Spočiatku to bola konverzácia ako každá iná. Avšak čím viac sme si začali písať otvorenejšie a úprimnejšie, tým viac nás to akoby vťahovalo a ovládalo naše city. Vzniklo medzi nami akési citové puto. V hĺbke srdca som vedela, že niečo nie je v poriadku. Povedala som o tom aj kamarátke, ktorá mi radila radšej v tej konverzácii nepokračovať. S jej radou som súhlasila, no písanie pokračovalo.
Od písania k dotykom
Sama som sa čudovala tomu, prečo sa mi s ním tak dobre píše. Stále sme si mali o čom písať. A neboli to len vážne či humorné veci. Bola to i duchaplná debata plná Božích vecí. Naozaj sme si vedeli písať o čomkoľvek. A s nikým sa mi tak dobre nikdy nepísalo. No tým, že mi dotyčný písal pekné slová, ktoré som chcela počuť, pri stretnutí sa ku mne pekne správal, začala som sa viac namotávať. Aj som mu o tom napísala, dokonca som navrhla, že by sme to písanie mali obmedziť vzhľadom na jeho a moju situáciu (on je ženatý a ja sa uchádzam o zasvätený život).
Chcela som daného človeka priviesť bližšie k Bohu, písali sme si o Biblii, Bohu, rozoberali sme kresťanské témy, ale postupne som zisťovala, že tým upriamujem pozornosť viac na seba a myslím na daného muža viac než na Ježiša.
Problém mi robila aj modlitba. Pri nej som sa vôbec nedokázala sústrediť. Namiesto toho, aby som svoje myšlienky smerovala k Ježišovi, moja myseľ bola pri danom mužovi. Zdôverila som sa preto ďalšej kamarátke i kňazovi, ktorí mi radili to isté ako prvá kamarátka. A sama som to aj vedela, len som nevedela (alebo skôr sa zdráhala) urobiť rozhodnutie. Písala som mu aj o tom, že Ježiš sa mi zdá tak ďaleko. Viem, že je so mnou, ale chýba mi Jeho dotyk, blízkosť, náruč... A tak prešli tieto túžby k tomuto mužovi. Od písania to prešlo k naplneniu jednej túžby - k dotyku rúk.
Slzy ľútosti a radikálne rozhodnutie
A tam to našťastie aj skončilo. Krásne pocity, hlava v oblakoch, človek je opantaný akýmsi kúzlom. Ako to už však býva, tieto pocity eufórie nahradili rozumom oprávnené výčitky svedomia (usvedčovanie od Ducha Svätého) a slzy ľútosti. Cítila som sa ako zradca a pokrytec, ktorý síce hovorí Ježišovi ako Ho miluje, modlí sa k Nemu, píše o Ňom, ale pritom si tiež píše so ženatým mužom, ku ktorému smerujú city, myšlienky a túžby srdca. Urobila som teda rozhodnutie - napísala som mu o tom, že písanie si a city, ktoré k sebe prechovávame nie sú správne a že musím urobiť radikálne rozhodnutie – prestať si písať, resp. nezostávať v zlej príležitosti. Toto rozhodnutie vydržalo asi 2 dni a na tretí som si povedala, že veď kúzlo už pominulo, takže písanie je v pohode. Ale zjavne nebolo.
Namiesto toho, aby som svoje myšlienky smerovala k Ježišovi, moja myseľ bola pri danom mužovi.
Zväzovalo ma to a stále som v sebe cítila také znepokojenie z celej tejto situácie, do ktorej som sa dostala. Vnútorne ma to oberalo o radosť, cítila som zmätok vo svojich citoch a trápilo ma to. Osobným stretnutiam som sa snažila vyhýbať, ale písanie ma stále ovládalo. Predtým som sa tomu mužovi snažila poukázať na to, že má svoju manželku, ktorej má venovať svoj čas a pekné slová, ktoré venoval mne. No mala som pocit, že čím viac som ho smerovala k jeho žene, tým viac bol očarený mnou. A to sa mi nepáčilo. I keď priznávam, lichotilo mi, že má o mňa záujem a že mi píše také pekné slová. Popri tomto vnútornom boji, ktorý som v srdci prežívala (vedela som, čo je správne – rozum, ale ťahalo ma to k tomu mužovi - city), mi Pán bol stále nablízku a prišli viaceré situácie, cez ktoré mi Duch Svätý vnukal myšlienku, že sa mám toho písania vzdať.
Ešte počas tohto boja medzi rozumom a citom som sa modlila 9 dňovú novénu k Panne Márii rozväzovačke uzlov, ktorú mi poradila kamarátka. Nakoniec sa o túto situáciu postaral Pán. Ďalšia kamarátka mi sama načrtla situáciu, ktorá ma trápila, a tak som to riešila i s ňou. Až vďaka tomuto rozhovoru som urobila radikálne rozhodnutie to písanie stopnúť. Bolo to hneď na druhý deň od ukončenia danej novény. Keď som potom bola na modlitbe príhovoru, modlitebník mal obraz, v ktorom videl ako som na ramenách mala akési okovy a ktoré mi Pán Ježiš sňal. Možno to boli výčitky, znepokojenie, nesloboda, ktoré som cítila a bola som ako otrok. Potom mi bolo povedané, že môžem spraviť krok vpred.
Stavať šťastie na zlom základe, na nešťastí druhého? Také niečo neobstojí
Svojou skúsenosťou chcem povedať, že všetko to môže vyzerať veľmi pekne. Ako to bolo v mojom prípade. Chcela som daného človeka priviesť bližšie k Bohu, chcela som ho nasmerovať správnym smerom, dokonca to vyzeralo, že sa mi to aj darí, písali sme si o Biblii, Bohu, rozoberali sme kresťanské témy, ale postupne som zisťovala, že tým upriamujem pozornosť viac na seba a myslím na daného muža viac než na Ježiša. A keď som si to uvedomila, problém som začala vyvyšovať nad Boha a nie Boha nad problém.
Nedovoľme zlému, aby zametal našimi citmi a telom. Zlý môže konať len potiaľ, dokiaľ mu to dovolíme. My sami nastavujeme hranice. A keď už do zlej príležitosti spadneme, nezabúdajme, že Pán nám stále podáva pomocnú ruku, stále na nás čaká a je pripravený nám pomôcť.
Človek nemôže sedieť na dvoch stoličkách a slúžiť aj Bohu aj mamone. Pán Ježiš nám jasne hovorí: „Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne, a nijaké mesto alebo dom vnútorne rozdelený neobstojí.“ (Mt 12,25). Preto aj ty, ak sa dostaneš do podobnej situácie, nedovoľ, aby city ovládli tvoj rozum a aby telo panovalo nad duchom. „Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete“ Gal 5,17. Pre nášho nepriateľa, zlého ducha, je veľkou prekážkou modlitba a nevyhľadávanie zlých príležitostí. Preto si teda uvedomme silu modlitby, veľa sa modlime, aby sme neprišli do pokušenia, a tiež sa daným zlým príležitostiam nevystavujme.
Zlý len čaká na to, kedy spravíme kompromis so zlom, kedy namočíme prst a on hneď využije príležitosť a schmatne nám celú ruku. Chráňme svoje srdce, svoje myšlienky, túžby, svoje telo, ktoré je chrámom Ducha svätého. Nedovoľme, aby Ježiša nahradil niekto alebo niečo iné. Nech je vždy len On na prvom mieste v našom živote. Nenechajme sa vyviesť z miery. Nedovoľme zlému, aby zametal našimi citmi a telom. Zlý môže konať len potiaľ, dokiaľ mu to dovolíme. My sami nastavujeme hranice.
A keď už do zlej príležitosti spadneme, nezabúdajme, že Pán nám stále podáva pomocnú ruku, stále na nás čaká a je pripravený nám pomôcť. Ako to bolo aj v mojom prípade, kedy ma oslobodil z tých okov úzkosti, znepokojenia, zmätku... Záleží len na nás či Jeho pomoc prijmeme alebo odmietneme. Tiež je to príležitosť zamyslieť sa, prečo sme sa v danej situácii ocitli, čo nám tým chce Boh povedať. Je to cesta sebapoznania. Vďaka zlej situácii môžeme spraviť krok v duchovnom raste. Položme si otázku: „Čo je mojou Achillovou pätou, na ktorú zlý siaha? Na čo si mám dávať v budúcnosti pozor, čomu sa mám vyvarovať? Ako by som danú situáciu riešil v budúcnosti?“ Prajem vám, aby ste našli hlboký pokoj v Bohu a aby ste boli vnímaví na Ducha Svätého a včas rozlíšili prichádzajúce zlo.
Autor: Meggie
