„Poďte sem a počúvajte všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil...“
Nedávno som v Biblii natrafila na tento, predtým už tisíckrát čítaný žalm, ktorý ma konečne prinútil zamyslieť sa nad tým, čo to vlastne čítam. Zišli mi na um ľudia, ktorí na kresťanských podujatiach rozprávajú ostatným o zázrakoch v ich živote. Tí ostatní počúvajú so zatajeným dychom a na konci rozprávača odmenia obrovským potleskom.
Začala som rozmýšľať, čo by som asi tak povedala ja na mieste toho, kto vydáva svedectvo o Bohu, či vôbec boli v mojom živote situácie hodné spomenutia. Keďže najčerstvejšie udalosti v mojom živote sa týkajú pôrodu, skúsila som si pripomenúť toto obdobie i obdobie 9-mesačného čakania.
S manželom sme boli svoji už asi polroka, keď sme sa dočkali vytúženej správy, že sa čoskoro rozrastieme. Naša radosť bola taká obrovská, že sme nikomu nič netajili a o mojom tehotenstve nevedeli snáď len tí, ktorých sme nepoznali. Od začiatku som „trpela“ tehotenskými celodennými nevoľnosťami a nechuťou k jedlu, čo viedlo aj k veľkému zníženiu mojej hmotnosti, no aj tak sme boli radi, že sa staneme rodičmi. Keď sa mi už konečne ako-tak vrátila chuť do jedla a začala zo mňa mať radosť aj moja lekárka, prišiel nečakaný zvrat. Začala som silno krvácať. Strach a bolesť, ktoré nás vtedy sprevádzali, nám akosi bránili dôverovať Bohu, a myšlienky, že o bábätko prídeme, v nás vyvolávali výčitky, prečo nám bábätko berie.
Celou cestou do nemocnice som sa triasla a plakala, manžel vtedy porušil snáď všetky dopravné predpisy. Pomedzi slzy som sa zmohla iba na: „Prosím, Bože, nie.“ Viem, že ma vtedy sprevádzali modlitby najbližších, ktorí sa dozvedeli, čo sa stalo. Bola práve nedeľa Božieho milosrdenstva. Po príchode do nemocnice sa lekári snažili krvácanie zastaviť a naše bábätko zachrániť. Vraj bolo na 95% isté, že toľko krvi vytlačí von aj dieťatko, no akýmsi zázrakom sa tak nestalo. Dnes môžem povedať, že ho zachránil milosrdný Boh.
Po pobyte v nemocnici som už bola lekármi viac sledovaná a moje tehotenstvo bolo nazvané rizikové. Mám pocit, že pri každej ďalšej kontrole sa vyskytovali stále nové komplikácie. Akoby vždy, keď sme si už vydýchli, prišla ďalšia skúška dôvery. Vyšetrujúca lekárka mi ustavične odporúčala, aby sme navštívili odborné pracovisko v krajskom meste, kde by mi mohli odobrať plodovú vodu, aby potvrdili alebo vyvrátili, či sa bábätko narodí s Downovým syndrómom.
Možno si to lekári neuvedomujú, no týmto ich „radšej choďte“ a „pre istotu“ naháňajú ženám toľký strach! Pričom výsledky týchto testov nikdy nie sú 100% pravdivé. Mnoho žien, aj z môjho okolia, však natoľko podľahlo strachu a tlaku lekárov, že si dieťatko nechali vziať. Nevravím, že ja som sa nebála, s manželom sme to preberali často aj s plačom, no vždy sme sa pokúšali odovzdávať život nášho ešte nenarodeného dieťatka Bohu. Napriek odporúčaniu sme toto „dobrovoľné“ vyšetrenie odmietli. Boli sme rozhodnutí, že i keby výsledky testov boli zlé, dieťatko by sme si nechali. Tak načo sa strachovať odteraz? Veď zdravie nášho dieťaťa sme zverili Bohu. Myslím, že práve tieto skúšky nás k Nemu priviedli bližšie.
Pri jednej z ďalších prehliadok prišla opäť rana. Lekárka na ultrazvuku uvidela pri bábätku amniový pruh. Keďže sme o tom nikdy nepočuli, zaujímalo nás, čo to je a či je bábätko v ohrození. Dozvedeli sme sa, že by mohlo prísť o niektorú z končatín, ak by sa mu do toho pruhu zamotala.
Keď si na to teraz spätne spomínam, moje tehotenstvo bolo plné negatívnych správ od lekárov, nad ktorými som neustále premýšľala a pre ktoré som plakala. No to, že bolo plné Božieho požehnania som akosi prehliadala. Pri každej zlej správe, ktorú sme sa dozvedeli, sme sa s manželom modlili a pokúšali sa (aj keď to mnoho ráz nešlo jednoducho) viac veriť Bohu. Vraveli sme si, ak dieťatko už zvládlo to, či ono, zvládne aj toto. A zvládlo to. Boh ho posilňoval.
Vrcholom našej viery mal byť pôrod. Ako prvorodička, ktorá nevie, čo ju čaká, som pri kontrakciách tŕpla od strachu. No Boh ani vtedy nesklamal. Pôrod bola asi 10-minútová rýchlovka, na konci ktorej sme konečne stretli našu lásku. Živú a zdravú. So všetkými rúčkami aj nôžkami. Bez Downového syndrómu. S normálnou novorodeneckou váhou aj dĺžkou. Žiadne z tvrdení lekárov sa nepotvrdilo.
Aj keď veda a technika pokročila, Boh je ten, ktorý má vždy posledné slovo.
„Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo“ (Ž 66).
A neodmieta modlitby nikoho z nás. Ak Boh má s človekom plán na tomto svete, zachráni ho. A náš malý zachránený syn nesie meno s významom bojovník.
Zuzana
