Svedectvo: Bola som presvedčená, že sa už nevydám

Mala som vtedy 29 rokov a bola som už tak veľmi sklamaná zo všetkých mojich predchádzajúcich vzťahov (ak sa vôbec dajú takto nazvať), že som si už povedala „a dosť“! Už nebudem hľadať. Chcem byť sama a chcem mať pokoj. Už nechcem, aby mi niekto ublížil. Mala som veľmi veľa pádov a dôvodov na toto moje vnútorné rozhodnutie.

Našťastie moje srdce stále túžilo po láske. Boh Otec to videl. Teraz to už vidím aj ja, že môjho manžela pre mňa vybral On, a to napriek tomu, alebo možno práve preto, že Ho ešte nepozná. Boh je dobrý. Je milostivý a láskavý. A takýto je ku každému z nás, lebo toto je Jeho charakter. Nebude ma milovať viac, iba preto, lebo už viem, kto je On. Vždy ma takto miloval. A presne tak, ako miluje mňa, miluje aj môjho manžela. Prijíma ho presne takého aký je. A takto ma volá, aby som ho prijímala aj ja. Aby som ho aj ja takto milovala.

Stretnutie s mojím manželom a kríza hneď na začiatku

Niekedy po prvom roku v mojej vtedy ešte „novej“ práci ma šéf poslal na školenie. A tam som stretla Anthonyho. Môjho milujúceho manžela - absolútny opak môjho typu. Modré oči, svetlé vlasy a k tomu ešte aj Francúz. No to mi je kombinácia! Ale povedala som si v duchu niečo v štýle: „Pane, moje typy boli pre mňa veľmi zlé. A preto to chcem nechať na Teba. Dám tomuto človeku šancu, lebo čo ak si ho poslal Ty. A ja si naozaj neviem vybrať a preto je lepšie, ak mi muža vyberieš Ty.“ Takto krátko, v myšlienkach, znela moja modlitba. A ak sa mám priznať, viera v tejto mojej modlitbe absolútne chýbala.

„Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ (Iz 55:9)

Anthony ma začal dobýjať a neprestal ani po prvých odmietnutiach. Až nakoniec som povedala áno a on prišiel ako princ na bielom aute (namiesto koňa). Doteraz máme biele auto. Ako som ho spoznávala, stále to nebol môj typ. Bol iný ako všetci pred ním. Mala som pocit, že mi chýba adrenalín. Že ma nudí. Bol totiž vyrovnaný a pokojný. A napriek tomu si ma získaval.

Hlavne tým, že mi neprestajne ukazoval, tak ako vedel, že mu na mne naozaj záleží. Tým, že som do neho nebola zamilovaná, nemala som tie ružové okuliare, videla som ho presne takého, aký je. Pretože som ho nepotrebovala ničím ohúriť, a teda ani sa pretvarovať, že som lepšia a krajšia ako v skutočnosti som, mohla som byť absolútne sama sebou. A táto sloboda, byť sama sebou, sa mi nesmierne páčila.

No napriek tomu sme mali hneď na začiatku veľkú krízu. A to preto, lebo cítil, že ja som vo vnútri mŕtva. Bola som zlomená tak, že som už nedokázala milovať. A zo strachu, že ujdem, tlačil. Tlačil na mňa a toto pre mňa začínalo znamenať, že prichádzam o slobodu. Ja som do tohto vzťahu potrebovala vstupovať pomaly a postupne. Ale Anthony už nepotreboval rozmýšlať. On chcel vzťah, vo všetkej plnosti, a hneď!

Tlačil na mňa a toto pre mňa začínalo znamenať, že prichádzam o slobodu. Skutočne to znamenalo, že ak neprestane tlačiť, budem musieť z tohto vzťahu odísť.

A preto sme sa potrebovali veľmi vážne porozprávať. Boli sme na križovatke. Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby som už viac v žiadnom vzťahu nestrácala slobodu, a takto som mu to aj vysvetlila. Skutočne to znamenalo, že ak neprestane tlačiť, budem musieť z tohto vzťahu odísť. A to, čo sa stalo potom mi vyrazilo dych. A myslím, že to bol ten skutočný začiatok nášho vzťahu. Anthony vnímal, že mi to ubližuje a počúval, že je to pre mňa dôležité. Prestal tlačiť! Ja som tiež vnímala, že on potrebuje viac mojej pozornosti a začínala som mu ju dávať. A videla som (myslím, že po prvý krát v mojom živote), že už to nie je len o tom sebeckom „ber alebo nechaj tak“, ale išlo tu o spoločné počúvanie sa a budovanie vzťahu, v ktorom hodnoty oboch sú rovnako dôležité.

Tak predsa je Ježiš Pravda

Pán Boh mi dal Anthonyho. Ale to Mu nestačilo, pretože túžil sa mi darovať sám. Ja som Ho totiž nepoznala. Nevnímala som Ježiša ako Božieho Syna, neverila som v Jeho zmrtvýchvstanie a už vôbec som si nevedela predstaviť, že by som ja niekedy mohla byť spasená. Pán Boh toto moje zmýšľanie chcel zmeniť.

Myslím, že to bolo cestou na Vianoce v roku 2015, keď som prespávala u mojej kamarátky Mišky a ona mi konečne mohla porozprávať jej príbeh o tom, ako ju Pán Ježiš vyniesol z hrobu na vlastných rúkách. Ako sa jej dotkol. Ako sa do Neho zaľúbila, ako Mu je vďačná za to, že za ňu dal vlastný život a ako Mu bola veľmi oddaná. Túžila Mu dať všetko a ja som videla v živom prenose Mišku – nového človeka. A v duchu mi prebehlo, fúúúú, ja ti verím. Ale toto už nie je moja Miška.

Začala som sa obávať, že o ňu ako o kamarátku prichádzam. A vlastne to bola pravda. Pretože Miška, ktorú som poznala, už viac nebola. Už žiadne diskotéky, žiadne oslavy, koncerty, nič z toho, čo sme robievali spoločne predtým. Ale rovnako, ako som začala spoznávať túto novú Mišku, musím povedať, že sa mi naozaj páčila. Ja som videla, že je zaľúbená, spokojná a milovaná. A dokonca som začala túžiť po rovnakej premene.

„A zoslal na nich svojho Ducha, aby im dosvedčil, že sú Božie deti“. (Rim 8:16)

Mala som veľa otázok. Veľmi ma to zaujímalo. Chcela som vedieť viac, viac o Ňom. A Miška Ho už poznala. A nebol to ten Boh, o ktorom mi hovorili. A nebol to ani ten, ktorý dobrých posúva do neba a zlých do „horúceho kotla“. A mne hovorili, že pôjdem do toho „kotla“! Ale Miška bola ako ja. A ak ona mohla prejsť z tmy do svetla, tak toto už znamenalo, že aj ja môžem. Začala som o tom veľa rozmýšlať. A začínala som pociťovať nádej. Nádej v to, že Boh môže prijať aj mňa.

Keď som k nej prišla druhý krát, opäť mi začala svedčiť. A ja som naozaj uverila, že Ježiš je Boží Syn, že zomrel a vstal z mŕtvych. Miške som verila. Jednoducho som verila, že to, čo rozpráva je Pravda. Však Ježiš je Pravda (Jn 14:6). A veľmi som bola rada, že to tak je. No nebola som pripravená Ho prijať. Jedným z dôvodov bol aj Anthony. On už raz bol vo vzťahu s dievčaťom, ktorá sa počas toho vzťahu obrátila a už nemohla pokračovať v nečistote. A pre Anthonyho bol toto veľký problém a často mi o tom rozprával. Cítil sa tlačený do manželstva tou dievčinou, pretože intímny vzťah je čistý iba v jeho medziach. A preto ten vzťah ukončil. A ja som sa ho nedokázala vzdať a povedala som moje prvé „ešte nie“ Ježišovi, o ktorom som už vedela, že je Boží Syn.

Strach zo Satana

Boží Duch konal a dal mi poznať, že Anthony nie je ten pravý dôvod, prečo sa bojím Bohu povedať moje áno. Ja som sa bála Satana. Keď som totiž bola mladšia, pozerala som film o Emily Rose. A toto je príbeh skutočného dievčaťa, ktoré veľmi milovalo Boha a Satan sa jej za to mstil. Niektorí budú poznať knihu Jóba. Ten príbeh je podobný. A ja som sa po tom filme začala až panicky báť, že ma raz Satan bude takto napádať. A vedela som, že jemu bude vadiť, keď sa budem chcieť k Bohu priblížiť. Preto som chcela byť také to neutrálne Švajčiarsko. Lenže, na dvoch stoličkách sa nedá sedieť. Ja som už počula pravdu, že ak nie som na strane svetla, môžem si hovoriť, čo chcem, ale nezmení to fakt, že budem na strane tmy.

„Aj keby si šiel tmavou dolinou, nemusíš sa báť zlého.“ (Ž 23:4)

Tretí krát, keď som sa stretla s Miškou, tak to už ma vtedy pozvala na stretnutie jej vtedajšieho spoločenstva. Strašne nerada vstávam skoro ráno (ešte k tomu v nedeľu!), ale chcela som ísť. Aj kvôli zvedavosti, aj kvôli tomu, že mi bolo blbé povedať nie. Vo vnútri som si v jednom kuse hundrala, že aká som unavená. Vôbec som nečakala, že sa ma Otec dotkne práve na tomto stretnutí. Ešte som sa necítila byť pripravená. Ale Boh to nejako urobil za mňa a ja Mu za to nikdy neprestanem ďakovať.

Stretnutie sa začalo modlitbami chvál. Padli prvé slová prvej piesni „Aj keď ťa nevidím“ a vo mne sa začalo niečo neskutočné hýbať. Ja som pocítila, že ku mne prehovoril sám Boh. Možno to dobre poznáte. Ja človek, malý malinkatý, a ku mne prehovorí Boh? Nie k ľudstvu, ale ku mne. K Janke. No, to je odzbrojujúce. Slzy mi tiekli, nemohla som to zastaviť. Nemohla som ani spievať, ani nič prehlasovať. Miška sa za mňa začala modliť a ja som jednoducho len počúvala to, ako mi Boh hovorí, že sa „nemusím báť zlého“. Takto to znelo:

...„aj keď temnota mi zastrie zrak, aj keď nepriateľ ma oblieha, v smelej dôvere kráčam vo viere každý deň. Aj keď ma obkľúči a zovrie strach, Ježiš vždy víťazí, mňa má v rukách, v smelej dôvere kráčam vo viere každý deň!“

To, čo sa v tej chvíli stalo je, že Boh zobral ten môj strach a naplnil ma Svojím Duchom. Ja som necítila nič iné, ako pokoj, lásku a neskutočnú radosť. Ten rozdiel bol tak veľký, že som naozaj vedela, že toto bol nadprirodzený zásah z nebies. Ja som sa cítila, ako zamilovaná tínedžerka (mala som 30). Do Ježiša Krista. Nemohla som na nič iné myslieť. Len na to, že chcem byť s Ním. Že ak takto vyzerá nebo, tak ja proste nič iné už nechcem. Nemohla som si ani predstaviť, že by som mala byť od Neho odlúčená.

Ja som vyslovene mala tak intenzívny pocit šťastia, že som chodila po svete akoby som už bola v nebi. S tak neskutočným úsmevom na tvári. S takou vierou v Boha. V živého Boha. A toto bol ten deň, kedy som sa obrátila k Nemu (Jeho milosťou). Obrátila som sa a vyštartovala som na cestu domov. Stále to bola cesta, ktorá trvala istý čas, ale Otec mi vyšiel v ústrety s otvorenou náručou a priviedol ma domov. A cestu domov poznáme, však? Ježiš je Cesta (Jn 14:6). Pretože ak svojimi ústami vyznám Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uverím, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budem spasená (Rim 10:9).

„Lebo srdcom veríme v spravodlivosť, ale ústami vyznávame spásuˮ. (Rim 10:10)

Moja misia obrátiť Anthonyho

Potom, ako som spoznala Pána osobne, vnímala som, že s Anthonym som sa nemohla o Ňom rozprávať. Myslela som si, že ma bude považovať za šialenú. A keďže ku mne Boh prehovoril cez chválu (pieseň, alebo modlitbu chvál), tak som ho všade ťahala so mnou na chvály, lebo som vedela, čoho je Boh schopný na tých chválach urobiť, a ako sa tam Jeho Duch vylieva na Jeho ľud. Ja som si vôbec neuvedomovala, že ja som Bohu diktovala to, ako byť Bohom. Lebo viera je Jeho dar a nie moje vnucovanie. A Boh sa neobmedzuje na chvály, aby k nám prehováral. On má milión možností, ako to urobiť. Veď je všadeprítomný a všemohúci.

A potom mi postupne začal ukazovať, pri úplne iných veciach, ktoré som s Ním riešila, že pokiaľ neprenechám moju situáciu na Neho a neprestanem tlačiť, alebo konať ja sama, tak On to vníma tak, že Mu nedovoľujem vstúpiť do tejto mojej situácie. A ja som si potrebovala uvedomiť, že to ja som Anthonyho ťahala na tieto akcie s vlastnými očakávaniami, že to ja som ho chcela obrátiť a pritom som si myslela, že to musí byť teraz, lebo ja už chcem teraz. Že to ja som netrpezlivá a nebudem čakať na Božie načasovanie. A takto pekne som Bohu v tomto vzdorovala. A On? Nekarhal ma. Vôbec ani jediným náznakom. Začal ma utvrdzovať v tom, že Anthony bude spasený. Dal mi prisľúbenie vo svojom Slove: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom” (SK 16:31). Jeho prísľub je nemenný. A ja mu teraz v tomto potrebujem veriť.

„Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom”. (SK 16:31)

Potom mi poslal ľudí, ktorí ma začali viesť a vysvetľovať, že sloboda je nesmierne dôležitá a že ja ju Anthonymu musím nechať, aby sa sám úplne dobrovoľne rozhodol. Pán Boh mu dal túto možnosť. Je to dar, ktorý dostal priamo od Neho a ja nemôžem prísť a zobrať mu jeho slobodu, lebo to už potom budem ja na strane tmy, a nie svetla.

No a takto mi postupne začal ukazovať, že sa potrebujem prestať snažiť Anthonyho zmeniť. Že Pán Boh chce, aby som bola úprimná, keď sa ma Anthony niečo pýta. Že sa nemám hanbiť za evanjelium, ale mám slobodne povedať pravdu o vlastných skúsenostiach. Lebo „Pravda oslobodzuje“ (Jan 8:31-32). A teda sa mám zdieľať. Rozprávať mu o mojích zážitkoch, a o tom ako ja prežívam Božiu prítomnosť. Nemám sa báť, že tomu nebude rozumieť. Mám smelo vyznávať, keď ma Boh v niečom usvedčí, alebo keď ma v niečom poteší. A tak sa to teraz učím, lebo vidím, že to pre mňa nie je ešte prirodzené. Ale musela som ho prestať presviedčať, poučovať a kritizovať. Namiesto toho sa učím prijímať ho úplne a bez podmienok, lebo toto chce odo mňa môj Pán.

“Preto sa navzájom prijímajte, ako vás aj Kristus prijal na Božiu slávu.” (Rim 15:7)

Vôbec to nebolo pre mňa jednoduché, najmä pre moju tvrdohlavosť. Mala som veľmi jasnú predstavu o tom ako má vyzerať kresťanská rodina. Chcela som manžela, - kňaza rodiny! Niekoho, kto by ma viedol bližšie k Bohu. Ale Pán mi nakoniec ukázal, že „Jani, ja som ti dal Anthonyho ako dar, a ty to nevidíš. Áno, Jani, aby ťa naučil opäť milovať. Aby rozhýbal to tvoje tvrdé a poráňané srdce. A mne predsa nejde o tvoj komfort a pohodlie, ale o tvoje srdce! Lebo „z neho vychádza život“ (Pris 4:23) a ty si si zvolila život. Ty si si zvolila mňa a Ja – Ježiš - som Život (Jn 14:6).