Pre otcovu závislosť spolu nemali harmonický vzťah. Moji bratia, žiaľ, pre zlý príklad otca, nezažili pozitívny vzor, a preto jeho agresívne správanie prevzali. V takomto prostredí sa vo mne vytvorila nedôvera voči mužom, ale nebola to len nedôvera, ale aj obrovský strach. Strach z toho, že aj ja budem mať muža, ktorý je ako môj otec či bratia. Strach z toho, že aj môj budúci manžel ma bude fyzicky napádať, urážať a nikdy si ma nebude vážiť.
Moja nedôvera voči mužom bola taká veľká, že som nechcela s nimi isté obdobie vôbec nadväzovať vzťahy.
A to nehovorím len o romantických vzťahoch, skôr o tých kamarátskych. V tom čase som mala okolo sedemnásť. ''Aké pekné, mladé dievča“, počúvala som z každej strany, a to hlavne od mladej, mužskej časti obyvateľstva. Dostávala som ponuky zájsť niekam do cukrárne či na prechádzku... Občas to boli muži, ktorých som poznala z kostola, ale nikdy som neverila, že by mohli byť dobrí, milí a skutočne veriaci a vedia si ženu vážiť ako napríklad svätý Jozef. Spomínam svätého Jozefa, pretože som sa vždy k nemu modlila za dobrého manžela.
V mojom vnútri bolo čosi ranené, zlomené, a tak som aj reagovala.
Ak prišiel nejaký chalan, bola som k nemu nevrlá a vždy som ho nejakým spôsobom odohnala.
Na druhej strane stále som pociťovala túžbu, aby ma niekto miloval, a aby som bola jeho princezná. Túžila som mať rodinu a deti, ktoré nadovšetko milujem. Áno, uznávala som Boha, že ma miluje, ale túžila som v hĺbke svojej duše aj po vzťahu s chlapcom, i keď som si to často nevedela priznať pre svoje sklamania z mojej rodiny. Roky ubiehali a v mojej mysli stále, ako na vážkach, boli dve veci: STRACH a LÁSKA. V jeden deň napadlo moju kamarátku, ktorá bola tiež v tom čase ,,single“, že by sme mohli skúsiť kresťanskú zoznamku. Tak som si vytvorila profil. Samozrejme veľa vecí som o sebe neuviedla, dokonca ani fotku som nemala. Brala som to skôr ako zábavu. Veď aj tak žiadneho chalana skôr nechcem ako chcem.
Prvý týždeň som zoznamke ani nevenovala pozornosť. Viac-menej preto, že mi na tom nezáležalo alebo som neverila, že by z toho niečo mohlo byť. No nakoniec zvíťazila zvedavosť a ja som si povedala: ’’Idem sa pozrieť. Veď predsa cez obrazovku môjho notebooku mi aj tak nikto nemôže ublížiť.’’ Boli tam viaceré správy, ktoré ma buď zaujali, alebo ani nie. Avšak mala som pravidlo: Odpisujem všetkým. Veď aspoň spoznám nových ľudí alebo sa zabavím.
Začala som si s pár mužmi teda písať pravidelne. Na niektorých ma zaujalo to, že boli veriaci a svoj vzťah k Bohu mali skutočne krásny.
S inými som si písala, lebo vedeli zaujímavo a zábavne písať o bežných veciach a bolo fajn sa odreagovať od starostí. Nakoniec som spoznala jedného, ktorý spadal do oboch kategórií.
Na to som si povedala: ’’Čo ak by sa predsa mohol nájsť muž, ktorý vie milovať ženu tak, ako svätý Jozef? Veď aj on skutočne existoval.’’ A tak som si čoraz viac začala písať s týmto mužom ostatní ma prestali zaujímať a už som viac s nimi nepísala. Začal mi byť sympatický a pomaly som mu začala dôverovať. Po roku písania a s každodennou modlitbou, a otázkou na Boha: ’’Mám sa s ním stretnúť? Je to dobrý človek… je to tvoja vôľa, aby som sa s ním stretla?’’, som dospela k tomu, že Boh mi dáva svoje požehnanie a ubezpečenie, že je to dobrý človek a mám sa s ním stretnúť.
Nastal ten deň. Stretli sme sa. Prvé stretnutie bolo veľmi nesmelé. Mala som obrovský strach, a preto som sa s ním chcela stretnúť pred kostolom, aby som mala istotu, že mi nič nehrozí a Pán ma ochráni. Začiatok stretnutia sme strávili v kostole v modlitbe. Potom sme sa prechádzali mestom a ja som bojazlivo odpovedala na jeho otázky. Občas som sa niečo spýtala aj ja. Nakoniec zo mňa strach odpadol a všetko bolo úplne krásne.
Dobre sme sa porozprávali, a dohodli sme si ďalšie stretnutie. Zrazu z toho boli stretnutia každý týždeň. Ani neviem, kedy presne sa to stalo, ale zaľúbili sme sa a po roku chodenia sme si dali prvú pusu.
Nie vášnivú, len krásnu, čistú nesmelú… Začali sme oficiálne spolu chodiť. Trávili sme spolu veľa času chodili sme na prechádzky, túry, výlety, púte, ktoré boli sprevádzané dlhými rozhovormi.
Dnes som už manželka. Žena milujúceho muža, ktorému viem, že môžem dôverovať. Muža, ktorý je mojím darom od Boha. Viem, že slová ktoré máme na svadobnom oznámení sú pravdivé: ''Môj milý je môj a ja som jeho''.
Viem, že Boh mal pre mňa niekoho výnimočného, ale najprv som sa musela vyliečiť zo všetkých zranení.
Prečo som napísala tento príbeh? Túžila som inšpirovať mladé ženy, ktoré sú zranené, aby verili Bohu a on ich rany zahojí. Aby sa nebáli pripraviť svoje srdcia pre správnych, dobrých Božích bojovníkov, ktorí hľadajú svoje princezné.
Princesa
