Moja kamarátka raz povedala, že svoju polovičku nájdeme na mieste, kam by sme inak nešli. Keďže som Paťku stretol v škole, musím uznať, že má pravdu. Prvýkrát sme sa chvíľu rozprávali, keď som jej podržal dvere do jedálne. V tom čase som sa dával dokopy po odmietnutí istým dievčaťom. Bol som z toho všetkého frustrovaný a povedal som si – teraz nechcem žiaden vzťah, mám ešte čas. Tak sme si spolu písali, ak sa naskytla príležitosť, rozprávali sme sa aj v škole.
Tesne pred koncom školského roka ma zavolala do nášho školského spoločenstva. Vtedy sa tam organizoval prechod hrebeňom Nízkych Tatier a ja, ako vášnivý turista, som sa samozrejme pridal. Tu sa naše kamarátstvo ešte viac utužilo a z jej strany preskočila aj prvá iskra. Ja som však o ničom netušil a keďže som nič neopätoval, povedala si, že to nemá cenu. Do konca toho leta sme spolu šli ešte párkrát von, takisto sme najazdili aj niekoľko kilometrov na bicykli. Ani som sa nenazdal a znova som sa zamiloval.
Leto pominulo, znova prišla škola. 18. októbra, na moje meniny, som sa dostal prvýkrát k Paťke domov. Okrem iného sme sa aj prechádzali po dedine a prišla reč na vzťahy. Nepriamo mi naznačila, že zatiaľ o žiaden vzťah nemá záujem a keď príde ten pravý, určite to spozná. Cítil som, že moje šance klesajú, ale nechal som to tak.
Vyhovuje mi, keď sme kamaráti... Vždy som túžila po kamošovi, ako si ty...
Hlavný problém nastal, keď išla na niekoľkodennú akciu a vrátila sa ako vymenená (aspoň ja som mal ten pocit). Keďže vcelku rád riešim problémy priamo, spýtal som sa, čo je vo veci, či sa medzi nami niečo nezmenilo (k negatívnemu). Ona to však zobrala po svojom, a je to tu. „Vyhovuje mi, keď sme kamaráti...Vždy som túžila po kamošovi, ako si ty...“ Ach. Jediná mizerná útecha bola vtedy pasáž „možno niekedy“, ale nevedel som, nakoľko tomu veriť, lebo pri predošlom snažení sa som sa na tomto sklamal.
Mohol som vtedy zložiť zbrane, na čas som sa s ňou dokonca snažil byť „len kamarát“. No nešlo to. Otázka je, prečo som sa nevzdal. Úprimne, ani sám neviem. Ale jedno mi bolo jasné, že pri tomto dievčati sa mi oplatí snažiť sa. Chlapi, určite to poznáte – stretnete dievča, zamilujete sa do nej, je pre vás stelesnením všetkých dobrých vlastností a vždy ste túžili presne po takom dievčati. Ja som na tom nebol inak.
Otázka je, prečo som sa nevzdal. Úprimne, ani sám neviem. Ale jedno mi bolo jasné, že pri tomto dievčati sa mi oplatí snažiť sa.
Tak som si povedal, tu začína boj. Ako v pokeri – all-in, nevieš, do čoho ideš. Netušil som, ako dlho to bude trvať, no veril som, že možno jedného dňa... A tak som sa snažil a snažil, chodili sme spolu na rôzne akcie, stretávali sme sa každý deň v škole (niekedy jej to už liezlo na nervy ☺). Na Narodenie Pána sme boli spolu koledovať.
Pár dní po Vianociach som ju pozval do istého výborného podniku v Trnave na čokoládu. Pri odchode mi povedala, že sa musíme porozprávať (doteraz túto vetu nemám rád). Samozrejme ma oblial studený pot, no to, čo som sa dozvedel, mi poriadne zdvihlo náladu. Nielenže ma neodmietla, ale mi dokonca bolo nepriamo naznačené, že moje snaženie sa by mohlo mať dobrý koniec. Dohodli sme sa, že tomu necháme voľný priebeh.
Chlapi, teraz kúsok pre vás – nebojte sa toho, že chce byť s vami vaša vyvolená najprv len kamarátka. Je jasné, že vás chce poriadne spoznať.
Jednu sobotu, krátko po začiatku roka, som sa s otcom večer autom vracal z telocvične, kde sme hrali futbal. V rádiu hrali pesničku od No Name – Nie alebo áno. „...Raz príde čas, kedy budeš ma ľúbiť, ja viem, že sa dočkám a ty povieš áno.“ Doteraz sa smejem, aké výstižné boli tieto slová – v utorok sme spolu začali chodiť. Samozrejme som bol šťastný ako 3-ročný chlapec, keď dostane svoju vysnívanú hračku. A ďalší krát sa ukázalo, že Bohu nie je nič nemožné. S Paťkou sme spolu niečo vyše roka a každý deň sa za seba modlíme.
Chlapi, teraz kúsok pre vás – nebojte sa toho, že chce byť s vami vaša vyvolená najprv len kamarátka. Je jasné, že vás chce poriadne spoznať. Samozrejme, ak vám dá jasne najavo, že nemáte šancu alebo viete, že je zaľúbená do iného, veľa toho nenarobíte. Ak si však rozumiete, nebojte sa snažiť zo všetkých síl... a takisto sa modliť, modliť, modliť a hlavne veriť tomu: 1. ku komu sa modlíte, 2. za čo sa modlíte a 3. prečo sa modlíte. To je základ. Na záver asi len toľko – nerobte si ťažkú hlavu z odmietnutia. Čo bolí, to prebolí a ako mi raz povedal jeden môj veľmi dobrý priateľ – Netráp sa, Pán Boh má pre teba pripravenú lepšiu.
