Pochádzam z rodiny, kde je viera v Boha prakticky neznámy pojem a kostol miesto, kam sa ide dvakrát do roka – na Vianoce a na Veľkú noc. Keď som sa narodila, bola som pokrstená, čím mi rodičia aspoň trochu otvorili dvere do tohto sveta, no nikdy ma k viere ani modlitbám neviedli. Na rozdiel od mnohých spolužiakov, nechodila som na náboženstvo, nemám prvé sväté prijímanie či birmovku. A predsa som si cestu k Bohu našla.
Keď som mala 13, začala som trpieť epizodickými úzkostnými poruchami, ktoré postupne prerástli v depresie so všetkým, čo k tomu patrí. Nasledujúce roky si ma pohadzovali rôzni psychológovia a psychiatri, no nikto mi pomôcť nedokázal.
Keď som mala takmer 18, začala som chodiť s jedným chlapcom, no veľmi som sa bála otvoriť sa mu a začať mu veriť. Tým, že som to doma s rodičmi nikdy nemala ružové a prešla som si kadečím, mala som trochu problém ľuďom veriť. No on ma presvedčil o tom, že stojí zato, a tak sme to spolu skúsili.
Veril v Boha, tak ma začal každú nedeľu brávať do kostola, aj keď mne to zatiaľ stále nič nehovorilo. Postupne depresia zmizla a len z času na čas sa objavila nejaká úzkosť. Ten chlapec ma robil šťastnou a liečil ma. Bolo nám spolu skvelo. Ak sa mi aj niekedy pohoršilo, vždy bol pri mne a pomáhal mi zvládnuť to. Stále mi však vravieval, že jediné, čo mi pomôže úplne sa vyliečiť a mať pokoj v duši, je viera v Boha.
Po roku som však jedného dňa zistila, že ma podvádza. Zrútil sa mi svet. Predstavoval pre mňa jedinú istotu, ktorú som mala a jediný účinný liek, ktorý mi naozaj pomáhal. Bolo mi strašne.
On to však veľmi ľutoval, veľa sa modlil a ja som sa k nemu vrátila. Na pol roka. Bolo to ťažkých 6 mesiacov plných hádok, pretože som mu už v ničom nedokázala veriť. Vedela som, že rozchod je nutný, no bála som sa o neho prísť. A veru som aj prišla... Bolo to najhoršie obdobie v mojom živote. Už som neverila nikomu, bála som sa ľudí, keď som bola medzi nimi, bolievala mi hlava, točila sa mi, cítila som strašnú úzkosť. Prestala som chodiť von, nedokázala som chodiť autobusom, kde na mňa všetci pozerali, keď sa so mnou niekto chcel zoznámiť, odišla som. Diagnostikovali mi sociálnu poruchu a nábeh na panickú poruchu. Už som viac nevedela, kto som, prečo som tu, stratila som sa.
Raz som si spomenula na priateľove slová o tom, že jediné, čo mi môže pomôcť a vyliečiť ma, je Boh. Tak som sama začala chodiť pravidelne do kostola. Na vysokej škole som spoznala skvelé dievčatá, ktoré mi začali pomáhať upevňovať moju vieru.
Bola som na Godzone tour a poviem vám, od šťastia som sa vtedy rozplakala. Niečo také som nikdy v živote nevidela ani nezažila a ten večer si už budem pamätať navždy. Veľa vecí som vtedy pochopila.
Po toľkých rokoch som si našla cestu k Bohu. Každý večer som Mu začala ďakovať za všetko dobré, čo sa mi v ten deň stalo a prosila Ho, aby mi pomáhal v mojom trápení. Predtým som si myslela, že nemôže existovať, lebo keby naozaj bol, nikdy by nedovolil, aby som si musela všetkými tými chorobami prejsť. Teraz dobre viem, že práve v tých ťažkých chvíľach je pri mne oveľa bližšie než inokedy. A pomáha mi.
Stále nie som zdravá. Sociálna porucha mi ostala, no snažím sa s ňou postupne bojovať spolu s mojou skvelou doktorkou a s Ním. Úzkosti mávam tiež. No pozerám sa na to všetko úplne inými očami. Znova sa stretávam s bývalým priateľom. Ak sa pýtate, tiež neviem, či je to ten najlepší nápad. Ale teraz som niekto úplne iný než som bola predtým, keď sme boli vo vzťahu. Neviem, či mu dokážem znova veriť a tiež neviem, či ma nečaká znova strašné obdobie.
Ale ja už verím v Boha, chválim Ho a spolieham sa na Neho vo všetkom. Verím Mu, On vie, čo robí. Dáva mi nádej a ja som sa rozhodla plne sa Mu odovzdať. Teraz je Boh mojou istotou v živote, ktorú nikdy nestratím a cítim sa tak lepšie.
