Od môjho dospievania som túžila po chlapcovi, neskôr po dobrom a peknom chlapcovi, ešte neskôr po láskavom, pozornom, čestnom chlapcovi, ešte neskôr po veriacom chlapcovi túžiacom po čistom vzťahu, po mužovi, ktorý si ma bude vážiť, ktorý ma bude chrániť, ktorý bude milujúcim otcom... Myslím si, že každým rokom a každou schôdzkou s nejakým chlapcom sa mi kryštalizoval obraz o mojich predstavách, o tom, čo od vzťahu očakávam, čo potrebujem, po čom túžim. Niektoré moje „požiadavky“ časom vybledli, iné sa posilnili. A ako ubiehali roky, začínala som sa obávať, či nie som veľmi náročná, či nemám poľaviť a prispôsobiť sa... Naozaj musí byť veriaci? Naozaj musí chcieť viesť čistý vzťah nielen kvôli mne (že to ja chcem)? Tieto a rôzne iné otázky mi behali mysľou... Až som sa začala modliť deviatnik. Teraz, s odstupom času, si naozaj myslím, že i tento deviatnik bol Božím pozvaním, vedený Duchom Svätým. Povedala som sebe i Bohu, že ja sa na vzťah cítim už pripravená, mám svoj vek. 
Mala som vtedy skoro 26 rokov a túžbu po rodine a manželstve som vnímala ako svoje osobné povolanie k svätosti - takže potrebujem Boha, aby konal.
Vytýčila som si obdobie deviatich týždňov (začiatkom septembra) a určila si, čo spravím z mojej strany ja: budem sa každý deň modliť ruženec, pôjdem na svätú omšu a v piatok sa budem postiť - za môjho manžela. A tak dosť odvážne som Boha požiadala o to, aby mi manžela dal spoznať do konca roka. Keďže som nebola schopná úplne dôverovať Bohu a popri tom mu dávať úplnú slobodu (že mi manžela môže poslať hocikedy, akokoľvek), rozhodla som sa, že to „risknem“ a budem mu úplne dôverovať s týmito mojimi podmienkami. Lebo vďaka nim som vedela viac dôverovať.
Deviatnik som začala na mojej obľúbenej Levočskej mariánskej hore, kde som ho celý odovzdala Panne Márii a pokračovala som deň za dňom v ústrety spoznaniu môjho manžela. Ako to chodí medzi nami staršími nezadanými, rodina, príbuzní, známi či kadekto iný sa niekedy pýtajú na to, kedy už budeme mať partnera. A ja som im na to vždy odpovedala, že do konca roka ho spoznám. Jedna dobrá kamarátka sa ma pýtala, čo budem robiť, keď príde január a ja nikoho nespoznám. Ja som vedela, že na to nemôžem myslieť, nemôžem premýšľať nad záložnými plánmi, pretože mi to spochybňuje moju dôveru.
Medzičasom som bola na duchovných cvičeniach, kde som dosť silno riešila s Bohom, či som ho príliš neokliesnila mojimi požiadavkami, to, ako som si (a jemu) určila hranice. A Boh mi vtedy celkom jasne povedal, že ich berie. Bolo to veľmi silné a povzbudzujúce.
Dni však uchádzali, až prišiel december. Chcela som Bohu „dopomôcť“ tým, že pôjdem na nejaké akcie - tak som sa prihlásila na Silvestra v Domčeku a mala som ísť na štefanskú zábavu. Pravdu povediac, svoju nádej na stretnutie som vkladala do týchto akcií. Avšak tesne pred štefanskou zábavou som sa rozhodla, že keďže idem na Silvestra, musím si doma oddýchnuť, trošku stráviť čas aj s rodinou a teda, na zábavu nepôjdem. Kamarátke, s ktorou som mala ísť, som o tom povedala - a tak ona šla (mala tam partiu) a ja nie. Ocitla som sa na Domčekovskom Silvestri. Čas ušiel a ja som kľačala na polnočnej adorácii a pýtala sa Boha, kto to je. Napodiv, necítila som sklamanie, skôr som tomu nechápala. Veď mi jasne povedal, že „to berie“. Keď som sa vrátila domov, písala mi kamoška, ktorá bola na zábave, že tam stretla muža, ktorý by sa podľa jej slov „úplne ku mne hodil“. Mňa to potešilo, ale nejako som si to nespojila - veď ja som na zábave nebola, nestretla som ho. Nejak to ale zostalo vo mne a zdôverila som sa bratovi - a napodiv, zistili sme, že to je jeho kamarát, s ktorým pracoval.
Brat mi potom z času na čas niečo o ňom povedal a keďže to boli samé pozitívne veci, raz som mu povedala, že veď nech nás zoznámi. A brat, ktorému sa predstava Pavla ako švagra asi páčila, napísal o mne Palimu a Pali mi napísal cez sociálnu sieť. Bol 21. január. A ja som v ten večer zaspávala presvedčená, že on bude raz môj manžel. Prvá schôdzka bola zaujímavá v tom, že hoc sme sa mali vidieť prvýkrát, v denníčku z predchádzajúceho dňa mám napísané: „Je to zvláštne. Idem sa stretnúť so svojím manželom.“
A naozaj. Po marcovej spoločnej púti na Levočskú horu, kde som ho prišla predstaviť Panne Márii a júnovej púti do Santiaga, sme sa v októbri zasnúbili a v júli ďalšieho roku zobrali. Spolu sme sa pomodlili rovnaký deviatnik, tentoraz ďakovný.
Dnes máme 9-mesačného syna a srdcia plné vďaky za to, čím nás Boh obdarúva. Môj úžasný manžel je presne taký, akého potrebujem na mojej ceste k svätosti. Hoc teraz, počas stavania domu prežívame i náročnejšie chvíle, istota toho, že Boh bol prítomný v našej spoločnej ceste k sebe navzájom nám pomáha a povzbudzuje nás.
Toto svedectvo nepíšem ako návod „ako sa dopracovať k partnerovi“. Chcem povzbudiť k viere a dôvere v Boha, v jeho silu a hravosť. Stále mi zahrá úsmev na tvári, keď si spomeniem, ako to Boh zariadil - ako mi ho chcel dať spoznať na zábave, ale i napriek tomu, že som tam nebola, našiel si cestu. Hoc to trvalo o 21 dní dlhšie ako som si predstavovala. 
Anna
