal ležať v posteli, prosila som ho, aby sa vyspovedal, ale on povedal, že nikoho nezabil. V januári 2010 bol operovaný na pankreas (mal veľký tumor a silnú cukrovku). Lekári hovorili, že operáciu neprežije, lebo je náročná. Po operácii mi povedali, že ak sa preberie, tak mu dávajú týždeň života.
Bol to ťažký rok. Bolo v ňom toľko nenávisti a zloby, že som musela odísť s deťmi bývať do podnájmu.
Vtedy som veľmi prosila Boha, že ak existuje a má ma trošku rád, aby nedopustil, aby sa môj manžel pred smrťou nezmieril s Ním, s deťmi a rodinou. A mňa, keď aj bude neznášať do konca života, ja to prijímam. Len nech Boh stojí pri mne a dáva mi silu.
Po operácii manžel žil ešte rok. Bol to ťažký rok. Bolo v ňom toľko nenávisti a zloby, že som musela odísť s deťmi bývať do podnájmu. Každý deň som sa modlila a každé sväté prijímanie som obetovala zaňho – za manžela. Keď som kráčala k sviatosti, rozprávala som Pánovi v duchu, že teraz tu kráča môj manžel, v mojom srdci a prijíma Ho s láskou, tak ako som to cítila v srdci ja.
Pred Vianocami sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil, potreboval pomoc, a preto som sa vrátila naspäť k nemu. Vtedy to boli ťažké chvíle, často som bojovala sama so sebou. Keď som prichádzala z práce domov, len čo som otvorila dvere, hneď na mňa spustil, že čo tu chcem a na čo tu idem a k tomu hrozné vulgárne nadávky. Ale ja som vedela, že keď mu nepomôžem, nepodám jedlo, neopravím posteľ, nepôjdem s ním v noci na toaletu, nepomôže mu nik iný a sám sa už o seba nevládal postarať.
A tak som aj napriek všetkým nadávkam a ponižovaniu vošla dnu, usmiala sa na manžela a pozdravila ho.
Ako by som ho mohla nechať len tak? Nedokázala som to! Viete, aké boli moje prvé myšlienky? Boli to slová sv. Jána XXIII, ktoré som počula vo filme o ňom. Keď ho zvolili za pápeža, opýtal sa kardinálov: „Viete, čo by mal mať pápež?“ „Pokoj,“ odpovedal im, „lebo z pokoja vychádza všetko.“
Aj ja, keď som vchádzala k manželovi do bytu, stále som sa v duchu modlila: „Bože, požehnaj ma. Pokoj, len nech v mojej duši vládne pokoj, Boží pokoj.“ A tak som aj napriek všetkým nadávkam a ponižovaniu vošla dnu, usmiala sa na manžela a pozdravila ho. Ak nadával ďalej, v duchu som sa modlila Zdrava’s Mária, až sa pomaly utíšil. Okrem modlitby, mojím veľkým povzbudením boli aj slová, ktoré som nachádzala v knihe Nasledovanie Krista.
Hneď po Vianociach musel ísť do nemocnice. Veľmi som túžila, aby sa vyspovedal a zmieril s Bohom. Kňaz bol pri ňom trikrát, ale on sa nevyspovedal. Bol deň pred slávnosťou Zjavenia Pána. Večer som išla na sv. spoveď. Mala som veľkú túžbu spovedať sa ústami a srdcom môjho muža. Kňaz mi povedal, že sa to nedá, hoci som to vedela. Veľmi som sa bála, že ráno už nebude medzi živými. Ráno som vstala a išla do nemocnice.
Mala som veľkú túžbu spovedať sa ústami a srdcom môjho muža. Kňaz mi povedal, že sa to nedá, hoci som to vedela.
Keď som prechádzala okolo nášho kostola, práve začínala sv. omša. Tak som zostala. Do nemocnice išla so mnou aj moja dcéra a švagriná. Keď sme prišli k posteli manžela, švagriná mi ukázala jeho nohy. Mal ich čierne. Zľakli sme sa, že skonáva. Išla som k sestričke, aby mi poradila, kde nájdem kňaza. Odpovedala mi, že pred chvíľou od neho odišiel.
Kňaz mi potom povedal, že to bola úžasná sv. spoveď a že toľko ľútosti a úprimného vyznania ešte nevidel. K tomu ešte aj v rádiu bola pustená sv. omša. Išla som naspäť do izby. Otvorila som tašku a na vrchu som mala obrázok Božieho milosrdenstva. Položila som ho k jeho rukám. Z vrecka som vybrala ruženec a kľakla som si k jeho posteli. Zobrala som jeho ruku do svojej, a vtedy som povedala Pánovi: „Teraz sa nemodlím ja, ale modlí sa to môj muž. Len používa moje ústa, lebo on už nevládze.“
Vtedy si on sám položil obrázok Božieho milosrdenstva do pravej ruky, medzi prsty, zdvihol ruku s obrázkom a opýtal sa ma: „Ako ja pôjdem hore?“
Keď som sa pomodlila korunku Božieho milosrdenstva, sadla som si k jeho posteli na stoličku. Vtedy si on sám položil obrázok Božieho milosrdenstva do pravej ruky, medzi prsty, zdvihol ruku s obrázkom a opýtal sa ma: „Ako ja pôjdem hore?“ Moja prvá myšlienka letela k Panne Márii. Prosila som ju, aby mi dala len troška z tej sily, ktorú mala pod krížom svojho Syna. Aby som svojho muža vyprevadila s pokojom a láskou, ako to spravila ona.
Neviem vám opísať ten pocit, čo ma vtedy naplnil. Cítim to dodnes. V srdci som cítila pokoj, lebo som vedela, že sa zmieril s Bohom, vyspovedal sa. Na jeho otázku som mu odpovedala, aby dôveroval Pánovi. On mu už svieti na cestu, bude ho sprevádzať na ceste DOMOV. A že v tejto chvíli si vymeníme úlohu: Teraz on bude dávať pozor na mňa a nie ja na neho.
Do nemocnice prišiel aj náš syn. Kľačal pri posteli svojho otca a s láskou sa s ním rozlúčil. Rozlúčila sa aj naša dcéra. Takže sa pred odchodom DOMOV zmieril s deťmi a s rodinou. Aj moja sestra vtedy prišla z Čiech, keďže mali stretnutie zo školy, a bola pri manželovi asi dve hodiny. Tak isto aj môj brat, lebo doviezol môjho syna k otcovi.
Hladkala som ho po čele. Rozprávala som mu, že má nádherný odchod z tohto sveta.
Manžel mal veľké bolesti. Viem, že Panna Mária stála pri mne. Ona mi dávala správne slová do úst. Hladkala som ho po čele. Hovorila som mu o Ježišovi, že aj on odišiel z tohto sveta k svojmu Otcovi vo veľkých bolestiach a mukách, aby tú bolesť obetoval Pánovi a vydržal to - stojí ti za to. Rozprávala som mu, že má nádherný odchod z tohto sveta. Sprevádzajú ho totiž traja králi. Ide DOMOV k Otcovi v kráľovskom sprievode.
Kedy prekonal nenávisť ku mne? Až, keď mu Pán odňal reč - nemohol rozprávať. Vtedy zdvihol ruku a pohladil ma po chrbte. Bolo to nádherné, plné citu, lásky a poďakovania. Hoci ja som sa zľakla, že ma chce udrieť.
Posledné minúty pred jeho odchodom som sa mu ešte poďakovala za spoločné roky manželstva. Prosila som ho o odpustenie, keď som mu ublížila. Povedala som mu, že mu odpúšťam a odpúšťam aj tej žene, čo vstúpila do nášho manželstva. A prosím Boha, aby jej tiež odpustil. Pochopila som, že môj manžel bol pre mňa nádherným darom z neba. Cez môjho manžela ma Pán pretváral a učil láske a odpusteniu.
Kedy prekonal nenávisť ku mne? Až, keď mu Pán odňal reč - nemohol rozprávať. Vtedy zdvihol ruku a pohladil ma po chrbte.
Náš Boh po roku splnil všetko, o čo som ho prosila. Manžel sa zmieril s Bohom, s deťmi, s rodinou. A mňa naozaj neznášal do konca života, ale pár minút pred odchodom DOMOV sa manželova nenávisť voči mne zmenila na lásku. Stálo to za to, modliť sa každý deň po dlhé roky za svojho manžela a prosiť o jeho obrátenie. Po 20 rokoch sa vyspovedal 6 hodín pred smrťou.
Učme sa každý deň všetko odovzdávať do Božieho milosrdenstva, do Božej lásky, lebo Boh je láska, pokoj a dobro. Kto miluje lásku, miluje Boha. Kráčať s ním a ďakovať Bohu za utrpenie. To je láska. Jeho milosrdenstvo nikdy nesklame!
Mária
