„Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja.“ (Ef 4,2-3)
Odmala som vyrastala v náboženskej rodine. Ctili sme si vieru a kresťanské hodnoty. V dospelosti, keď som sa osamostatnila a začala zažívať prvé lásky a vzťahy, to však nebolo také, ako som si vždy predstavovala. Že si nájdem veriaceho milého chlapca, ktorý ma pochopí, budeme pre seba tí praví a do manželstva si uchováme čistotu...
Mala som vzťah s neveriacim chlapcom, potom s ďalším neveriacim a začala som blúdiť a strácať sa sama v sebe. Vo svojich hodnotách aj v tom, čo naozaj chcem. Zabudla som na moje predsavzatie, žiť do manželstva v čistote... Prišiel ďalší vzťah, opäť hriešny... Keď mi všetky tieto vzťahy nevychádzali a ja som sa trápila, že prečo stále nie som taká šťastná kdesi vo vnútri ako by som chcela, uvedomila som si, ako veľmi som sa vzdialila od Boha a jeho pravidiel. Ako som zhrešila, moja čistota bola nenávratne preč. Už sa to nedá vrátiť naspäť, hanbila som sa, že ak stretnem muža, ktorý bude chcieť veriacu ženu, ako mu poviem, že som žila hriešne. Začala som sa modliť za môjho budúceho manžela, aby to bol veriaci muž a mal všetky hodnoty upratané a srdce na správnom mieste. Nič neprichádzalo, moja slabá viera bola zase podlomená. Neprestávala som a však modliť. Jedného dňa som ho spoznala.
S Peťom sme hneď od začiatku vedeli, že je to ten správny vzťah. Povedala som mu o svojom živote a on mi povedal o tom tvojom, mali sme to podobné. Rozhodli sme sa, že to urobíme inak. Požiadal ma o ruku, na Silvestra sme sa oficiálne dohodli, že do manželstva vstúpime v čistote. Už nie v tej ozajstnej, to sa už nedá, ale v takej „opravenej“, polepšenej.
Vo februári sme si to sľubom spečatili aj na Púti zaľúbených v Šaštíne. Bolo to náročné, pretože, keď už niekto okúsi „zakázané ovocie“ skôr, o to ťažšie je potom sa toho opäť vzdať.
Zo začiatku šli prvé mesiace ľahko, vedeli sme, čo sme si sľúbili a snažili sme sa to dodržať, ale potom prišlo pre mňa náročnejšie obdobie. Prišlo leto, spoločné dovolenky, výlety, kde sme boli sami. Veľakrát som zlyhala, snažila som sa Peťa presvedčiť, nech poľaví. 
Ale on bol pevný ako skala – veď nakoniec má to aj v mene – Peter. Boh vedel, prečo práve on.
Zlom prišiel, keď sme sa odhodlali ísť na spoločnú dovolenku, ak zvládneme prvú noc spolu, už to zvládneme až do manželstva. A naozaj to šlo, modlili sme sa a užívali si všetky pekné chvíle vzťahu. Už som ani nepomyslela na to, žeby som zhrešila. Po tejto dovolenke bol pre mňa zlom. Vedela som, že Peťo je ten pravý a oplatí sa počkať. Videla som ovocie toho, čo nám to prináša. Učili sme sa spolu tráviť čas inak. Výlety, spoločenské hry, cvičenie, omše, varenie a v neposlednom rade aj príprava svadby.
A teraz po manželstve? Neprestali sme spolu tráviť čas, práve naopak, užívame si každú spoločnú chvíľu. A viem, že keby sa čokoľvek stalo, či už choroba alebo akákoľvek situácia, kvôli ktorej si budeme musieť odrieknuť svoje „manželské povinnosti“, tak nepôjde za inou, pretože už sme to raz spolu zvládli ovládať sa a zvládneme to zas. A tú istotu by som nevymenila za nič na svete. Keď sa niekto druhý dokáže vzdať potešenia kvôli spoločnému rozhodnutiu, je to veľký krok, ja ho neľutujem.
„Tak aj muži majú milovať svoje ženy ako vlastné telá. Kto miluje svoju ženu, miluje samého seba.“ (Ef 5,28)
Príbeh môjho detstva je totožný s manželkiným. Rovnako aj ja som od mala bol vedený k viere. V dospelosti som mal vzťahy, ktoré ma nerobili šťastným. Boli to hriešne vzťahy. V tejto dobe je to ťažké, kamaráti, kolegovia a aj internet ma dosť ovplyvňovali a tým som sa viac a viac vzďaľoval svojimi skutkami od Boha. Vo vnútri som vedel, že je to nekresťanské, ale neuvedomoval som si, ako veľmi ma okolie odpútava od Boha. Čas plynul a ja som si v jeden deň uvedomil, že som sa málo modlil, musel som to zmeniť a od toho dňa som sa opäť modlieval k Pánu Bohu. A ten mi poslal do cesty Moniku. Toto obdobie, kým som ju spoznal, ma naučilo veľkej trpezlivosti.
Čím dlhšie sme spolu boli, som vo vnútri vedel, že je to tá pravá žena pre mňa. Požiadal som ju o ruku. Po zásnubách na Silvestra sme sa rozhodli, že vydržíme do svadby bez milovania. Aj keď sme predtým nežili v čistote, tak tento vzťah som chcel, aby nám Boh skrze naše rozhodnutie požehnal.
Pre mňa ako muža bol najťažší práve začiatok. Prvé týždne som vôbec nevedel zvládať svoje myšlienky a túžby, nechal som sa ovládať telom. Tu bola Monika pre mňa tá opora. Prestalo to až v momente, keď sme sa začali spolu viac modliť. Cítil som, že modlitba mi dáva veľkú silu, aby som dodržal svoj sľub.
Od tohto momentu som vedel, že to pre mňa bude ľahšie. Do leta nám to ubehlo ako voda. Potom prišlo ťažké obdobie u mojej manželky. Boli dni kedy sa ma snažila prehovoriť, zlomiť a skúšala na mne rôzne ženské zbrane. Vedel som však, že nemôžem poľaviť a že aj ju by to potom mrzelo, že je to len chvíľkové zlyhanie. V tomto čase som musel byť ja ten odolnejší. Po tejto skúške to už bolo ľahké, som rád, že sme to do svadby zvládli. Zmenil som sa, kedysi som bol typ, ktorému bolo všetko jedno a mal som problém niekomu dôverovať, ale teraz som viac citlivý a v srdci konečne naplnený šťastím. Celé toto obdobie bolo také iné. Veľa sme sa rozprávali aj do hĺbky, povedal som jej veci, ktoré som nikdy nikomu nepovedal. A vďaka tomuto sme teraz nielen manželia, ale aj najlepší kamaráti, ktorí vedia o sebe všetko.
„My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4,19)
Toto všetko by sme nedokázali bez Božej pomoci.
Pre tých, ktorí ste single, modlite sa za budúceho manžela/ budúcu manželku. Pridajte k tomu trpezlivosť a čas. Lebo kto prosí, dostane.
A pre každého, kto je vo vzťahu, nebojte sa žiť v čistote. Je to požehnanie do manželstva. Pre nás ten čas znamenal zmenu vnímania lásky a ľudí okolo nás. Naše srdcia sú naplnené láskou, nehou, humorom a ochotou robiť všetko spoločne vo viere.
Monika a Peter Vaníkovci
