Ako každé dievča aj ja som mala svoj vysnívaný ideál. Okrem všetkých úžasných vlastností, ktorými by mal disponovať, tu bola jedna prioritná podmienka. Musí to byť kresťan! Ale nie len sviatočný, ale taký, ktorého srdce naozaj horí pre Pána. Chlapec, ktorý sa o mňa uchádzal a toto jedno mu chýbalo bol u mňa (doslova!) odpísaný. Z tohto dôvodu som nevenovala veľkú pozornosť človeku, ktorý sa postupne dostával do môjho života stále viac a viac. Vedela som, že má o mňa záujem, ale pre mňa to bol len kamarát, ktorému som mohla svedčiť, ďalej však moje myšlienky nezachádzali. Tento mladý muž ma pomaly dobíjal krok po kroku, statočne znášal moje odmietnutia a bojoval s mojou ignoranciou až sa nakoniec dostal k cieľovej čiare. Rok a pol bojoval o moje srdce, postupne menil životný štýl, odovzdal svoj život Bohu a nakoniec získal aj moju lásku. Celý ten čas som ho tvrdohlavo odmietala s tým, že on nie je muž pre mňa. Preto nemohol byť nikto viac prekvapený ako ja keď sme sa dali dokopy. Mysleli sme si, že to je happy end, bitka je vyhraná, ale ani jeden z nás netušil čím si ešte prejdeme.
Začiatok bol krásny, plný lásky a našich ideálov. Toto obdobie zamilovanosti však prešlo pomerne rýchlo a po pár mesiacoch nám padli ružové okuliare z očí. Pre mňa to bol môj prvý vzťah, on už mal nejaké za sebou. Musela som sa naučiť ako fungovať vo vzťahu, ako nemyslieť iba na seba, nehľadať len svoje dobro, ale aj to jeho. Obaja sme sa ocitli v niečom novom. Ja prvýkrát v partnerskom vzťahu a on prvýkrát vo vzťahu s Bohom. Rozdiel bol v tom, že on mal so mnou väčšiu trpezlivosť ako ja s ním. Mala som veľké nároky na jeho duchovný život. Žiadala som od neho, aby so mnou vždy všade bol, aktívne sa zapájal v kresťanskom živote, keď mal iné názory bola som z toho celá nesvoja, a keď nebodaj nesúhlasil s Bibliou, tak som všetko videla len negatívne. Hovorila som si, Bože ty si mi dal lásku do srdca k tomuto mužovi, moje rozhodnutie si potvrdil Svojím slovom, ale on ti vôbec nerozumie. Ako mi má byť duchovnou oporou, keď jeho zmýšľanie je tak filozofické, keď sa nedokáže rozhodnúť pre Teba celým svojím srdcom?
Nemala som pochopenie pre jeho zmätené myšlienky. Brala som ho ako kresťana, ktorý už má niečo za sebou, pričom to všetko bolo pre neho nové a chaotické. Pre Krista zmenil svoj život, potlačil staré zvyky a učil sa niečomu novému, čo bolo veľakrát proti jeho zdravému rozumu. Veľmi ma trápilo, že život s Bohom je pre neho ťažká drina. Rozprávali sme sa, modlili, snažila som sa mu byť oporou, ale nebola som dostatočne trpezlivá. Zakaždým som to chcela urýchliť. Chcela som mať z neho zrelého kresťana lusknutím prstov. Tak veľmi som mu chcela dať to, čo som mala ja v Bohu. Avšak moja snaha mala na neho opačný účinok. Namiesto toho, aby som ho k Bohu pritiahla som spôsobila, že ho to odrádzalo a priepasť medzi nami sa aj týmto zväčšovala.
Keď sme sa spolu modlili naše duše sa spojili v jedno a v tých chvíľach som vedela, že som s tým pravým mužom pre mňa.
Dobré obdobia sa striedali s horšími. Raz bol duchovne hore a vzápätí sa potácal v pochybnostiach. Keď sme sa spolu modlili naše duše sa spojili v jedno a v tých chvíľach som vedela, že som s tým pravým mužom pre mňa. Boh mi vravel VYDRŽ, neboj sa, len ver! Dával mi zasľúbenia a ja som sa ich držala zubami nechtami. Chcela som, aby sa duchovne prebudil, lebo život s polovičným kresťanom som si nevedela predstaviť. Veľmi sme sa ľúbili a chceli sme byť spolu, ale nezhody medzi nami rástli. Navyše sme boli úplné protiklady a škrípalo to aj v iných oblastiach. Obaja sme cítili, že sme vystavený veľkým útokom od diabla. Vnímali sme, že nás chcel za každú cenu rozdeliť a nevedeli sme prečo. Nech sa dialo čokoľvek vždy sme sa ľúbili, ale dostali sme sa do bodu, kedy láska už nestačila. Po roku a pol naše problémy natoľko vzrástli až sme sa rozišli.
Čas po rozchode bol ťažký aj z toho dôvodu, že sme sa pravidelne stretávali v zbore. Všetci vedeli, že sme sa rozišli, ale zároveň videli, že to medzi nami aj naďalej iskrí. Neskutočne nás to k sebe priťahovalo. Mesiac po rozchode sme sa dohodli, že budeme spolu tráviť čas, aby sme hľadali spoločné záujmy, avšak zatiaľ len ako kamaráti. Keďže sme sa mali stále radi, tak sa nám nedarilo úplne ubrániť objatiam a malým nežnostiam. Ale o našich problémoch sme sa nerozprávali. Boli sme spolu, keď sa nám zachcelo a nemali sme od seba žiadne očakávania, takže konečne ideálny vzťah. Ťahali sme to takto pár mesiacov, až som si jeden večer povedala dosť. Chcela som viac ako len tajné schôdzky, ale on na to nebol pripravený, mal strach. Dospela som k záveru, že ho musím pustiť a úplne vložiť do Božích rúk aj keď to bolo pre mňa veľmi ťažké. Keď sme sa objímali vedela som, že k nemu patrím. O to viac ma bolelo poznanie, že ho nemôžem mať.
Pochopila som, že ak sa chcem dostať z púšte von, tak prvá musím vykročiť ja a potom mi Boh pôjde oproti.
Čas, ktorý nás mal zblížiť mi len ublížil. Cítila som sa nehodná, opustená a oklamaná. Duchovne som bola vyhorená. Dva roky som sa intenzívne modlila a verila, že moje modlitby budú vypočuté. Lenže skončilo to inak. Nevinila som z toho Boha, jednoducho sme zlyhali my dvaja. Žila som ďalej, ale chýbala mi radosť v Pánovi. Túžila som po občerstvení, ale nachádzala som sa na púšti. Čakala som, kedy ma Boh z tejto apatie dostane von a tam som urobila chybu. Pochopila som, že ak sa chcem dostať z púšte von, tak prvá musím vykročiť ja a potom mi Boh pôjde oproti.
Môj život sa začal dávať opäť dohromady. Spoznala som niekoho nového a myšlienky na bývalú lásku sa pomaly vytrácali. Mali sme mnoho spoločných názorov, záujmov a vedeli sme sa pochopiť. Dokonca aj povahovo sme si boli podobní. V živote sme prechádzali veľmi podobnými situáciami, čo nás zbližovalo. Hovorila som si, že to vyzerá celkom sľubne. Ale dopadlo to celé inak. Keď sa môj bývalý priateľ dozvedel, že sa s niekým stretávam, tak ho to poriadne zasiahlo. Myslel si, že je to už za ním, ale toto poznanie mu umožnilo uvidieť tie veci, za ktoré som sa modlila dávno pred tým. Boh mu zhodil klapky z očí a on pochopil to čo som sa mu snažila toľkokrát vysvetliť, ale márne. Prišiel za mnou s prosbou o odpustenie a povedal, že kebyže je aspoň nejaká možnosť na druhú šancu, tak by ju už nepremárnil ako naposledy a hneď by ma požiadal o ruku. Hovoril slová, ktoré som od neho vždy túžila počuť. Bola som zmätená a nahnevaná. Nechcela som ho ani vidieť, lebo na povrch vyplávali staré rany. Nechápala som prečo Boh odpovedá na modlitby, keď to už nie je aktuálne. Prečo teraz prebudil jeho srdce, keď je tu niekto iný? Dostala som sa do situácie, kedy som si musela vybrať medzi dvoma mužmi. Samozrejme, že som mala právo povedať nie hneď na začiatku a začať nový vzťah, lenže na povrch vyplávali staré Božie zasľúbenia. A toto ma držalo v šachu. Nechcela som sa rozhodovať len na základe svojej vlastnej vôle. Chcela som byť vedená Pánom, chcela som vedieť kde a s kým ma chce mať On. Nevedela som, čo mám robiť. Modlila som sa, aby mi Pán ukázal, čo ďalej. Srdce ma ťahalo viac k prvému, ale veľmi som sa bála tejto možnosti. Povedala som si, Bože, ak ma chceš s ním mať, tak prosím obnov moju lásku a daj mi uistenie, že sa už nemusím báť. Boh nedal na seba dlho čakať a pri čítaní Biblie som narazila na odsek zo Sofoniáša 3. kapitoly od 14. veršu, kde sa písalo o radosti a plesaní, že sa už nemusím báť zlého a dokonca, že ma obnoví vo svojej láske. Z očí mi začali tiecť slzy, vedela som, že toto je odpoveď od Boha a moje rozhodovanie je ukončené.
Boli sme šťastní, že sme dostali od Boha ďalšiu šancu. Moja láska sa opäť obnovila, ľúbili sme sa viac ako predtým a plánovali sme spoločnú budúcnosť. Videla som u neho veľký duchovný posun, bol zrelší, vnímavejší a viac otvorený pre Pána. Aj v našom vzťahu nastali pokroky. Zrazu sme sa lepšie chápali, pri hádkach sme nevzbĺkli ako dve fakle, ale snažili sme sa o problémoch rozprávať, viac sme sa tolerovali. Boli sme jednoducho šťastní.
Boli sme šťastní, že sme dostali od Boha ďalšiu šancu. Moja láska sa opäť obnovila, ľúbili sme sa viac ako predtým a plánovali sme spoločnú budúcnosť. Videla som u neho veľký duchovný posun, bol zrelší, vnímavejší a viac otvorený pre Pána. Aj v našom vzťahu nastali pokroky. Zrazu sme sa lepšie chápali, pri hádkach sme nevzbĺkli ako dve fakle, ale snažili sme sa o problémoch rozprávať, viac sme sa tolerovali. Boli sme jednoducho šťastní. Na to, aby sa zrútil náš vzdušný zámok stačila jedna hádka, ktorá vpustila do jeho srdca starý strach a spustila lavínu pochybností. Tie sa začali medzi nami šíriť ako rakovina. Prestali sme sa aj spolu modliť čím sme dali ešte väčší priestor diablovi. Každý sa pýtal, kedy sa už zoberieme, ale zásnuby sa odložili na neurčito. Obviňovala som ho, že nedodržal svoje sľuby, prestala som mu veriť, z môjho pohľadu ma oklamal. On ale bojoval svoje duchovné boje, o ktorých mi nepovedal, a tam urobil chybu. Keby som o nich vedela, celé to mohlo skončiť inak. Lenže on sa bál, že ho za jeho myšlienky odsúdim a preto mi radšej nič nepovedal. Myslela som si, že mu nestojím za to, aby ma požiadal o ruku. Dostala som sa do stavu depresie a veľkého sklamania. Prvýkrát v živote som mala nutkanie utiecť niekam ďaleko. Duša ma nepredstaviteľne bolela. Nevydržala som to a rozišla som sa s ním. Cítila som ako mi padol kameň zo srdca. V tej chvíli sme to obaja videli ako jediné riešenie. Nerozumela som prečo sa toto všetko stalo, však sme sa riadili Božím vedením. Zdalo sa mi nefér, aby sme nemohli byť spolu, keď sa tak veľmi ľúbime. Ale snažila som sa to hodiť za hlavu, možno som Boha zle pochopila a nič z tohto nemalo byť, presviedčala som sa. Vnútri som však cítila, že to nie je pravda. Vedela som, že to bol Boží plán a to mi nikto nevyvrátil. Rozhodla som sa, že s ním už nikdy nič nechcem mať. V hlave mi prebehla myšlienka, že by to bola poriadna dávka irónie kebyže sa on raz stane mojím mužom. Ale túto možnosť som úplne vyhodila z hlavy. Bola to pre mňa už uzavretá kapitola.
Zhodou okolností sa mi krátko po rozchode ozval ten druhý chalan. Tiež mu práve nevyšiel vzťah, tak sme spontánne obnovili kontakt. Nadviazali sme tam, kde sme predtým skončili a vzájomné sympatie stále viac rástli. Naše nevydarené vzťahy boli ešte čerstvé, tak sme kontakt udržovali len vo virtuálnej rovine. Ani jeden sa zatiaľ necítil na niečo iné. Ale chceli sme tomu dať aspoň šancu. Žeby tento muž bol pre mňa Pane? pýtala som sa. Mala som pocit, že toto už nič nemôže prekaziť. Koniec koncov bol by to pekný príbeh na rozprávanie. Ako som sa len mýlila! Boh po druhýkrát nedopustil, aby sa tento vzťah rozvinul aj keď mal na to všetky dobré predpoklady. A opäť si na to použil môjho bývalého priateľa. Scenár spred vyše pol roka sa celý zopakoval. Bolo to ako v zlom sne, s tým istým scenárom a s rovnakým obsadením. Bola som nahnevaná, frustrovaná a nešťastná zároveň. Nedokázala som pochopiť prečo mi toto Boh robí. Prečo ma opäť vkladá do tej istej situácie ako predtým, a čo bolo najhoršie s tými istými dvoma mužmi. Bola som skalopevne rozhodnutá nedať ďalšiu šancu, už som po nej netúžila. Vedela som, že si ju nezaslúži, nikto normálny by mu ju už nedal. Ale Boh sa ku mne prihovoril s vetou "a ty si si čím zaslúžila moju milosť?" Táto myšlienka ma neustále prenasledovala. Ťahalo ma to však na druhú stranu, tam kde som mohla začať odznovu. Vedela som, že toto nemôžem zvládnuť sama, preto som opäť išla pred môjho Pána. Boh ma zázračne preniesol cez toto obdobie. Nenápadne ma smeroval k Jeho vôli, ale moje vnútro sa proti tomuto rozhodnutiu búrilo. Potvrdzoval mi to stále dookola. Jeden večer som dostala smsku s povzbudzujúcim biblickým odkazom. Hneď som si ho našla a skoro ma zamrazilo. To slovo, ktoré som mala pred sebou bolo jedno z bývalých zasľúbení, ktoré som kedysi dostala a obsahovalo absolútne všetko. Bol to list Filomenovi, kde Pavol prosí, priam žiada Filomena za Onezima, aby ho prijal v láske ako milovaného brata. Veľmi ma oslovil 18-19-ty verš, kde sa píše: "Ak ťa poškodil v niečom, alebo ti je dlžen niečo, pripíš to na môj účet; ja, Pavel, písal som to vlastnou rukou, ja zaplatím. Nechcel by som ti pripomínať, že si mi dlžen aj sám seba."
Predostrela som pred Boha všetky svoje bolesti a strachy a nechala som Ho, aby to liečil a On to urobil. Vyliečil moje boľavé srdce. Nechcela som však nič uponáhľať. Dala som si ešte jedno posledné rúno: Pane, ak som ťa dobre pochopila prosím potvrď mi to nejakým spôsobom, modlila som sa jedno ráno. Večer som si sadla do záhrady s Bibliou, že si idem len tak čítať. Otvorila som ju v Izaiášovi 30-tej kapitole a začítala som sa do nej. Moje srdce začalo bláznivo biť. Z celej kapitoly bola v ten deň pre mňa určená len jedna veta, ktorá stačila na to, aby zo mňa opadli všetky pochybnosti a strach. V 18-tom verši stálo: "Toto je cesta, choďte po nej, keby ste chceli ísť napravo alebo naľavo!"
V hlave mi dookola znelo "toto je cesta". Konkrétnejšiu odpoveď som už ani nemohla dostať. Konečne som mala jasno! Strach vystriedal pokoj a smútok nahradila radosť, o ktorej sa mi ani nesnívalo.
Chcela som od Boha jasnú odpoveď a dostala som ju. Až na druhý deň som zistila, že som si prečítala zlý odkaz. Boh použil môj omyl, aby mi dal odpoveď. Už som vedela koho si mám vybrať, nevedela som však či to dokážem aj spraviť. Bola som doráňaná a netúžila som opäť vstúpiť do známeho neznáma. Nevedela som, či mu dokážem opäť dôverovať a ľúbiť ho. Predostrela som pred Boha všetky svoje bolesti a strachy a nechala som Ho, aby to liečil a On to urobil. Vyliečil moje boľavé srdce. Nechcela som však nič uponáhľať. Dala som si ešte jedno posledné rúno: Pane, ak som ťa dobre pochopila prosím potvrď mi to nejakým spôsobom, modlila som sa jedno ráno. Večer som si sadla do záhrady s Bibliou, že si idem len tak čítať. Otvorila som ju v Izaiášovi 30-tej kapitole a začítala som sa do nej. Moje srdce začalo bláznivo biť. Z celej kapitoly bola v ten deň pre mňa určená len jedna veta, ktorá stačila na to, aby zo mňa opadli všetky pochybnosti a strach. V 18-tom verši stálo: "Toto je cesta, choďte po nej, keby ste chceli ísť napravo alebo naľavo!"
V hlave mi dookola znelo "toto je cesta". Konkrétnejšiu odpoveď som už ani nemohla dostať. Konečne som mala jasno! Strach vystriedal pokoj a smútok nahradila radosť, o ktorej sa mi ani nesnívalo.
Toto sú necelé štyri roky z našich životov. Netuším prečo sa to všetko muselo stať. Boh dal milosť tam, kde ľudská logika už ďalšiu šancu nepripúšťa. Dvakrát som povedala zbohom človeku, ktorý si to vôbec nezaslúžil. Pán mi dával na výber, ale do rozhodnutia ma netlačil. Rozhodla som sa však dôverovať Božiemu vedeniu aj keď to znamenalo opätovne vstúpiť do vecí, ktoré mi pred tým ublížili. Jedno ale viem. Boh sa nikdy nemýli a Jeho rozhodnutie je vždy dobré aj keď Jeho cestám mnohokrát nerozumieme. Teraz už vieme, že toto je cesta, po ktorej nás Pán chce spoločne viesť a môžeme ju zvládnuť len s Ním a v Ňom!
Petra (26)
